KROKY K ÚSTAVE

Prvého septembra si pripomíname štvrťstoročie základného zákonu nášho štátu 

Foto TASR/Pavel Neubauer
Dátum 30.08.2017

Dnes sa asi nestane, aby niekto rozmýšľal nad základným zákonom nášho štátu. Je to smutné, keďže národná hrdosť Slovákov je na bode mrazu. Prebúdza sa len pri športových úspechoch, čo je však v porovnaní s patriotmi v iných krajinách málo. Niektorí vlastenci v cudzine svoje ústavy poznajú a sú na ne hrdí. U nás je takýto stav iluzórny. Pesimisti totiž tvrdia, že nemáme byť na čo hrdí, keď sa tento základný zákon štátu donekonečna mení a novelizuje. Závisí to pritom od politickej klímy panujúcej u nás. Slováci sú však málo hrdý národ ani nie tak pre neznalosť reálií patriacich ústave, ako skôr pre neznalosť výnimočnosti vlastných dejín. Ústavu vnímajú veľmi okrajovo. Deje sa tak v prípade, že témy s ňou spojené nastolia tí, ktorí by sa jej mali držať, teda poslanci NR SR. Občanom ju predkladajú vo forme mediálnej kampane najmä v čase, keď ju idú meniť. Vtedy ústava rezonuje predovšetkým v politických reláciách, no preniká aj do slovníka bežného občana pri debatách na rôzne témy. Je omyl myslieť si, že ústavný vývoj u nás má len 25 rokov. Je omnoho starší a členitejší a siaha do čias revolúcie z rokov 1848 – 1849.

Prvé pokusy

Prvá ústava platná na našom území bola vydaná 4. marca 1849 a zvykneme jej hovoriť aj oktrojovaná, prípadne marcová. Podpísal ju cisár František Jozef I. Autormi boli Felix Schwarzenberg a Franz Seraph von Stadion. Pre úplnosť treba dodať, že ríšsky snem sa pokúšal prijať ústavné normy, no bol rozpustený. Ústava nikdy nebola účinná – bola zrušená tzv. silvestrovskými patentmi. Monarchia sa vydala na cestu neoabsolutizmu. Ústava však nebola úplne bezzubá – zaručovala dovtedy niektoré nevídané novoty ako zrušenie poddanstva či rovnosť pred zákonom.

Decembrová a aprílová ústava z rokov 1867 a 1873 boli reakciou na rakúsko-uhorské vyrovnanie. Svetlo sveta tak uzrelo sedem nových ústavných zákonov. Upravená bola v apríli 1873 a trvala až do vzniku prvej ČSR.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa začali hlásiť o slovo potláčané národné práva nemaďarských a nerakúskych národov. Jedným z aktivistov 28. októbra 1918 bol aj Alois Rašín. Politik na Slovensku známy asi už len z federálnej desaťkorunáčky skoncipoval prvý text tzv. recepčného zákona. Jeho obsah nadväzoval na rakúsko-uhorskú právnu prax, no bol prispôsobený československým pomerom. Život Aloisa Rašína skončil atentát, ktorý na neho úspešne spáchal anarchista Josef Šoupal. Druhá dočasná ústava z 13. novembra 1918 ustanovila parlamentnú formu vlády.

Oproti predošlým dvom provizórnym pokusom vydržala Ústava Československej republiky z roku 1920 až do roku 1938. Bola inšpirovaná až tromi nezávislými zdrojmi. Ide o decembrovú ústavu, o ústavu tzv. tretej francúzskej republiky a inšpiráciu našla aj v Ústave USA. Tieto zdroje neboli náhodné. Prvý zdroj nadväzoval na monarchiu a prvá ČSR sa orientovala na Francúzsko a USA, keďže to boli víťazné mocnosti prvej svetovej vojny a garanti existencie prvej ČSR. Žiaľ, pre Slovákov tento dokument rátal s existenciou jednotného československého národa a nepovažoval Slovákov za samostatný národ. Táto ústava bola osemkrát doplnená a platila až do Mníchovskej dohody, pričom definitívne zanikla 14. marca 1939, keď vzniká prvá Slovenská republika.

