LIKVIDÁCIA V4 MÔŽE ZNAMENAŤ KONIEC NÁRODNÝCH ŠTÁTOV NA STAROM KONTINENTE

V zastupiteľskej demokracii, v ktorej žijeme, to už tak chodí: dosť veľká časť voličov sa o politiku zaujíma len do tej miery, že si pozrú predvolebné debaty v televízii, podobne ako reklamu na kosačku alebo kozmetiku, a vyberú si panáčika s kravatou, ktorý sa im páči a pekne hovorí. Ale sú aj takí, ktorí by chceli rozumieť veciam hlbšie a vidieť ich v širších súvislostiach. Z takéhoto trochu väčšieho odstupu sa pozrime na geopolitické súvislosti aktuálneho diania v krajinách strednej Európy.

Štyri tunajšie neokoloniálne dŕžavy ríše Západu tvoria blok V4, ktorý ešte nedávno mal ambíciu byť v rámci EÚ hráčom s určitou silou a presadzovať svoje vlastné záujmy, napríklad spoločný postup pri obrane štátnej zvrchovanosti pred jej postupnou plazivou likvidáciou zo strany Bruselu, či možnosť spoločne lepšie odolávať pokusom Bruselu nanútiť východoeurópskym štátom migrantskú katastrofu, ktorá postupne mení starobylú západoeurópsku civilizáciu na čosi úplne iné. Lenže takýto nezávislý blok s vlastnou vôľou a záujmami, to je presne to, čo ríša nemôže tolerovať ako rebéliu voči jej snahe o totálne a totalitné mocenské ovládnutie zatiaľ stále ešte čiastočne suverénnych európskych štátov. A preto sa ríša rozhodla V4 rozbiť: s využitím známych „farebných“ technológií postupne prispieť k tomu, aby sa tam zmenili neposlušné vlády na také, ktoré urobia všetko, čo pán prikáže.

Poslušný pudlík Bruselu

Skupina V4 dostala prvý zásah, keď sa zmenili pomery na Slovensku, z ktorého sa odrazu stal na slovo poslušný pudlík Bruselu. Začalo sa to už v roku 2018 vraždou novinára a jeho snúbenice, ktorú masmédiá a „slušní“ revolucionári z námestí okamžite spojili s vtedajším premiérom Robertom Ficom. Táto farebná revolúcia síce nepriniesla okamžitú zmenu moci, ale prispela k takému názorovému rozkolísaniu spoločnosti, že voľby 2020 vyhral ten najnezmyselnejší antipolitický antisubjekt, aký bol v ponuke. Výsledkom je, že Slovensko sa odvtedy zmieta v nevídanom delíriu politického amaterizmu a absurdity. Podstatné však je, že táto vládna junta je absolútne submisívna voči každému želaniu svojich nadriadených z Washingtonu či Bruselu. Slovenskí vlastenci majú teraz veľmi pádny dôvod sa obávať, že panáčik zastupujúci Slovensko v Európskej rade bude ochotný súhlasiť s akýmkoľvek vierolomným návrhom, ktorý by znamenal koniec Európy suverénnych národných štátov.

Diskreditačná bomba

Nasledovala Česká republika. Tam síce pred voľbami vtedajší premiér Andrej Babiš v prieskumoch viedol, ale bol nebezpečne stíhaný hneď dvomi silne probruselskými koalíciami a bolo vopred jasné, že tých percent na zmenu nebude treba až tak veľa. Organizátori zmeny tak zrejme usúdili, že nebude treba siahnuť až k takej dramatickej zámienke ako na Slovensku a na „zmenu smeru“ v Česku postačí aj menšia diskreditačná bomba. Na Babiša nič reálne poruke nemali, a tak sa rozhodli využiť svoju špeciálnu „globálnu“ kartu. V ideálnom čase, presne týždeň pred voľbami sa objavila akcia „Pandora Papers“, kde medzi množstvom iných informácií o politikoch z celého sveta bol aj kompromitačný materiál na predsedu vlády Českej republiky.

