LIŠIAK SEVERU - VEĽKÁ STRATÉGIA VLADIMÍRA PUTINA

Ukážka z diela Alexandra Kazakova - Lišiak severu:

A znovu si spomeňme na „vyťahovanie raždia z ohňa“ a na prestíž impéria ako na zdroj, potrebný na jeho zachovanie. Ako doplnok k tejto strategéme sa uvádzajú slová z knihy Vojenské umenie Weia Lao-c’ (3. storočie pred n.l.): „Moji ľudia sa nemôžu báť dvoch vecí naraz. Niekedy sa ma boja a smejú sa nepriateľovi. Niekedy sa boja nepriateľa a smejú sa mne. Ten, komu sa smejú, bude porazený. Ten, ktorého sa boja, zvíťazí...“ Odpovedzme si teda na otázku: koho sa báli a komu sa smiali na konci 90. rokov? USA alebo Rusku (Jeľcinovi)? A koho sa boja a komu sa smejú dnes? K systematickému podkopávaniu prestíže impéria USA v priebehu posledných dvadsiatich rokov (a v posledných rokoch aj k priamemu diskreditovaniu mýtu o ich všemocnosti (Sýria, Venezuela)), dochádza, ako učili staročínski stratégovia, samovoľne, bez priamej účasti Ruska. Putin len pomohol uvedomiť si to, čo aj tak bolo zjavné. Najvýraznejším príkladom je situácia tesne pred začiatkom americkej agresie voči Iraku. Aj napriek tomu, že Putin dobre vedel, že rozhodnutie o invázii do Iraku už bolo Washingtonom prijaté a že vojne už nedokáže zabrániť, vybral sa na veľké európske turné. V dôsledku toho na tlačovej konferencii v Paríži spolu s ním blížiacu sa inváziu USA odsúdili viacerí lídri Európskej únie – hlavného spojenca Spojených štátov vrátane spojenectva v rámci NATO – z Nemecka (Gerhard Schroeder; podotknem, že Merkelová, ktorá v tom čase bola predsedníčkou kresťansko-demokratickej únie, už vtedy stála na strane USA) a Francúzska (Jacques Chirac).

Vojnu to nezastavilo, ale po prvé, zanechalo „jazvu“ v pamäti Európanov aj Američanov a po druhé, výrazne znížilo legitimitu americkej agresie práve v očiach západného (!) spoločenstva. Nezabúdajme, že práve vtedy sa Jacques Chirac vyjadril o „mladých Európanoch“, ktorí s energiou, ktorá by si zaslúžila lepšie využitie, podporili Spojené štáty: „Nechali si ujsť šancu zostať ticho.“ A tak vo vzťahu medzi „starou“ a „novou“ Európou vznikla ďalšia prasklina. Pravdaže, kľúčovú rolu pri podkopávaní prestíže a autority Spojených štátov zohral Putinov prejav v Mníchove. Hoci nie som fanúšikom numerológie, nemôžem nechať bez povšimnutia skutočnosť, že Putin sa dostal k moci a predstavil svoju stratégiu odplaty v roku 2000. V Mníchove doslova šokoval západných politikov v roku 2007. K znovuzjednoteniu Krymu s Ruskom ako reakcii na americkú agresiu na Ukrajine došlo v roku 2014.

Putin sa javí ako nejednoznačná postava na svetovej politickej scéne. Už dvadsať rokov ho obviňujú z toho, že nemá žiadnu stratégiu a už vôbec nie ideológiu. Je to však naozaj tak?
A. Kazakov dokazuje opak: Putinova stratégia je dôkladne prepracovaná a ideológia je historicky podmienená a orientovaná na budúcnosť. Sama o sebe predstavuje strategickú zbraň v globálnom zápase veľmocí. Putinov plán pre Rusko a svet sa vďaka tejto knihe stáva jasnejším.

