MÁME KONTAMINOVANÉ SRDCE

Na koronavírus dnes ľudstvo reaguje inak ako na niekdajšie epidémie moru či cholery

Foto PEXELS
Dátum 04.04.2020

Všetko dianie okolo nás nasvedčuje tomu, že žijeme v hektickej dobe. Každý deň prichádzajú z mnohých kútov Európy či sveta Jóbove zvesti a nové informácie o šírení koronavírusu, ktorý sa pomaly dostáva do všetkých krajín sveta. WHO – Svetová zdravotnícka organizácia už v tieto dni považuje jeho šírenie za pandémiu. Kým WHO doteraz pre akúkoľvek nákazu nepoužívala termín pandémia, koronavírus už označuje za epidémiu globálneho rozmeru.

Ani odborníci podľa všetkého nevedia, ako sa táto epidémia globálneho rozmeru bude ďalej vyvíjať a kedy sa ju odborníkom na zdravotníctvo podarí dostať pod kontrolu a zastaviť. Zatiaľ sa prijímajú rôzne vonkajšie technické opatrenia, zatvárajú sa školy, rušia sa všetky športové podujatia, zájazdy, výlety, aby sa šírenie tejto nebezpečnej infekcie spomalilo a čím skôr zastavilo. Ba dokonca najvyšší cirkevní predstavitelia Konferencie biskupov Slovenska vydávajú nariadenie o zrušení verejných bohoslužieb, ako sú sv. omše, púte a pod., čím sa vlastne veriaci odrezávajú od prijímania sviatosti. Popredný svetový sociológ Andrea Riccardi, ktorý sa venuje dejinám katolíckej cirkvi, práve na toto reaguje a vidí v tom rozpor s tým, ako na epidémiu reagovala kedysi raná cirkev a cirkev počas dejín.

Duchovná ochrana

Z minulosti, či už dávnej alebo i nedávnej, ale osobitne zo stredoveku poznáme mnohé podobné ochorenia a epidémie zachytené v historických dokumentoch, ako je napr. mor či cholera. Vtedy existovala len jediná možná ochrana a záchrana, a to veľmi rýchlo opustiť toto infikované miesto. Na toto správanie ľudí a ich varovanie pred veľkými epidémiami sa v stredoveku používala jedna z najúčinnejších metód, ktorú tak trefne vyjadruje i latinský výrok „Cito, longe fugeas, late redeas“, čo v preklade znamená: „Utekajte rýchlo a ďaleko, vráťte sa neskôr.“ Áno, iba rýchly útek bol tou jedinou účinnou ochranou na prudké horúčkovité ochorenie s fatálnymi následkami, akým v tom čase bol mor. Ľudovo povedané, najmä útek bol jediný „medicínsky spôsob“ ochrany.

Samozrejme, že sa v tom čase, keď nebolo skoro nijakých medicínskych pomôcok, siahlo i po tých duchovných, aby sa epidémia čím skôr zastavila. Kostoly a posvätné priestory boli otvorené dokorán. Konali sa v nich rôzne kajúce a odprosujúce pobožnosti, modlitby a spievali sa rôzne duchovné piesne. K tomu sa ešte organizovali i procesie na rôzne posvätné a kultové miesta. Ľudia v tom čase epidémií mali, tak sa zdá, väčšiu vieru, ako ju majú ľudia 21. storočia. Oni dúfali a verili v nadprirodzený Boží zásah, že im Boh pomôže už na základe vykonaných duchovných úkonov a modlitieb. Rovnako tak sa modlili o mocný príhovor Nebeskej Matky, Panny Márie, že sa i na jej orodovanie epidémia zastaví. Máme o tom veľmi veľa historických dokumentov, ako je i príklad Trnavskej Panny Márie. Najväčší zázrak sa v spojitosti s Trnavskou Pannou Máriou stal v roku 1710. Trnavu vtedy postihol mor. Bezmocní obyvatelia mesta sa na čele s magistrátom utiekali k Trnavskej Matke Božej. Na sviatok Obetovania Panny Márie, 21. novembra 1710, niesli milostivý obraz v procesii ulicami spustošeného mesta. A v ten deň mor zázračne prestal.

Nie je to jediný takýto prípad, ale je ich veľmi veľké množstvo, a to nielen na Slovensku, keď sa postihnutý človek s vierou utiekal o pomoc Božiu a dúfal v mocný príhovor Panny Márie. Svedčia o tom v mnohých našich mestách i tzv. morové stĺpy, ktoré boli na námestiach našich miest, ale i v iných európskych mestách stavané ako prejav vďačnosti za zastavenie moru a záchranu pred ním.

