MEČIAR: ĽUDIA, KTORÍ SR ODMIETALI, SÚ PREVAŽNE TREŤOSEKTOROVÍ, NEOLIBERÁLNI SVETOOBČANIA

Narodil 26. júla 1942 vo Zvolene. Pracoval ako tavič v ZŤS v Dubnici nad Váhom a popri zamestnaní vyštudoval právo. Ako podnikový právnik roky pôsobil v Skloobale Nemšová. Po roku 1989 vstúpil do politického života, krátko bol ministrom vnútra ponovembrovej vlády. Neskôr sa stal významným predstaviteľom platformy VPN, z ktorej sa vyčlenilo Hnutie za demokratické Slovensko. Po voľbách v rokoch 1990, 1992 a 1994 bol predsedom vlády SR. Dvakrát ho odvolali a dvakrát sa do tejto funkcie vrátil. Bol jedným z prvých signatárov vyhlásenia o zvrchovanosti Slovenskej republiky z 11. septembra 1991 pod názvom Niet inej cesty. Na Bratislavskom hrade ako predseda vlády spolu s predsedom NR SR Ivanom Gašparovičom 3. septembra 1992 parafoval Ústavu Slovenskej republiky. Vladimír Mečiar.

Po zmenách v roku 1989 ste neboli zástancom samostatnej Slovenskej republiky. K jednoznačnej myšlienke vzniku SR sa v tom období hlásila len SNS. Nakoniec ste to boli práve vy, čo ste našli odvahu a dali ste sa na cestu zvrchovanosti. Aký ste mali dôvod byť zo začiatku skeptický?

Každá revolúcia má rozdielne fázy. V tej prvej etape začiatkom roka 1990 bola schválená slovenská zástava, slovenská hymna a slovenský znak, symboly, ktoré nám dávali právo na sebaurčenie. V Prahe potom prišiel boj o pomlčku. Na začiatku bolo potrebné usporiadať národné výbory, prerozdeliť ministerstvo vnútra na niekoľko úsekov s kompetenciami a pripraviť prvé voľby. Musím povedať, že to nebolo jednoduché, pretože kresťanskí demokrati od samého začiatku robili hrubé fauly. V tom čase SNS otvorila otázku slovenčiny, pretože slovenský jazyk bolo to, čo nás rozdeľovalo s Čechmi. V tom čase som bol proti, pretože sme potrebovali, aby Slováci o svoju samostatnosť zabojovali ako celok. Vtedy sme na to neboli pripravení a neboli by sme to zvládli.

Roman Stopka, predseda PSN

 

STOPKA: ÚSTAVA SR JE ZÁKLADNÝ ZÁKON

REPUBLIKY REPREZENTUJÚCI JEJ STABILITU

 

Roman Stopka: Suverenita Slovenskej republiky a jej autorita voči zahraničiu sa stáva len formálnou záležitosťou. Ambície a záujmy našich reprezentačných politikov sú natoľko v rozpore s potrebami štátu a občana, že sa sami odovzdávajú do cudzích rúk.

Čo vás presvedčilo, aby ste zmenili názor?

Na rokovaní v Trenčianskych Tepliciach v roku 1990 sme nastolili otázku ďalšieho osudu samostatnej Slovenskej republiky s tým, že nemôže byť demokracia politiky bez štátneho aparátu a Slovensko muselo prevziať kompetencie i zodpovednosť za seba. Bol to takmer polročný zápas o kompetencie, ktorý sa skončil čiastočne úspešne a čiastočne nie. Bolo to z dôvodu neústupčivosti federálnych orgánov, ale aj pre zradu slovenských orgánov. Kresťanskí demokrati odmietali prevziať zodpovednosť za samostatný štát. Slovensko sa po rokovaniach dostalo do fázy, že nemohlo konať inak, ako ísť do samostatnosti, pretože etapa vyrovnania sa nepodarila. Na konci zhromaždenia som oznámil, že je to koniec federácie a začína sa etapa dvoch samostatných štátov. Václav Havel sa ujal iniciatívy a rokovania viedol ďalej. Názorov, ako pokračovať, bolo viacero, ale ja som žiadal o potvrdenie zdola a prijatie ústavy oboch republík. To sa nepáčilo Václavovi Havlovi ani Fedorovi Gálovi, ktorý v tom čase odišiel bývať do vládnej vily v Prahe a konečne mu dali šancu zbohatnúť za zradu, ktorú vykonal. Mňa na nátlak Václava Havla a dohodu s vedením VPN, konkrétne s Fedorom Gálom, z vlády odvolali.

