MEDIÁLNY TITANIC

Spodky nad mlynskou dolinou... Že ich nevidno ani z diaľky, ani zblízka? To ešte neznamená, že tam nevisia... Nad tým „čudom medzi ZOO a cintorínom“ zaviali už v momente, keď sa 2. augusta 2022 ujal funkcie šéfa verejnoprávneho telerozhlasu Ľuboš Machaj. A nastalo ticho. Ticho, ktoré nebolo nikdy hlasitejšie... Prekvapivé? Isto. Po tých odhodlaných vyjadreniach o všetkom, čo okamžite, hneď po nástupe, aj postupom času zruší, vyhodí z vysielania, vymení a zlepší. O to viac koncesionár čakal, čo také nové, objavné či prevratné prinesie, čímže to chce obohatiť alebo spestriť program verejnoprávneho vysielateľa. Pripomeňme si, že Machaja 30. júna 2022 v NR SR z dvoch kandidátov uprednostnilo až 89 poslancov. Napriek nesporným výhodám, manažérskym skúsenostiam i výsledkom jeho protikandidáta i predchodcu Jaroslava Rezníka. Napriek Machajovmu hendikepu človeka v osobnom bankrote! Štát nezasiahol a do konkurzu ho – napriek vydierateľnosti aj možným konfliktom záujmov pre miliónové dlhy – pustil. Informovaní sa utvrdili, že opäť rozhodla politika. Niekto to ticho od Machajovho nástupu pripisoval letnej „uhorkovej sezóne“, ďalší jeho snahe ohmatať si menej známe televízne labyrinty v Mlynskej doline.

Bieda slovenskej žurnalistiky

Kľúčom je spravodajstvo a publicistika. Do obývačiek divákov, no hlavne (a to predovšetkým) do kancelárií politikov, do štátnej pokladne aj do trezorov štedrých nepriznaných chlebodarcov. Preto Machaj prioritne riešil práve post šéfa televízneho spravodajstva RTVS. Do najhorúcejšieho kresla posadil ešte v lete (podľa vzoru spravodajskej TA3) ženu. Vybral si Máriu Hlucháňovú. A experti si položili otázku, či bude čertovou nevestou alebo sa stane Pannou Orleánskou... Veď jej novinárska skratka -mha- je známa slovenským čitateľom dlhé roky. I jej debaty s politikmi uvádzané titulkami Počúvajte pravdu alebo Ide o pravdu, čo sú podcasty denníka Pravda (mimochodom – pred novembrom 1989 mienkotvorného nástroja hrdého tlačového kombinátu ÚV KSS). Vďaka nim sa stala akceptovanou novinárkou, ktorej pozvanie neodmietali ani predstavitelia vládnej koalície, ani lídri opozičných strán. Osobne si myslím, že v tej biede púštnej búrky slovenskej žurnalistiky to bola Sofiina voľba. Hlucháňová v 90. rokoch pracovala pre Slovenský rozhlas či rádio Slobodná Európa, alebo pre Lengyelovo Rádio Aktual. Tým bodovala v pravici, medzi konzervatívcami, no aj v časti liberálnej scény. Bola tiež predsedníčkou rozhlasovej rady, kde sa vyžadoval nadhľad, objektivita, nestrannosť a vysoká profesionalita. Slovensko je malé, všetko vidíme a všetko si pamätáme. Preto neunikla ani sa nedá vyprať machuľa na bielom závoji pred prvým prijímaním... Mária Hlucháňová ako novinárka totiž miništrovala bývalému predsedovi KDH a šéfovi parlamentu Pavlovi Hrušovskému, ktorému dokonca radila v neúspešnej prezidentskej kampani. V minulosti za politickú stranu KDH aj kandidovala.