Niet najmenších pochýb, že prívrženci opačného politického tábora sa budú uškŕňať, ťukať si na čelo a hovoriť niečo o konšpiráciách, že no akurát kvôli českým voľbám si novinárska slniečková internacionála cca 600 novinárov zo 117 médií zo 150 krajín vybrala termín zverejnenia svojich odhalení celého radu politikov a iných bohatých ľudí z celého sveta práve takto. Lenže položme si tú podstatnú otázku: nestálo by ríši za to načasovať toto medzinárodné divadelné predstavenie tak, aby spôsobilo zásadnú zmenu smerovania Českej republiky, a tým možno postupne aj celej skupiny V4? Keby sa také niečo stalo po prvýkrát v histórii, tak by sa dalo uvažovať o náhode... Samotné to obvinenie Babiša bolo vyslovene nezmyselné: spočívalo v tom, že Babiš vraj kupoval v zahraničí nehnuteľnosti (predstavte si, kto by to na miliardára povedal...), čo však sa ukázalo všetko ako právne absolútne v poriadku. Ale tu ani nebolo dôležité, aby sa nad vecou niekto dlhšie zamýšľal: bolo treba len nakopnúť pár percent jednoduchších nerozhodných voličov, aby si pred voľbami pozreli jedným okom správy a prijali informáciu, že Babiš nie. A tak sa aj stalo: zafungovalo to. Tesne, ale predsa. Voľby dopadli tak, ako to ríša potrebovala: jednofarebné masmédiá vytvorili psychózu, v ktorej popletení voliči dali hlas populistickým podvodníkom, figúrkam ríše. Vláda v Česku sa zmenila na prítulnú a partia, ktorá sa tam dostala k veslu, teraz bude na slovo poslúchať príkazy z ríšskej centrály, podobne ako tá, ktorá vládne na Slovensku.

Preč s Orbánom

V tejto súvislosti bude namieste spomenúť ešte aj Rakúsko, ktoré síce nie je súčasťou V4, ale vzhľadom na blízkosť tejto krajiny je dianie v nej v určite zaujímavé aj pre susedov. Donedávna bol rakúskym kancelárom Sebastian Kurz, ktorý nebol jednoznačným eurohujerom a niektorými svojimi postojmi sa staval skôr do protibruselskej opozície. Bol obvinený z úplatkárstva a sprenevery, a hoci sa nič z toho nedokázalo, koaliční partneri ho donútili odstúpiť z pozície kancelára. Jeho nástupca Alexander Schallenberg sa v úrade sotva zohrial, a hneď o pár dní absolvoval priateľské stretnutie s Alexandrom Sorosom, synom Georgea Sorosa. A predstavte si tú náhodu, Rakúsko vzápätí ohlásilo, že sa stane prvou krajinou, ktorá zavedie povinné očkovanie proti korone pod hrozbou vysokých pokút, či dokonca trestu odňatia slobody...

Poľský premiér Mateusz Morawiecki, slovenský premiér Eduard Heger, maďarský premiér Viktor Orban a expremiér Andrej Babis počas rokovania V4v Budapešti 23. novembra 2021, ktoré mimoriadne zvolal Viktor Orbán.​

Vráťme sa však k zvyšným dvom krajinám V4, k Poľsku a Maďarsku, ktoré si ešte zachovali svoj vlastný postoj ku kľúčovým témam, o ktoré tu v tejto chvíli ide predovšetkým: o ubránenie práva veta a zachránenie Európy pred vytvorením tuhej eurofederácie a o ubránenie sa inváznej masovej migrácii nekompatibilných kultúr, ktorá by znamenala vznik get a nových spoločenstiev uprostred pôvodných populácií východnej Európy.