Hluchí a slepí

My, v tejto hektickej dobe pre celý globálny svet, prežívame nielen na Slovensku, ale aj v iných kresťanských krajinách sveta zároveň i obdobie, ktoré je pre celý kresťanský svet charakteristický 40-dňovým veľkým pôstom. Je to čas duchovnej prípravy na slávenie Veľkej noci, najväčšieho sviatku kresťanského náboženstva. Vtedy si každoročne kresťania pripomínajú Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, víťazstvo života nad smrťou. Je to sviatok Vzkriesenia Ježiša Krista, ktorý na Veľký Piatok, po strašnej a potupnej smrti na kríži, na tretí deň vstáva z mŕtvych. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista tvorí pevný základ našej kresťanskej viery. Bez zmŕtvychvstania, ako hovorí sv. Pavol v prvom liste Korinťanom, by ľudský život na zemi bol jednou veľkou márnosťou a všetko naše ľudské namáhanie len veľkým nezmyslom, preto sú tieto slová sv. Pavla také výrečné: „Ak Kristus nevstal, tak vaša viera je márna.“ 

S takouto pevnou vierou vo víťazstvo života nad smrťou by sme mali i my na Slovensku a na celom svete pristupovať  k riešeniu epidémie, ktorá už dnes nadobudla globálne rozmery. Možno sa tu niekto pýta: Prečo epidémia koronavírusu postihla v tieto dní i nás? Z histórie – i z tej biblickej – vieme, že takéto nešťastia prichádzali na ľudí sporadicky v jednotlivých etapách obyčajne vtedy, keď sa ľudia – ľudovo povedané – nevedeli zmestiť do kože a až príliš sa odklonili od mravných noriem Božieho zákona a začali žiť neviazane a hriešne, bez akýchkoľvek zábran. A keďže Boh, kde máme všetci svoj pôvod, chce vždy našu záchranu, tak človeka potom „navštevuje takýmito dobrodeniami“. Problém je však v tom, že napriek tomu, čo už poznáme z histórie, sme často voči nemu akoby „hluchí a slepí“ a nechceme ho počúvať, nechceme sa dať poučiť. A tak je neraz nepriamo nútený pristúpiť i k ráznejším opatreniam, aby sme sa spamätali, lebo nechce ani jedného z nás stratiť v neuhasiteľnom ohni...

Práve v takomto duchu sa vyjadruje i najvyšší predstaviteľ pravoslávnej cirkvi Ruska, patriarcha Moskvy i celej Rusi Kirill. A keďže o pár týždňov si celý svet pripomenie tri štvrťstoročia od skončenia najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, t. j. 2. svetovej vojny, ktorej časť je v Rusku označovaná i ako Veľká vlastenecká vojna a Rusov stála bezmála 27 miliónov obetí, 20-tisíc medzi civilným obyvateľstvom a cca 7-miliónov z radov Červenej armády. O materiálnych škodách a zdravotných následkoch po zranení tých, ktorí prežili, škoda hovoriť!

Proti prirodzenosti

Už pred desiatimi rokmi povedal patriarcha Kirill, že pravoslávna cirkev v Rusku má právo na vlastný pohľad a interpretáciu historických udalostí. V tej súvislosti vyhlásil, že Veľká vlastenecká vojna je Boží trest za hriech odpadnutia od viery: „Pravoslávna cirkev má právo duchovne rozoznávať zmysel národných dejín, hodnotiť ich a interpretovať.“ Toto povedal patriarcha Kirill počas svojej homílie v moskovskom kláštore Obetovania Pána. Patriarcha ďalej povedal: „Pokiaľ nestratíme zo zreteľa jasné porozumenie udalostí národných dejín a toho, čo v nich bolo Božím trestom, uchráni nás to od eventuálnych omylov budúcnosti.“ Medzi iným i povedal, že na katastrofu 2. svetovej vojny je potrebné sa pozerať tak, ako sa na historické víťazstva i porážky pozerali svätí a zbožní ľudia. „Potom bude zrejmé, že Veľká vlastenecká vojna bola trestom za strašlivý hriech odpadnutia celého národa od viery, za pošliapanie sviatosti, za zvrátenosti a hanobenie pravoslávnej cirkvi,“ vyhlásil patriarcha Kirill. Podľa neho dejiny Ruska, viac než iných krajín učia, že „Boží súd sa uskutočňuje nielen vo večnosti, ale taktiež i v dejinách. Nie je to prejav despotizmu či krutosti Boha, ako sa domnievajú niektorí ateisti a neveriaci, ale prejav jeho pravdy a spravodlivosti, bez ktorých by svet nemohol existovať“.

A teraz sa skúsme pozrieť aspoň na starý kontinent, ako sa zvykne hovoriť Európe. Aký je jej momentálny morálny a duchovný stav a ako si napr. prvorodená dcéra cirkvi – Francúzsko, plní svoje krstné záväzky?! Vieme, že ako? Veď už skoro celý národ je ateistický! Spúšťačom tohto veľkého odpadu od viery a vzbury proti Bohu bola Veľká francúzska revolúcia. Môžeme povedať, ako keby celý francúzsky národ, po duchovnej a náboženskej stránke, od toho 14. júla 1789 išiel dole vodou. Obete z radov kňazov a francúzskych katolíkov sú dodnes nevyčísliteľné! Nebudem tu menovať iné krajiny tzv. západných demokracií, ktorých parlamenty prijali v ostatnom čase množstvo zákonov proti prirodzenosti, ako sú homosexuálne manželstvá, eutanázia, liberálne potratové zákony, gender ideológia a pod. To som sa len letmo dotkol veľkých zvráteností. Má po takomto poznaní ešte niekto chuť opýtať sa: Prečo vlastne Boh dopustil na Európu i na nás na Slovensku pandémiu?!