Pre Slovensko a Slovákov v tom čase nastali veľmi krušné chvíle v oblasti ekonomiky...

Začala sa likvidácia zbrojného priemyslu, a to formou daru pre Spojené štáty. Ľudia ostali bez zamestnania, boli zastavené všetky investície na Slovensku, nastala likvidácia baníctva, hutníctva. Rekonštrukcia závodov SNP v Žiari nad Hronom bola zastavená, obmedzená výroba v železiarňach, nebudovali sa cesty a Slovensko stálo pred veľmi ťažkou otázkou – ak si nepomôže samo, z federácie sa pomoci nedočká vzhľadom na razenie aktuálnych smerov rozvoja radikálnej reformy, ktorú by v tom období nezvládlo. Mali sme niekoľko stotisíc nezamestnaných a Česi nevedeli, čo je to nezamestnanosť. Václav Havel sa tri roky snažil, ako situáciu nevyriešiť a nedohodnúť sa. Po troch rokoch vyhlásili, že nevedia povedať, ako ďalej a nech si to riešia tí, čo prídu po nás. Počas toho obdobia sme zažili znevažovanie, označovanie za fašistov, tajná služba produkovala diskreditujúce materiály. Bol pokus zatknúť ma a zmariť všetky plány na samostatnosť. Musím však povedať, že tento boj bol poháňaný bičom, ale aj cukrom. Václav Havel mi vtedy ponúkol na výmenu za zvrchovanosť post namiesto Jána Čarnogurského. Odmietol som to a tým som si spečatil svoj osud.

Akú motiváciu mali ľudia okolo Václava Havla v boji proti rozdeleniu?

Tým, ako konali, vlastne Česko-Slovensko rozdelili. Ľudia okolo Havla boli svetoobčania. Pre nich bolo výhodné urobiť jednu snemovňu, nechceli Snemovňu národov. Navrhovali zastúpenie 2:1 a tak malo vyzerať aj hlasovanie, Slovákom by nikdy nijaký návrh neprešiel. Demokraciu si vysvetľovali po svojom a podľa nich boli národy prežitkom, ale tak to nie je. Národy budú ešte dlho žiť. Pre Slovákov to bola jedinečná príležitosť na sebaurčenie, keď mohli rozhodnúť sami o sebe demokratickou formou, pretože ak sa na to pozrieme historicky, vždy za nás rozhodovali druhí.

Voľby v roku 1992 môžeme pokojne označiť za referendum, pretože výsledok bol jasný. V deň hlasovania o zániku Česko-Slovenska vo Federálnom zhromaždení chýbali tri hlasy. Verili ste, že sa podarí nájsť odvážnych?

Poslanci, ktorí hlasovali o rozdelení Česko-Slovenska, zároveň hlasovali o zániku svojho mandátu. Hlasovania boli na trikrát a Slovákom chýbali tri hlasy. Pokúšali sme sa nájsť porozumenie u Kresťanských demokratov, ale márne. Peter Weiss z SDĽ ma obvinil, že či si uvedomujem, že za toto ponesiem trestnú zodpovednosť a položil mi otázku, čo budem robiť, ak bude vojna. Jeho otázka nebola namieste. V tomto období mi pomohol Roman Zelenay, ktorý dokázal individuálne nájsť tri chýbajúce hlasy. Tým ľuďom patrí obrovská úcta a vďaka. Zánik Česko-Slovenska v treťom hlasovaní prešiel. Po ňom si ľudia nenadávali, ale českí a slovenskí poslanci sa objímali a nepovedali si jedno škaredé slovo, s výnimkou Ivana Šimka, ktorý vykrikoval, že toto je Mníchov, toto je vlastizrada a za toto budete visieť.