V Maďarsku budú parlamentné voľby už o pol roka a globalistická ríšska internacionála nahlas pripravuje pre Maďarsko podobný scenár ako ten, ktorý uspel na Slovensku a v Česku. Psychologická príprava populácie na farebnú operáciu „Preč s Orbánom“ bola spustená, „farebnorevolučná“ akcia, ako ju poznáme už z toľkých iných krajín, bola odštartovaná. Maďarská opozícia, ktorá doposiaľ proti premiérovi Viktorovi Orbánovi ťahala vždy za kratší koniec, sa už nevie dočkať, ako uchopí moc. Prebehli primárky, v ktorých si občania do blížiacich sa volieb zvolili opozičného lídra, spoločného kandidáta šiestich opozičných strán, ktoré sa netaja svojím základným cieľom: zmeniť smerovanie maďarskej politiky. Tento človek, Péter Márki-Zay, primátor päťdesiattisícového mesta Hódmezővásárhely, bol globálnymi médiami slávnostne predstavený verejnosti v celej Európe. A to stojí za pozornosť – skúsenosť hovorí, že ak nám nadnárodný mediálny kartel začne príliš nápadne vyťahovať pred oči nejakého neznámeho človeka, môžeme si byť istí, že bude v budúcnosti hrať dôležitú rolu v pripravovanom predstavení.

Maďarský Kiska

Péter Márki-Zay je čosi ako maďarský Kiska (aj sa naňho trochu podobá). Je to presne ten typ slušnopolitika, aký by typovo krásne zapadol do niektorej z našich populistických globalistických strán ako Za ľudí, Progresívne Slovensko či KDH. Bol starostlivo vybraný ako Orbánov protipól, aby ho porazil. Je vyšší ako Orbán, krajší, menej impulzívny. Bol možno vybraný aj preto, že má až sedem detí (Orbán ich má len päť), čo môže byť zaujímavý benefit pri téme migrácie. (No uznajte, je rozdiel, ak do krajiny chce vpustiť migrantov napríklad človek bezdetný alebo človek so siedmimi deťmi – veď ten predsa musí vedieť čo robí, jemu predsa musí záležať na vlastných deťoch, no nie?) Ako Orbán, aj Márki-Zay je konzervatívny a kresťanský politik – vybrali ho tak, aby Orbánovi vyrazili z rúk všetky tromfy: keby ako spoločného kandidáta opozície postavili ľavičiara, tak by vznikla ľavo-pravá polarizácia, na ktorej by Orbán mohol získať. Takto však bude útok na Orbánových voličov cielený oveľa presnejšie. A jeho prejav? Ten sebaistý úsmev, to suverénne vystupovanie – priam akoby mal rovnakého školiteľa s inými „demokratickými“ politikmi ako Macron, Cichanovská, Guaidó, Navaľnyj, Saakašvili, Čaputová... Niektorí čitatelia možno čakali, kedy príde nasledujúca veta: no áno, Márki-Zay žil päť rokov v Kanade a USA. Bol podomovým predajcom, ale zakrátko sa stal členom dozorných rád miestnych organizácií regionálneho hospodárskeho rozvoja a regionálnej organizácie práce. Ako sa tam dostal, to vie on a možno sa nad tým budú zamýšľať aj zlí konšpirátori, ktorí zvyknú v podobnom kontexte spomínať istého dobročinného deduška. Tak či onak, globálne masmédiá nám už pol roka dopredu dali za domácu úlohu pamätať si meno, s ktorým sa máme stretávať: Péter Márki-Zay. Aby sme aj my boli už vopred pripravení na to, že maďarský národ si o pol roka do svojho čela nadšene zvolí nového, demokratického lídra, ktorý otočí kormidlo a krajinu vráti do láskavej náruče Bruselu a Washingtonu.

