KTO PASIE LAJČÁKA?

V týchto dňoch uzrel svetlo sveta ďalší uniknutý e-mail Hillary Clintonovej z čias jej pôsobenia na americkom ministerstve zahraničných vecí. Ide o veľmi zaujímavú korešpondenciu z 24. januára 2011, ktorú si vymieňala s americkým miliardárom a burzovým špekulantom Georgeom Sorosom. Americký finančník, ktorý sa veľmi rád pletie do politiky rôznych štátov, kde financuje tretí sektor, sa zas raz rozhodol „pomáhať“. Poradil americkej ministerke, čo má robiť v súvislosti s protivládnymi protestmi, ktoré vypukli v Albánsku v roku 2011. Nebolo by možno na tom nič čudné, pretože „dobrák“ George Soros chce poslať niekoho skúseného do Albánska, aby sa vraj predišlo občianskej vojne podobnej tej z roku 1997.

Soros v úlohe radcu

„Drahá Hillary, existujú vážne obavy týkajúce sa ďalších nepokojov v boji proti demonštrácii, ktorú zorganizovala vládnuca strana. Vyhliadky hovoriace o desiatkach tisíc ľudí, ktorí vyšli do ulíc, a zapálené politické prostredie neveštia nič dobré pre návrat verejného poriadku a krehkého demokratického procesu v tejto krajine do normálu,“ píše George Soros. Ďalej Hillary Clintonovú vyzýva na zapojenie medzinárodného spoločenstva a vyvinutie tlaku na premiéra, aby „zabránil ďalším demonštráciám“ a „zmiernil verejné výroky“. Druhý bod jeho e-mailu je vymenovanie európskeho úradníka, ktorý bude slúžiť ako mediátor. Sivá eminencia odporučila Clintonovej troch kandidátov: Carla Bildta, Marttiho Ahtisaariho a - to tretie meno je azda najzaujímavejšie -  Miroslava Lajčáka.

 V službách barónky

O dva dni neskôr vtedajšia šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová skutočne poslala „slovenského“ diplomata do Albánska. Barónka už v roku 2010 Miroslava Lajčáka vymenovala za výkonného riaditeľa diplomatických zborov pre Rusko, východné partnerstvo a západný Balkán. Ak nazriete do curriculum vitae tohto kariérneho diplomata, dočítate sa, že v roku 2007 bol Miroslav Lajčák vymenovaný za vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva a osobitného predstaviteľa Európskej únie v Bosne a Hercegovine. Mal za úlohu pomáhať riadiť chod krajiny, ktorú paralyzovalo etnické rozdelenie a vzájomná nedôvera jednotlivých entít. Manažoval pri tom veľký medzinárodný pracovný kolektív niekoľkých sto zamestnancov a niekoľkomiliónový rozpočet – uvádza sa v životopise, v ktorom sa nachádzajú len ódy. Ak si však dáte námahu, môžete sa dočítať aj iné, samozrejme, nie na stránkach slovenského ministerstva zahraničných vecí.

Novodobý protektor

V máji 2008 popredný srbský spisovateľ Momo Kapor opísal, ako sa Miroslav Lajčák zhostil svojej funkcie. „Európsky guvernér, ktorý vymenúva a odvoláva funkcionárov, ako sa mu zachce. Nedávno nariadil odobratie všetkých osobných dokladov rodine Radovana Karadžiča (bosniansko-srbského politika), aby nemohli nikam cestovať okrem nešťastnej Bosny, na čo dostanú špeciálny sprievod. Guvernér Lajčák svojvoľným držaním Karadžičovej rodiny v zajatí prekonal epochu tureckej nadvlády nad Bosnou a aj praktiky jedného zo svojich predchodcov, niekdajšieho rakúsko-uhorského miestodržiteľa, generála Oskara Potiorka. Je známe, že rakúsko-uhorské úrady nikdy neprenasledovali rodiny atentátnikov z Mladej Bosny a ani Turci neväznili rodinu starca Vujadina a ostatných hajdukov. Protektor Lajčák to urobil v 21. storočí, a to v Európe, ktorej zákony vyslovene stanovujú, že najbližšie príbuzenstvo obvinených je zbavené akejkoľvek zodpovednosti za činy ich člena. Predstavte si len tú statočnosť: zakázať vnukom obvineného tribunálom v Haagu, aby sa vybrali lyžovať do hôr, alebo, ach, nedaj Bože, na prázdniny k moru, kde by mohli náhodou stretnúť svojho starého otca, ktorého niektorí z nich ani nepoznajú, pretože ho nikdy nevideli!

