MÉDIÁ V OKOVÁCH SLOBODY

Tridsať rokov pokusov a omylov na novinárskej scéne priviedlo Slovensko k liberálnej totalite

Foto TASR/MICHAL SVÍTOK
Dátum 09.11.2019

Slovenská republika je jediný štát Európskej únie, v ktorom je mediálna scéna zjavne a dlho nevyvážená. Napriek tomu, že médiá a novinári majú absolútnu slobodu, ako bejzbalovou pálkou ňou inzultujú každého s iným názorom. Liberálna infekčná viróza smrteľne ohrozuje demokraciu...

Hádam sme sa mnohí aj úprimne tešili, že sa po štátnom prevrate v novembri 1989 dožijeme rôznorodosti tlače i elektronických médií. Túžili sme zažiť ozajstnú slobodnú žurnalistiku bez direktív aj bez okliešťovania z Hlbokej, Ventúrskej, Žabotovej, Tomášikovej. A v každom prípade aj bez toho z Kremľa, Tel Avivu či Bieleho domu. Sloboda prejavu bola najvyššou hodnotou, s ktorou súčasne s politickým prevratom začal vychádzať prvý nezávislý týždenník Zmena (už 24.novembra 1989 o tretej hodine nadránom), ktorý vznikol v réžii študentov žurnalistiky FF UK v Bratislave. „Znovuzrodená“ sloboda tlače sa na Slovensku prejavila predovšetkým pluralitou straníckej žurnalistiky. Boli to paradoxne politické strany, ktoré dotované zo zahraničia, alebo z vlastných zdrojov zakladali svoje periodiká.

Najväčšie vydavateľstvá v SR 2019 (s majiteľmi):

Nový čas, a. s. (FPD Media Antona Siekela)

Mafra Slovakia, a. s. (Agrofert, Michal Voráček, Ivo Valenta)

News & Media Holding, a. s. (Penta) 

Petit Press, a. s. (Penta) 

Perex, a. s. (Our Media SR) 

Šport Press, s. r. o. (NIKE, Berger)

N Press (ESET)

Boom denníkov

V prvých mesiacoch roku 1990 vznikol denník Verejnosť (Verejnosti proti násiliu), Slovenský denník (Kresťanskodemokratického hnutia), Ľudové noviny (Sociálnodemokratickej strany Slovenska), Čas (Demokratickej strany). Napriek tomu, že prakticky všetky existujúce strany mali svoje denníky, vznikol aj denník vlády SR Národná obroda (s podtitulom Nezávislý denník občanov Slovenska). Reakciou na štiepenia VPN bol na mediálnom pódiu zrod ďalšieho periodika Koridor. Vznikali aj týždenníky a iné periodiká, ktorým veľmi záležalo najmä na tom, aby mali v podtitule „nezávislý“. Takými boli medzi prvými Slobodný piatok (ideový predchodca Extra plus) alebo Nová Smena mladých. V časoch najväčšieho boomu denníkov ich vychádzal s celoslovenským pokrytím až dvojciferný počet.

V priebehu rokov 1990/1991 zaradila PNS do distribúcie 109 nových titulov tlače v jednorazovom náklade 3,38 milióna výtlačkov od 88 nových vydavateľov a dodávateľov tlače.