Hlasovanie však bolo len začiatkom. Slovenská republika ako štát vznikala na zelenej lúke...

Bolo nutné vytvoriť zákon o rozdelení majetku, čo sa podarilo a išlo to celkom rýchlo, pretože rozdelenie bolo aj fyzicky vykonané za pár mesiacov. Museli sme však vyriešiť, aké budú vzťahy medzi týmito dvomi republikami po rozdelení. Nastala otázka, aká bude medzi nimi ľudská dimenzia. Ako sa dorieši občianstvo, sociálna sféra, slobodný pohyb cez hranice, zamestnávanie, cenová politika, voľná výmena tovaru a služieb medzi štátmi, voľný pohyb kapitálu. Toto všetko sme zabezpečili 26 zmluvami medzi SR a ČR. V období, keď sme viedli politické rokovania, sme sa dohodli, že to nesmie byť násilné. Nie som si istý, keby bol na druhej strane iný partner ako Václav Klaus, ako by to celé dopadlo. Petr Pithart bol mimoriadne zaujatý voči Slovákom a pripravovali sa na rôzne scenáre, ako bolo trojmesačné zásobovanie, ktoré sa deje pred vojnou, ale aj jednostranné odstúpenie od dohôd. Rokovania sme viedli celé hodiny s Václavom Klausom, pretože sme nechceli dopustiť nijaký konflikt ani zlé závery, čo vyplývalo z mojej mentality i Václava Klausa. Dohoda z 80-90 percent stála len na nás dvoch, pretože mnohokrát sa naše delegácie nedokázali dohodnúť.

Založiť štát je jedna vec, oveľa dôležitejšie bolo, aby Slovenskú republiku a jej menu akceptovali štáty sveta. Čo sme stratili a čo sme získali?

Stratili sme Prahu, ale otvoril sa nám celý svet. Majetok sa rozdelil podľa počtu obyvateľov 2:1, aktíva v banke 2:1, pričom aktíva 1:1 sa vrátili naspäť, okrem majetku, ktorý patrí Židom. Trvali sme na tom, aby sa im vrátilo všetko, čo bolo evidované v československej národnej banke. Ak sa neskôr udiali nejaké chyby v ČSNB, boli to chyby na našej strane. Václav Klaus bol veľmi férový a dodržal svoje slovo, dokedy zastával post. Keď nastúpil Josef Tošovský, nastalo horšie obdobie a vzťahy sa oslabili. Bolo to opäť pod vplyvom Václava Havla. Slovensko si muselo na rozdiel od ČR, ktorá bola vo svete známa a uznaná, vybudovať politické uznanie. Dokázať, že nie sme fašistický štát, ale demokratický. Samozrejme, dôležité bolo medzinárodné i ekonomické uznanie. Slovenská koruna nebola uznaná okamžite a nemali sme ani jednu banku, ktorá by v našej mene mohla obchodovať. Zažili sme šesť mesiacov, keď stál obchod, bol to unikát, lebo vo svete nikto taký čas nevydržal.

Neskôr bolo treba zriadiť základné inštitúcie a na to všetko boli potrební fundovaní odborníci. Podľa akého kľúča ste postupovali?

V priebehu roka 1991 až do volieb 1992 som sa snažil vytvoriť tím ľudí, ktorý by bol schopný riešiť nové výzvy samostatného štátu. V podstate ako som ľudí stretával počas rokovaní, vyberal som si ich do tímu a niekedy ani nevedeli, že prešli „výberovým konaním“. Môžem povedať, že tá prvá vláda bola taká, akú Slovensko už nikdy potom nemalo. Vláda niekedy zasadala vkuse aj 28 hodín, to je rozdiel medzi dneškom, keď zasadnutie vlády trvá dve hodiny. Kabinet bol plný odborníkov na slovo vzatých – čo do kvality, súdržnosti a presadzovania slovenských vecí. Ľudia mali vtedy veľký záujem byť súčasťou novodobého procesu vzniku štátu. Nie vždy bol výber správny a stalo sa to aj s prezidentom Michalom Kováčom, ktorý mal veľký ekonomický problém v známych súvislostiach. Prvého prezidenta nám obesili a tohto druhého posadíme do väzenia? Vyriešili sme to amnestovaním a dnes máme z toho problém práve my.