Hanba pre Slovensko

Okrem toho majú členovia Karadžičovej rodiny zablokované svoje účty a zakázané zaoberať sa čímkoľvek a robiť čokoľvek, čo by im slúžilo na vlastnú obživu. Zdá sa, že nový rakúsko-uhorský guvernér Miroslav Lajčák to s tými opatreniami dosť prehnal. Pán Lajčák si očividne praje rodinu Radovana Karadžiča priviesť na mizinu, aby z jej členov boli žobráci, alebo aby zomreli od hladu, čím demonštruje najčistejší humanizmus európskeho typu. Na tomto prípade Európa predvádza svoju neodolateľnú príťažlivosť a vyzýva nás, aby sme sa stali jej členmi. Časy sú ťažké, ale moderné. Zatýkajú sa členovia rôznych mafiánskych skupín, zabíjajú vplyvní ľudia, prenasledujú bývalí ministri, do zahraničia utekajú povestní riaditelia, ktorých sa nedarí zatknúť, a tak istá žena hovorí svojmu manželovi: ‚Aké mám šťastie, že ty nič neznamenáš!‛ Vráťme sa však do našej nešťastnej Bosny. Kto všetko v nej ešte nevládol a kto cez ňu musel prejsť? Vystriedali sa tu Turci, rakúsko-uhorskí vládcovia, doktor Ante Pavelič, povestný ustašovec, až po usmievavého Slováka, Európana a euro-pána Lajčáka, ktorý všetko robí delikátne, v rukavičkách a, navyše, naším jazykom, aby sme mu všetci rozumeli.

Spomínam si na jednu poviedku Iva Andriča z čias okupácie. Na brehu Sávy stála krčma U šiestich topoľov a pred ňou tabuľa s nápisom: Všetko sa raz skončí. Nejaký zvedavý kupec sa krčmára spýtal, čo ten nápis znamená, a ten mu odpovedal, že každý rozumný človek vie, čo to znamená, ale je to tam napísané pre hlupákov, ktorí to nevedia,“ uzavrel svoje riadky Momo Kapor.

Všetko sa raz skončí

Bolo by zaujímavé vidieť do Miroslava Lajčáka, či si tiež uvedomuje, že všetko sa raz skončí. V Srbsku nielen občania, ale aj médiá spomínajú na neho ako na mimoriadne neobľúbeného politika, ktorý sa správal arogantne ako protektor na okupovanom území. Aké boli a sú jeho pohnútky? Konal na základe svojho vnútorného presvedčenia, alebo sa nechával riadiť Georgeom Sorosom, Catherine Ashtonovou či Hillary Clintonovou? Komu vlastne člen slovenskej vlády slúži? Nedávno britskí poslanci vyhlásili, že chcú začať trestné stíhanie bývalého britského premiéra Tonyho Blaira v spojitosti s vyšetrovaním účasti Veľkej Británie vo vojne v Iraku. Samotný Blair sa pred istým časom priznal k zverstvám, ktoré napáchalo jeho a Bushovo rozhodnutie poraziť Saddáma Husajna. Blair opakovane ľutoval svoje správanie a priznal, že invázia do Iraku bola „vojnový zločin“. Pred necelým mesiacom medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu rozhodol, že niekdajší srbský prezident Slobodan Miloševič nebol zodpovedný za vojnové zločiny v Bosne a Hercegovine. Život mu to už však nevráti. Kto ponesie zodpovednosť, ak jedného dňa zbavia obvinení Radovana Karadžiča? Každá príležitosť trvá len istý čas, preto je potrebné správať sa slušne a nie poslušne voči dohadzovačom do vysokých medzinárodných funkcií.