K peru a k slovu sa až oslavne opäť dostávali kedysi známe a skúsené novinárske osobnosti, ktoré boli v rámci takzvanej normalizácie odstavené od povolania i spoločenského uplatnenia sa: Roman Kaliský, Ján Čomaj, Jozef Sitko, Oto Fülöp, Ladislav Ťažký, Slavo Kalný, Ján Smolec, Robert Harenčár, Svetozár Štúr, Milan Vároš, Vladimír Štefko, Alica Bieliková. Stranícka žurnalistika však nemala v podmienkach trhu – presnejšie „trhacieho“ kapitalizmu – nijakú budúcnosť. Postupne všetky tieto denníky zanikli. Čo po nich ostalo, boli straty v desiatkach miliónov korún. Vďaka predaju nemeckým a rakúskym investorom sa zachoval len denník Čas (aj keď so zmeneným názvom Nový Čas a nie v straníckej, ale v soft bulvárnej podobe) a Národná obroda, ktorá však tiež prešla zmenami majiteľov. Čo ešte ostalo? Sklamaní novinárski seniori,„šesťdesiatosmičkári“, ktorí už neprešli na počítače, nechápali dynamiku moderných médií ani technologické novinky a rýchlosť prísunu i spracovania informácií v rádiách a televíziách. Ale ostalo mnoho ambicióznych novinárskych nedoukov či podnikavcov v redakciách s neukojeným egom. A tí vykročili nie za pravdou, ale za peniazmi. Či už boli pôvodne zo Smeny, z Práce, Pravdy alebo z rozhlasu či televízie. Na mediálnej scéne sa objavujú mená Maroš Puchovský, Peter Tóth, Ľuba Lesná, Lucia Nicholsonová, Radoslav Baťo, Martin M. Šimečka, Štefan Hríb, Eva Čobejová, Eugen Korda, Stanislav Háber, Gábor Grendel a ďalší.

Boj o čitateľa

Socialistické vydavateľstvá museli prejsť transformáciou alebo zanikli. Najväčšiu šancu mali, no, žiaľ, aj ju premrhali, redaktori zabehaného a najsilnejšieho denníka Pravda. Dostali možnosť odkúpiť si preferenčné akcie svojho vydavateľstva za 5-tisíc korún a transformovať tak komunistický list na objektívny, mienkotvorný a nezávislý denník. Zamestnanecká akciová spoločnosť PEREX bola vítanou novinkou a prinášala nádej. Pravda ako najpredávanejší denník disponovala začiatkom 90. rokov vybudovanou redakciou so silnými a skúsenými osobnosťami žurnalistov, dokonca i vydavateľským a technologickým náskokom. Redakcia uprednostňovala ľavicové myšlienky a podporovala aj sociálnodemokratickú politickú stranu SDĽ, no príliš skoro zahodila ambíciu vybudovať z titulu silný vyprofilovaný ľavicový mienkotvorný denník. Bohužiaľ, biznis tromfol profesionálne ciele. Po piatich rokoch vydavateľstvo kúpila Harvardská investičná spoločnosť podnikateľa Juraja Širokého. Niektorí jedinci sa popresúvali do iných médií, dokonca aj s úplne odlišným charakterom či inou ideologickou orientáciou, kam ich zlákali ktoviečím.Žiarivým príkladom je bývalý komunistický novinár Marián Leško. No a Široký denník Pravdu po roku predal podivuhodnému mediálnemu subjektu do Veľkej Británie s fašistickým pozadím. Boj o čitateľa, poslucháča, diváka bol tvrdý a neúprosný. Vhodnou taktikou sa zdala byť obsahová aj formálna odlišnosť, ktorú si každý čitateľ zvyknutý na 40-ročnú „nudu“ slušných, vyargumentovaných, uhladených a článkov so spisovnou slovenčinou bez pravopisných chýb okamžite všimol.

Predaj denníkov august 2019

Nový čas: 72 600 výtlačkov

Plus jeden deň: 36 750 výtlačkov

Denník Šport: 30 000 výtlačkov

Denník Pravda: 29 053 výtlačkov

Denník SME: 22 509 výtlačkov

Hospodárske noviny: 10 238 výtlačkov

Denník N: 4 000 výtlačkov

Agresivita bulváru

Na to stavil zakladajúci šéfredaktor Karol Ježík, keď v roku 1993 založil nový denník SME na pôdoryse zavedenej a obľúbenej Smeny. Na trhu sa objavila značka SME s pravicovo liberálnym zameraním. Dokonca pod neho prešiel aj veľmi úspešný odborársky denník Práca, ktorý za socializmu vychádzal v náklade 240-tisíc výtlačkov. Po predčasnej Ježíkovej smrti v decembri 1998 sa denník SME začal presadzovať s nebývalou agresivitou politického bulváru, s porušovaním novinárskej etiky, používajúc a zneužívajúc často nežurnalistické zdroje, postupy a informácie.