Babylonská veža bláznov

Ak by padlo Maďarsko, ostane už iba Poľsko. Najväčšia a najodbojnejšia zo stredoeurópskych krajín, príliš malá a slabá na to, aby bola veľmocou, a príliš veľká a silná na to, aby bolo možné ju ignorovať alebo len tak „šmahom ruky umravniť“. Tu treba pripomenúť, že keby padla jedna z dvoch zostávajúcich „rebelských“ krajín, bola by to pre Brusel veľká pomoc. Maďari s Poliakmi si totiž v Európskej rade teraz vzájomne kryjú chrbát: ak by globálne panstvo chcelo cez svojich panáčikov v rade prijať proti jednej z týchto dvoch krajín nejaké uznesenie, tak tá druhá ho svojím vetom zablokuje. Keby však jedna z nich zradila, rada by tú druhú mohla z nejakého dôvodu postaviť mimo rozhodovania – a potom by už cesta k eurofederácii mohla byť voľná.

V Poľsku majú byť parlamentné voľby na jeseň 2023 – a to je termín príliš vzdialený, než aby ríši vyhovoval. Čo keby totiž medzitým prestal poslúchať niekto ďalší? Napríklad v Slovinsku budú voľby na budúci rok v lete a ich výsledok nie je vôbec istý. U nás budú voľby najneskôr na jar 2024 a už teraz musí byť každému jasné, čo v nich väčšina obyvateľov tejto junte odkáže. A otázne to je aj v ďalších krajinách, kde sa obyvatelia z rôznych dôvodov búria. Preto je jasné, že ideálna chvíľa pre Brusel je práve teraz, ak nechce riskovať, že sa čosi medzitým pokazí. A preto sa dá predpokladať, že ríša nebude čakať do poľských volieb: pokúsi sa Poľsko dobyť, pokoriť a exemplárne potrestať na výstrahu všetkým ostatným hneď teraz. Dá sa predpokladať, že v nasledujúcich mesiacoch a možno rokoch sa odohrá rozhodujúci boj o Európu – či bude aj naďalej vyzerať približne tak, ako ju poznáme, alebo sa z nej stane žalár zmiešaných národov, ovládaných šimečkoidnými šialencami z babylonskej veže bláznov.

Finty globalistov

A preto Brusel útočí na Poľsko hlava-nehlava – a Poliaci mu to adekvátne vracajú. Zámienkou je poľský právny systém. EÚ ho dlhé roky kritizuje, ale teraz sa z neho stala vítaná zámienka na horúci konflikt a sankcie. Brusel zrejme ráta s tým, že sa občania v Poľsku vzbúria a cez občianske nepokoje (nie nepodobné farebnej revolúcii) tam dôjde k výmene vlády za poslušnejšiu. Je tu však aj možnosť, že Poliaci, pamätajúc na svoju históriu, tlaku odolajú a vznikne čosi ako pat: Poľsko možno bude formálne členom EÚ, ale bude viesť dlhú, obojstranne vydieračskú zákopovú vojnu s Bruselom o „európske“ peniaze. Tento druhý scenár by však bol pre Poľsko a pre Európu národných štátov v skutočnosti víťazstvom.

Politický a mediálny tlak na Poľsko a Maďarsko je dlhodobý a nepoľavuje. Dôvod je úplne jasný a veľmi vážny: tieto dve krajiny a veto ich predstaviteľov v Rade EÚ sú totiž poslednou prekážkou pred jednohlasným schválením takej podoby EÚ, v ktorej by už národné štáty stratili aj zvyšok svojej zvrchovanosti a možnosti sa brániť pred svojvôľou Bruselu (vrátane migračnej katastrofy). A preto globalisti urobia čokoľvek, aby sa to podarilo. Ktovie, čo sa o Orbánovi a poľských predstaviteľoch v nasledujúcich mesiacoch dozvieme. Keďže fantázia určitých kruhov je naozaj bohatá, na výber máme korupciu, znásilnenie, pranie špinavých peňazí a vraždu opozičného novinára či iného politika. Pre úplnosť ešte dodajme, že vládni šoféri jazdia strašne rýchlo...