Neprebleskli vám v hlave myšlienky typu, čo ak sa to nepodarí, čo ak Slovensko ekonomicky padne, ak ľudia stratia istoty, môže situácia vyeskalovať k občianskym nepokojom...

Bola to posledná šanca, kedy mohla samostatná SR vzniknúť. Boli chvíle, keď som bol bezmocný a keď ma nikto nevidel, aj som si poplakal. V tom čase Slovensku mimoriadne medzinárodne pomohol bývalý nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher, ktorý mal pozitívny vzťah ku krajinám východnej Európy. Ten Slovenskú republiku uznal ako prvý, neskôr sa k nemu pridal Helmut Kohl a postupne SR uznal celý svet. Zrejme najväčší problém bol, aby nás uznali USA, pretože sa nás snažili obviniť, že v čase spoločného štátu sme odpočúvali amerického veľvyslanca. Nezakladalo sa to na pravde, pretože záležitosti okolo veľvyslanectiev mala na starosti federálna tajná služba. Podarilo sa nám dokázať nevinu. Urobili sme ešte jeden ťah, že sme si dali zistiť, ktoré veľvyslanectvá „federáli“ odpočúvali, s výsledkom sme oboznámili všetky ambasády a nato mi americký veľvyslanec oznámil, že viac sa tejto téme už nebudeme venovať a USA uznajú SR ako suverénnu republiku. Zložitejší proces bol, aby nás uznal Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Počas cesty do USA mal Svetovú banku a MMF navštíviť prezident Michal Kováč, no nestalo sa tak a nikdy nikomu nevysvetlil, prečo tam nešiel.

Medzinárodný menový fond a Svetová banka nás uznali o pol roka neskoršie po vzniku štátu. Pol roka sme boli bez zahraničných a bankových operácií a museli sme to ustáť bez úverov. Nakoniec ste na rokovanie so Svetovou bankou a MMF vycestovali vy osobne. Ako ste dokázali presvedčiť tieto inštitúcie?

Rokovanie vo Svetovej banke bolo katastrofálne, šéf banky mal na rokovaní prehodenú nohu cez nohu a opýtal sa, čo tu chcete? Predstavil som sa, kto som a že som prišiel v súvislosti s uznaním slovenskej koruny. On mi povedal, že o takýchto veciach sa v piatok o štrnástej nerozpráva. Vzal som si stoličku, sadol oproti nemu a povedal som mu, že som neletel cez oceán preto, aby ma takto vybavil. Povedal som mu, nech si slušne sadne a budeme sa rozprávať. Vtedy som sa dozvedel, že bolo ohlásené rokovanie nášho prezidenta, ktorý síce prišiel do budovy, ale na rokovanie sa nedostavil, že ako sme si to vôbec mohli dovoliť. Povedal som, že o tom nič neviem a chcem sa s ním rozprávať. Nakoniec rozhovor dopadol veľmi srdečne a oznámil mi, že nás Svetová banka uzná, ak nás uzná MMF. Rokovanie na MMF bolo kultivovanejšie, prezidentom bol v tom čase Francúz, ktorého som doslova požiadal o pomoc, pretože s Francúzmi sme mali dobré vzťahy. Pozval som ho na Slovensko a u nás sa aj uskutočnili potrebné rokovania vo Vysokých Tatrách. Nakoniec na tlačovej besede v Bratislave oznámil, že to, čo Slovensko dokázalo za pol roka, je doslova zázrak a súhlasil s uvoľnením zdrojov a devalváciou desať percent. Bolo to naozaj zložité, pretože médiá vytvárali tlak nedôveryhodnosti SR a rokovania boli veľmi sťažené. Dokonca Romano Prodi ako predseda Európskej komisie a odborník na ekonomiku Slovensku predpovedal do roku 1996 zánik a krach. Nakoniec ten istý Romano Prodi, ktorý prišiel na návštevu SR v roku 1998, verejne vyhlásil, že Slovenská republika dokázala zázrak.

Slovenskú menu sme mali uznanú, ale bolo treba rozvíjať štát a na to boli potrebné finančné zdroje, ktoré SR nemala. Odkiaľ prišli peniaze?