Slovensko sa stalo záujmovým regiónom pre mimovládny tretí sektor s dirigentskou taktovkou liberálnych think-tankov, ktoré sa „usalašili“ vo všetkých fungujúcich denníkoch, v rozhodujúcom počte časopisov, vo všetkých súkromných rádiách a bojovali o vplyv aj vo verejnoprávnych médiách.

Od roku 1999 bol šéfredaktorom Martin M. Šimečka, ktorého v októbri 2006 nahradil Matúš Kostolný. Šimečka ako jeden z dôvodov svojho odchodu z novín označil v rozhovore pre .týždeň ovplyvňovanie novinárov SME členmi vtedajšej pravicovej Dzurindovej vlády, menovite Ivanom Miklošom. Šéfredaktor navyše upodozrieval redaktora Petra Tótha, že pôsobil v SIS (čo sa napokon potvrdilo). Tóth v médiách uviedol, že prácu v redakcii SME používal ako krytie pôsobenia dôstojníka SIS už od roku 1998 až do odchodu z redakcie na jeseň 2002.

Prevaha americkej produkcie

So vznikom súkromných celoplošných rádiostaníc ako Fun rádio (od 10. júna 1990), Rádio Twist (1993), Hviezda FM, Rádio Koliba (1997), Rádio Expres (1999), Rádio OKEY (2001) a Rádio Viva i Jemné melódie (2006) vstupujú na mediálnu scénu Milan Králik, Zuzana Mistríková, Peter Abrahám, Boris Kollár, Andrej Hryc, Ján Kováčik, Jindřich Staněk, Fedor Flašík, Vladimír Poór, Jozef Majský, Ivan Antala, Eva Babitzová, Václav Mika, Igor Dobiš, Monika Beňová, Martin Hoffman, Dušan Budzák aj Martin Lengyel. Rozhlasoví poslucháči sú vcelku spokojní s ponukou v éteri a naozaj si môžu vybrať z pestrej paletyhudobných žánrov i kokteilu slova s muzikou. Trendom sa však na základe „podchytenia“ trhu stala preferencia pesničiek spievaných v angličtine, no s výraznou prevahou americkej produkcie. Slovenské rádiá sa tak v hudobnom vkuse postupne prefarbili na americké. Skoro na žiadnej stanici sme sa nestretli s hitparádou slovenských noviniek, dlhé roky sme sa nemohli dozvedieť nič ani o produkcii a trendoch v EÚ, nieto ešte u našich najbližších susedov. Doslova zázrakom bolo, ak sa do niektorého play listu na slovenskej stanici dostala francúzska, poľská, maďarská, španielska, ruská či nemecká pesnička. Najväčší rozruch v rozhlasovom vysielaní preto v uplynulých rokoch spôsobila snaha a nakoniec aj legislatívna úprava Ministerstva kultúry SR na zvýšenie podielu pôvodnej slovenskej produkcie vo vysielaní našich rádií. Súkromné rádiá musia od apríla 2016 vyčleniť najmenej 20 a od roku 2017 najmenej 25 percent vysielacieho času mesačne pre slovenskú tvorbu. V prípade verejnoprávneho rozhlasu bude kvóta najskôr 30 a potom minimálne 35 percent. Takýto podiel musia dosahovať na každom zo svojich okruhov. Z toho pätinu majú tvoriť nové pesničky. Jasné, že zahraniční majitelia, ale i nafúkaní hudobní dramaturgovia či redaktori to ofrfľali a protestovali. Veď im to kazí ich nepriznaný biznis. Kvóty na hranie slovenskej hudby v rádiách žiadali vysielatelia ešte aj počas tohto leta 2019 prehodnotiť. A súhlasne s nimi sa na Ministerstvo kultúry SR obracia, čuduj sa svete (!), aj Rada pre vysielanie a retransmisiu.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus: https://www.extraplus.sk/extraplus/predplatne