Potreba ľudskosti

Taliansko je považované za typicky kresťanskú krajinu, kde sa ku katolicizmu hlási okolo 90 percent obyvateľstva. Je to krajina s neuveriteľným duchovným potenciálom, ktorá darovala cirkvi a svetu duchovných velikánov, ako sú sv. Benedikt (patrón Európy), sv. František Assiský (patrón Talianska), sv. Klára (zakladateľka radu Klarisiek), sv. Ján Bosco (zakladateľ Saleziánov), sv. Katarína Sienska (patrónka Talianska), sv. Daniel Comboni (zakladateľ misijnej rehole Komboniánov), sv. Tomáš Akvinský (významný scholastický teológ), sv. Páter Pio (veľký mystik so stigmami Krista), sv. Gemma Galgani (mystička zo stigmami Krista)... a dalo by sa pokračovať ešte ďalších niekoľko riadkov.... Napriek tomuto duchovnému bohatstvu je situácia v Taliansku v súčasnosti viac ako znepokojujúca. Pre niekoho je to pohroma a pre niekoho požehnanie a záchrana...! Všetko vlastne závisí len od uhla pohľadu a našej viery! A tiež či sme schopní pozrieť sa na veci i z pohľadu večnosti...?

Jeden súčasný taliansky poeta Andrea Melis Parolaio vidí dnešné Taliansko takto, keď píše: „Najviac kontaminovaný povrch v dnešnom svete je naše srdce. Tento koronavírus je dar zeme. Zastavil svet, prinútil nás pozrieť sa do seba a okolo seba. Znížil na polovicu znečistenie vo veľkých krajinách. Naučí nás mnoho. Uvidíte. Niekedy prichádza Kristus, inokedy je to Boh, rovnako neviditeľný a mikroskopický, ktorý nám hovorí o novej potrebnej ľudskosti. Ak počítame mŕtvych, je to nevyhnutná cena. Naslepo sme nemohli ísť ďalej. Toto je koronavírus pre meditáciu. Buďme vďační, že sa môžeme zastaviť, byť s našimi deťmi, myslieť s láskou na starých, slabých, ohrozených. Hodnotu vecí chápeme, keď nám chýbajú. Koronavírus, ktorý nám berie možnosť objať druhého, prišiel, aby nás zachránil... A neodíde, kým to nepochopíme. Zostať doma a otvoriť si srdce – to spraví koronavírus užitočným. A ešte viac, ísť do lesa, kontemplovať more, sadnúť si a pozorovať rieku, aby sme si pripomenuli, že príroda je domov, dnes viac než inokedy. Ak z takéhoto úteku urobíme vakcínu proti strachu, posvätíme tým aj prácu a námahu lekárov, zdravotných sestier a toľkých ďalších.“

Čas na rodinu

Myslím si, že tieto slová básnika z najviac skúšanej krajiny dnešného sveta – Talianska, môžu byť tým skutočným veľkonočným posolstvom blížiacej sa Veľkej noci i pre nás na Slovensku. Nikto z nás nevie v túto chvíľu, ako sa bude pandémia vyvíjať a čo všetko nám ešte prinesie v nasledujúce dni, týždne či mesiace, ale v každom ohľade by nás to malo pobádať k zamysleniu sa nad sebou a nad rodinou, v ktorej žijeme. Pretože tak ako to napísal poeta Andrea Melis Parolaio, práve naše srdce je najviac kontaminovaným povrchom v dnešnom svete. A ako sa tento stav dá napraviť a zlepšiť? Iba pôstom a modlitbou, a to by sme mali v čase – keď sme tak trochu „nedobrovoľne donútení“ byť spolu vo svojich rodinách –, využiť čo najefektívnejšie. Nech v tomto pôstnom čase nie je televízia zapnutá od včasného rána až do neskorej noci, ale nech tento čas spoločne využijeme, okrem spoločnej modlitby a hier v kresťanských rodinách, i na rozhovory a možno i na čítanie sv. Písma a možno prečítanie hodnotnej náboženskej knihy?! V takto prežitých chvíľach prichádza k nám Kristus, o ktorom vieme, že je s nami až do skončenia sveta, ako to svojho času povedal i svojim učeníkom, keď odchádzal od nich z tohto sveta a vystupoval do neba. Vystúpil, ale neodišiel, zostáva s nami na každom kroku až do skončenia sveta, a tak môžeme byť s ním v neustálom spojení, aby sme sa vedeli vyrovnať so všetkými problémami a ťažkosťami, ktoré nám táto neradostná situácia prináša i v týchto chvíľach, ale i s tými, ktoré budú nasledovať.