Neopodstatnená kritika

Prvým signálom ústavných zmien na Slovensku bola autonómia z októbra 1938, keď bol prijatý príslušný ústavný zákon o autonómii a náš štát už mal nový oficiálny názov Slovenská krajina. Po vzniku slovenského štátu sa situácia mení aj na poli nášho ústavného vývoja. Po prvý raz majú totiž v rukách tvorbu ústavy výlučne Slováci. A ako sa s touto výzvou popasovali? V deň vzniku – 14. marca 1939 bol prijatý ústavný zákon o samostatnom štáte. Ústava bola oficiálne prijatá 21. júla 1939. Od tohto dňa sa mení aj názov štátu na Slovenská republika. Kritici všetkého, čo i len trochu súvisiaceho s prvou Slovenskou republikou, ju neprestajne špinia na každom kroku a každý jej skutok je tak automaticky zlý. Títo „znalci“ našich národných dejín ústave z roku 1939 vyčítajú jej nedemokratickosť, vodcovský princíp, prepojenie na katolicizmus atď. Akosi nechcú pochopiť, v akej dobe tento dokument vznikol a že bol aj napriek situácii ešte veľmi mierny. K tomuto mám aj jednu osobnú skúsenosť: keď som sa ako študent zúčastnil na diskusii pre gymnazistov o prvej SR, hosťom na nej bola aj žena, ktorá prežila holokaust. Dodnes neviem, z akého dôvodu sa prežitie holokaustu automaticky považuje za odbornosť na reálie prvej Slovenskej republiky, no dotyčná dáma vyhlásila, že aj Ústava SR z roku 1939 bola celá založená na antisemitizme. Keď som ju slovne vyzval, aby to dokázala konkrétnym paragrafom, tak zázračne stratila reč. Žiaľ, aj takéto demagogické vyjadrenia sú dnes bežné a poslucháči, keďže to neskúmajú podrobne, tieto bludy nekriticky prijímajú: veď je to človek, čo prežil holokaust. Ako keby to bolo kritérium pre znalosť našej vtedajšej ústavnej praxe.

Nová kapitola dejín

Prvými krokmi k ústave po druhej svetovej vojne boli moskovské rokovania medzi Edvardom Benešom a Klementom Gottwaldom v marci 1945. Tie pokračovali v apríli toho roku v Košiciach, kde bol prijatý Košický vládny program. Tri pražské dohody však jeho „výdobytky“ pre slovenský národ značne oklieštili. Ústava z 9. mája 1948 mala ľudovodemokratický charakter a vyznačovala sa výraznými rysmi víťazstva proletariátu. Určitý progres nastal v roku 1960 prijatím novej ústavy. Názov štátu sa zmenil na Československá socialistická republika a boli prijaté nové štátne symboly. V roku 1968 bola doplnená o zákon o federácii.

Súčasná Ústava SR bola prijatá 1. septembra 1992 a podpísaná 3. septembra 1992. Má za sebou osem noviel a na jej dodržiavanie dozerá osobitný súdny orgán – Ústavný súd SR so sídlom v Košiciach. Obsahuje preambulu a deväť hláv. Tento dokument charakterizuje Slovensko ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Štátne orgány môžu vykonávať svoju moc len v medziach ústavy. Ďalej určuje deľbu moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Pred 25 rokmi bola prijatá za pomerne búrlivých okolností a dodnes sa stáva, že si niektorí politici práve začiatkom septembra pri výročí jej prijatia cez médiá odkazujú, kto za ňu hlasoval a kto nie. Prvý september teda nie je len obyčajný deň voľna. Vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar základný právny dokument budúceho štátu podpísali v Rytierskej sále na Bratislavskom hrade. Účinnosť nadobudla 1. októbra 1992, hoci sme ešte boli súčasťou ČSFR. Samostatná republika vznikla 1. januára 1993, čím sa otvorila nová kapitola dejín ústavného vývoja u nás.

 

 

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.