LAJČÁKOVO EGO

Pod hlavičkou mimovládky Globsec vyšla kniha, reprezentujúca oficiálnu zahraničnú politiku SR

Foto TASR/PAVEL NEUBAUER
Dátum 25.02.2019

Koncom roka sa na Ministerstve zahraničných vecí SR (MZV) konala veľká slávnosť za účasti diplomatického zboru a ďalších vzácnych hostí. Minister Miroslav Lajčák krstil knihu, dokument o svojom ročnom pôsobení na pozícii predsedu Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov. Je to jedna z najvýznamnejších medzinárodných funkcií, ktorá každoročne rotuje medzi piatimi regiónmi: africký, ázijsko-pacifický, východoeurópsky, latinskoamerický a západoeurópsky (šesť globálnych veľmocí vzhľadom na svoju váhu tento post neobsadzuje). Slovák opäť dostane takú šancu najskôr možno o stopäťdesiat rokov. Bola to teda udalosť, ktorá si iste zaslúžila zdokumentovať, odprezentovať, osláviť a uchovať pre budúcnosť – napríklad aj formou knihy.

Takmer sekta

Kniha má dve jazykové mutácie (slovenskú a anglickú) a zaváňa tou podivnou pakultúrou OSN, tej takmer sekty ľudí akoby vznášajúcich sa kdesi na obláčiku. O zvláštnej neukotvenosti rečí, ktoré sa v tej inštitúcii vedú, vypovedá ľubovoľná kapitola, ale ako príklad si možno vziať tú o mieri: hovorí o udržiavaní mieru, mierových opatreniach, o agende okolo mieru zahŕňajúcej udržateľnú finančnú podporu mieru, o posilnení práce OSN v teréne pri budovaní a udržiavaní mieru, o strategických partnerstvách s OSN v teréne, o komplexnom a integrovanom prístupe OSN v oblasti mieru, o budovaní a udržiavaní mieru, o stretnutiach lídrov afrických krajín s cieľom predebatovať mierovú agendu... Nenájdete tu ani jediné slovo, ktoré by sa konkrétne dotýkalo reality života na tejto planéte. Nič z tých rečí nemá vzťah ku geopolitickej realite, k súpereniu medzi globálnymi veľmocami, ktoré je tým hlavným, čo určuje, či bude vo svete mier alebo nie. Keby namiesto slova „mier“ bolo v texte použité ľubovoľné iné podstatné meno, napríklad „prací prášok“ alebo „hlávkový šalát“, pasovalo by to zhruba rovnako.

Kniha o slovenskom predsedníctve Valnému zhromaždeniu OSN by z logiky veci mohla a mala byť reprezentačnou publikáciou o slovenskej diplomacii vo svetovom kontexte, oficiálne financovanou z rozpočtu. Toto však bol vyslovene súkromný album pána ministra: nie je v nej vôbec reč o realite OSN, o fungovaní Valného zhromaždenia, o histórii pôsobenia Slovenska vo svetových organizáciách, o aktivitách MZV... Namiesto toho je výhradne zbierkou Lajčákových prejavov vo funkcii a jeho selfie-záberov v štýle „ja a dalajláma“, „ja a Trump“ a pod.

Bez tiráže

A žiaľ, ani ďalšie veci nenadchnú: od slabšieho vizuálu až po názov Ľudia na prvom mieste – reflexia 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN (je zrejmé, že v súvislosti s OSN asi nebudú na prvom mieste hrochy). Kniha nemá tiráž (!), nedá sa z nej teda vyčítať, kto ju autorsky, redakčne a vizuálne pripravil, kto ju vydal, v akom náklade. Nie je v nej dokonca uvedený ani len autor – okrem nadpisu a loga Globsec tam nie je vôbec nijaká identifikačná informácia. Podľa toho by sa mohlo zdať, že ani nejde o oficiálnu publikáciu – lenže čo potom jej pompézny krst v priestoroch MZV spojený s hostinou, avizovaný medzi udalosťami dňa cez agentúry TASR a SITA, na ktorom sa zúčastnili významní hostia a televízne štáby?

Vec si všimol internetový denník Hlavné správy, ktorý oslovil hovorcu MZV Borisa Gandela s otázkami, kde sa dá kniha zohnať, koľko stojí, prečo nie je oficiálnou publikáciou MZV, kto ju vydal a financoval vrátane krstu v priestoroch MZV. Gandel denníku neodpovedal, a ten preto uverejnil článok o Lajčákovej knihe bez stanoviska ministerstva. Na to už Gandel zareagoval zaslaním vyhlásenia do agentúry TASR, plného fráz, v ktorom uvádza, že „kniha nie je na predaj, ale je určená na voľnú distribúciu diplomatickej, akademickej, ale aj širokej verejnosti prostredníctvom zastupiteľských úradov SR v zahraničí, vysokých škôl a verejných knižníc“. Neodpovedá však takmer na nijakú z položených otázok, okrem toho, že vydavateľom a finančným sponzorom knihy je organizácia Globsec.

Miliónové sumy

Tento globálny think-tank so sídlom v Bratislave, ktorý sa podľa svojho štatútu zameriava na podporu bezpečnosti, prosperity a udržateľnosti v Európe a vo svete, nedávno ostro skritizoval predseda výboru pre európske záležitosti Národnej rady SR poslanec Ľuboš Blaha (Smer-SD) za to, že dostáva od MZV miliónové sumy, aby šíril rusofóbiu za štátne peniaze. Ale prečo by mala mimovládka s takýmto zameraním vydávať a šíriť knihu, ktorá v mene MZV reprezentuje oficiálnu zahraničnú politiku SR? To nedáva zmysel... A je vôbec v poriadku, ak minister Lajčák pridelí niekomu zo štátneho rozpočtu státisíce eur a ten potom spätne sponzoruje jeho knihu selfíčok? Veci na dôveryhodnosti nepridá ani fakt, že v knihe chýba informácia o tom, kto ju spracoval redakčne, graficky a tlačovo. Vyvoláva to logicky otázky, kto, komu, v akom výberovom konaní a za akú sumu zadal tieto práce. Podľa formálnej úrovne knihy totiž zjavne nešlo o špičkové pracovisko, o čom svedčí viacero chýb, ktorých by sa kvalitný profesionál nemohol dopustiť (neukotvený riadkový raster zalomenia, nekvalitné fonty, nečitateľné popisky vo fotografiách, prehýbajúca sa väzba a i.). Navyše je tu ešte nezodpovedaná otázka, kto platil honosný krst knihy vydanej cudzím subjektom v priestoroch MZV. Preto sa natíska otázka, či v tejto veci bolo s verejnými prostriedkami narábané transparentne, efektívne a v súlade s platnými predpismi a zákonmi.

Predsedníctvo Slovenska Valnému zhromaždeniu OSN bolo príležitosťou aj cez reprezentačnú knižnú publikáciu prezentovať zahraničnopolitický obraz Slovenska ako plnohodnotného a svojprávneho európskeho štátu. Namiesto toho tu však máme smutný obraz reality dnešného MZV, ktoré je len devótnou pobočkou istej zahraničnej ambasády, na čele s človekom, ktorého ego nadobúda celoplanetárny rozmer.