Potrebovali sme úvery, no nik sa nehrnul nám ich poskytovať. Na Západe som povedal, ak nám neposkytnete úvery, obrátime sa na Východ, z čoho predstavitelia mocností usúdili, že máme záujem o financie zo Sovietskeho zväzu, ktorý, mimochodom, už tom čase neexistoval. Išli sme do Japonska, ktoré nám ako prvé pomohlo s úvermi napríklad pri výstavbe diaľnic.

Slováci už raz mali Slovenskú republiku a dodnes si musia za ňu sypať popol na hlavu. Nemali ste v tom čase obavy, že príde k paralele?

Množstvo ľudí stotožňovalo vznik Slovenskej republiky s prvým štátom. Bolo potrebné zmeniť pohľad na Slovákov, že sú to pastieri, ako písala nejedna encyklopédia. Prebehlo mnoho diskusií ohľadom židovskej otázky. Slovensko patrí medzi prvých, ktorí uznali vrátenie majetkov tejto komunite do roku 1938, veď to nikto na svete dovtedy neurobil. Svetoví Židia nám prišli poďakovať a domáci na Slovensku nám nadávali. Vrátili sme majetky cirkvám. Vyriešili sme postoje k menšinám. Bez násilia sme vyriešili zmluvy medzi SR a Maďarskom, ktoré malo stále autonomistické tendencie. Gyulovi Hornovi po podpise zmlúv so SR kričali, že je zradca. Svoje pozície sme dokázali obhájiť, aj pozície voči ostatným štátom. Stali sme sa partnerom, ktorého bolo potrebné rešpektovať.

Pod Výzvu za spoločný štát pod vedením Ivety Radičovej sa podpísalo 891 ľudí, ktorí boli v tom období v menšine, dodnes však z toho mediálne tažia a tvária sa ako väčšina. Súhlasíte, že naďalej neustáva boj o slovenskú štátnosť?

Do hry v roku 1994 vstúpil nový faktor a tým bol tretí sektor. Ešte v roku 1992 sme mali informáciu, že dvetisíc slovenských intelektuálov napísalo do Prahy, že budú hájiť myšlienku Česko-Slovenska, nezmieria sa so vznikom SR a to trvá dodnes. Ide o tých čechoslovakistov, ktorí sú doteraz oddaní Václavovi Havlovi. Nakoniec, väčšina týchto ľudí dnes pôsobí v treťom sektore. Iveta Radičová bola predsedníčkou Sorosovej nadácie, veľmi silno ním financovanou. Dnes trochu odhalila, čo my vieme dávno, že Ján Krstiteľ Baláž je jej životný partner, ktorý kvôli nej vyzliekol kňazskú sutanu a zradil cirkev i Boha, z čoho vyplýva, že Radičová musí byť v súkromí dobrá, ale nie v politike.

Komicky vyznieva, že Iveta Radičová, ktorá vznik SR nechcela, túžila byť jej prezidentkou...

Paradoxné je, že mnohí, čo SR nechceli, dostali funkcie, veľvyslanecké posty a mnohí aj ocenenia. Tí, ktorí zakladali štát, sú neustále znevažovaní. Ľudia, ktorí SR odmietali, sú prevažne treťosektoroví, neoliberálni svetoobčania považujúci sa za niečo viac, rozohrávajúci rôzne protislovenské hry, prechádzajúci z jednej strany do druhej, zanechávajúc po sebe len smrad. Ich najnovšou „cnosťou“ je udávanie ľudí. Kedysi sa za udavačstvo trestalo, dnes oceňuje.

V roku 1998 ste vyhrali voľby, vládu ste však už nedokázali zostaviť a k moci sa dostal vodca opozície Mikuláš Dzurinda, ktorý poznal len jednu svetovú stranu – USA. Vtedy vznikali špekulácie, že ste museli odísť z čela štátu, pretože západné mocnosti mali v pláne prevrat na Slovensku... Ako to naozaj v tom čase bolo?