To jest každých sedem rokov Putin pozdvihuje Rusko na ďalšiu úroveň a smerom k jeho adekvátnemu postaveniu v radoch svetových veľmocí. Čakáme na rok 2021? Na novú Jaltu a novú Brettonwoodsku dohodu? Takto vyzerá naozajstný plán. Takto to vyzerá, keď niekto „osedlá čas“, ako hovorievali o múdrych stratégoch v Číne v staroveku. Takže, mníchovský prejav – to je čosi, o čom neskôr sa bude písať nielen v ruských učebniciach, ale aj v európskych, čínskych, japonských, blízkovýchodných a dokonca aj v amerických. V tých amerických napíšu, že z tohto Putinovho otvoreného útoku začal úpadok amerického impéria. Putin povedal nahlas celému svetu, o čom už predtým hovorili, hoci pošepky, tisíce politikov, publicistov, historikov a odborníkov z celého sveta, dokonca občas aj z USA. Hovorili o svojej nespokojnosti s imperiálnym nátlakom zo strany Spojených štátov – arogantným a necitlivým. Hovorili o zjednodušovaní a priamočiarosti v politike, vlastnostiach, príznačných pre tento mladý národ, na ktoré sa národy, datujúce svoje dejiny stovky až tisíce rokov do minulosti, pozerali s neskrývaným počudovaním a dokonca s určitou dávkou zhovievavosti. Pritom vo vzťahu k týmto národom sa títo arogantní „noví Rimania“ správali ako mentori. Všetky tieto nespokojné hlasy sa zlievali do hučania, už dosť hlasného, no zatiaľ nevysloveného na svetových platformách – nikto nechcel ísť do popredia. Nespokojnosť národov vytvárala práve ten „potenciál situácie“, o ktorej písali v staroveku čínski stratégovia, a tento potenciál sa vybil v náboji Putinovho mníchovského prejavu. Pravdaže, tento náboj bol radikálne znásobený tým, že dané slová hovoril vodca jadrovej veľmoci, schopnej zlikvidovať Spojené štáty americké. Táto pravda, ktorá zmenila svet, zaznela na správnom mieste (ten istý Mníchov, kde kedysi západní lídri rozviazali ruky Hitlerovi, sa teraz stal miestom, kde Putin navrhol zviazať ruky novému uchádzačovi o svetovú nadvládu – USA) a v správnej forme: hlavný odkaz prejavu – popretie práva USA byť svetovým policajtom – bol presunutý z periférie politického života do jeho úplného epicentra, a preto zaznel ako úder hromu. Všetci, ktorí boli prítomní v miestnosti pochopili, že Putin hovorí pravdu (dokonca aj Merkelová). Sami o tom hovorili iba pošepky a nenápadne. Potom, po mníchovskom prejave, sa Putin stal pre svetovú politiku skutočným „drakom ukrytým v oblakoch“ – tým, ktorý ako jediný dokáže odolávať tlaku USA a globalistickej „elity“. Začalo sa ozajstné démonizovanie Putina. „Drak“ sa na chvíľu ukázal medzi oblakmi, zasadil bleskový úder, odhaliac svoju existenciu, a znovu zmizol. Následne sa však všetko „zlé“, čo sa dialo so Spojenými štátmi, Európou a Západom všeobecne, začalo pripisovať Putinovi, nafukujúc jeho obraz do obrovských rozmerov. A tým pádom dochádzalo k efektu spätnej slučky – oslabovaniu autority USA a prestíže ich globalizačného projektu. Putin však sledoval realitu, zhromažďoval „potenciál situácie“ a čakal, kedy bude môcť zasadiť USA a Západu ďalšiu ranu – spraviť ťah, ktorý ukončí túto „partiu“ a naštartuje novú. Musel čakať viac ako 10 rokov. Tento úder bol zasadený 1. marca 2018, keď Putin oznámil, že Rusko vytvorilo nadzvukové zbrane. V dôsledku tohto „úderu“ bol eliminovaný pokus USA získať strategickú výhodu voči Rusku prostredníctvom vytvorenia globálneho systému protiraketovej obrany.