Na voľby 1998 sme sa pripravovali s tým, že sme mali informácie, že na strane opozície bude obrovské množstvo čiernych peňazí – tri miliardy, ktoré pochádzali zo zahraničia. V roku 1994 vstúpila po prvý raz do pozadia volieb Freedom House, keď ich predseda pri rozhovore so mnou priznal, že ich výkon bol slabý, ale že v 1998 sa na voľby pripravia lepšie a nedarujú nám to. Pripravovali sme sa na túto situáciu, ale záver nám zlyhal. Prišla kauza Markíza, ktorú politici využili na politický boj, pričom išlo o súkromný spor medzi Mariánom Kočnerom a Pavlom Ruskom. Stačilo, že mediálne oznámili, že Mečiar chce zakázať Markízu a percentá nám padali. Podstatne špinavší úder bol cez NBS, keď nás zradil guvernér. Vladimír Masár vyhlásil, že sme SR doviedli ku krachu a nemáme peniaze na výplaty v štátnej správe. Jeho odmenou za túto zradu bol po zmene vlády príkaz Ľudovíta Černáka, aby do 24 hodín opustil svoj post a byt guvernéra NBS. HZDS to však stálo zníženie percent a to, že už vládu nezostavilo.

Mikuláš Dzurinda vraj bol garanciou, že SR vstúpi do NATO a EÚ...

Pokiaľ išlo o EÚ, mali sme to dobre rozbehnuté. Mikuláš Dzurinda však získaval body na tom, ako vyjednával s EÚ. Máte dve možnosti: že si zmluvu prečítate a poviete, s týmto súhlasíme a s týmto nie. Snažíte sa vyjednať čo najlepšie podmienky pre svoj štát. Mikuláš Dzurinda vyjednával spôsobom vytvoriť čo najlepšie podmienky pre EÚ s otázkou, čo môžeme ešte pre vás urobiť? Ak sa rozprávame o NATO, tam malo Slovensko veľmi dobré hodnotenia. Na tie sa však zabudlo, pretože vtedajšia ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová nezniesla rozpad Česko-Slovenska a jednoznačný vinník bol Vladimír Mečiar. Osobne sa zasadila o úder pre HZDS vyhlásením o SR ako o čiernej diere. Nehovoriac o tom, že v krajinách východnej Európy plánovali zmeny politických špičiek a Slovensko bolo prvé na rane.

Napriek neprajníkom ste boli trojnásobným predsedom vlády SR a štát existuje. Ako dnes s odstupom času vnímate slovenský príbeh?

Veľmi úspešný a pozitívny, až tak, že už ho nedokázala ani jedna vláda rozkývať a republika vydržala. Nakoniec aj tí, ktorí ju nechceli, pochopili, že len cez štát môžu niečo dokázať. Európa si musí nájsť svoju podobu a tlakom na Rusko sa nič nevyrieši, dokonca to považujem za strategickú chybu. Dnes Slovensko potrebuje novú silu a energiu, lebo štát začal stagnovať a nevládze dobiehať najvyspelejšie krajiny. 

ZAKLADATEĽOV ŠTÁTU OCENILA LEN MAYER MEDIA

Medzi ocenených nepatrili len politici a štátnici, ale i široké spektrum osobností kultúrneho a spoločenského života – trojnásobný predseda vlády SR Vladimír Mečiar, dvojnásobní prezidenti SR a ČR Ivan Gašparovič a Václav Klaus, politici, poslanci FZ ČSFR a Národnej rady SR Jozef Prokeš, Sergej Kozlík, Ján Slota, Tibor Mikuš, Štefan Nižňanský, Matúš Kučera, Július Binder a spolutvorca Ústavy SR Ján Cuper. Ceny si prevzali i lekár Štefan Hrušovský, kozmonaut Ivan Bella, bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, generálmajor Emil Vestenický, profesorka cirkevných dejín Emília Hrabovec, operný spevák Martin Babjak, sochárka Ľudmila Cvengrošová, herci Eva Kristinová a Jozef Šimonovič i predseda politického subjektu Práca slovenského národa Roman Stopka. In memoriam boli ocenení kardinál Ján Chryzostom Korec a poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR Augustín Marián Húska, Roman Hofbauer a Rudolf Tvaroška.