Personálne rošády

K Augiášovmu chlievu slovenskej politiky s výberovým reprezentantom vládnej kamarily Igorom Matovičom sa Hlucháňová vyjadrila, pochopiteľne, alibisticky: „Matovičove ataky voči novinárom sú nehodné, ale oproti 90. rokom je to malinovka.“ Udiali sa, samozrejme, viaceré personálne rošády. Mňa osobne však ani nevzrušovali mená ako viac odpovede na niektoré otázky zaznievajúce spod hladiny rybníka, v ktorom sa dlhodobo potápa mediálny Titanic. Napríklad ako, kedy a či (vôbec) by sa nová šéfka spravodajstva dokázala odstrihnúť od politických think tankov, s ktorými jej viacerí predchodcovia kolaborovali.

Machaj vyhodil riaditeľku sekcie spravodajstva a publicistiky RTVS Máriu Hlucháňovú. ​​

Či by napríklad napravila hrubú chybu predchodcu Lovásza, ktorý okamžite po vypuknutí vojnového konfliktu na Ukrajine stiahol v marci 2022 z Moskvy vyslaného korešpondenta. Veď koncesionári, občania SR (žijúci vraj v pluralitnej spoločnosti parlamentnej demokracie), sa pri pôvodnom, autentickom spravodajstve mohli lepšie orientovať v hmlovine propagandy, nafúkanej z Washingtonu, Kyjeva alebo z Bruselu. A, samozrejme, čeliť tiež kremeľskej propagande, úspešne cenzurovanej teraz vlastnými telami Čaputovej, Hegera, Naďa, Káčera, Mikulca, Hamrana i všetkých šéfredaktorov mainstreamových médií. Môj fokus preto smeruje k tomu, čo sa pečie, varí aj pripeká (preto smrdí) pod pokrievkou objektívneho a nestranného verejnoprávneho vysielania.

Škandál ako hrom

Obkľúčení barikádnici zvyčajne pri kapitulácii vystrčia bielu zástavu, Machaj zamával spomínanými spodkami. V jeho prípade na farbe ani nezáleží. Biele, modré, červené, dúhové, s hviezdičkami či pruhmi.., všetko jedno. Signalizácia tútorom, bafkajúcim v temnom zákulisí tučné cigary, je jasná. Politický aj ideologický azimut tiež. Mediálny darček k 33. výročiu novembrového politického prevratu v socialistickom Československu. Teplé miestečko moderátora v novej diskusnej relácii Pod povrchom ponúkol totiž šéf telerozhlasu Machaj „osvedčenému“ mediálnemu snajperovi a presstitútovi z tlače aj z webu Marekovi Vagovičovi. Smutne známy novinár, ktorý prešiel viacerými redakciami. Písal pre Pravdu, SME, .týždeň, Domino fórum, Aktuality. Teraz pôsobí v Konzervatívnom denníku Postoj. „Moderátor si tak rozhodne príde na svoje. Zobrať flek vo verejnoprávnom médiu sa mu oplatí z finančnej stránky“ (Nový čas, 10. novembra 2022). Záujemcov o detaily uspokojí (na Slovensku viac rozhorčí) kuk do Centrálneho registra zmlúv. „Cena za jednu časť v minutáži 26 – 33 minút je 1 450 eur bez DPH.“

Gauner bez známok etiky

Nie som tipér ani prorok, no trúfam si odhadnúť, že za tieto peniaze koncesionárov sa nebude diskutovať s nimi, no celkom isto proti nim. A naďalej bez Eduarda Chmelára, Jána Čarnogurského, Ľuboša Blahu, Jána Baránka, MUDr. Bukovského, Gusta Murína, Jozefa Banáša i ďalších, ktorých slovenský mainstream za odlišnosť názorov odsúdil na mediálny trest smrti. Machajov prázdninový kaviarenský skauting s angažovaním Vagoviča zdvihol tep každému súdnemu občanovi pod Tatrami. Podľa politického analytika, historika a vysokoškolského pedagóga Eduarda Chmelára je Vagovič „gauner bez známok novinárskej etiky“. Skonštatoval to na Facebooku ešte koncom septembra, poskytnúc čitateľovi aj vysvetlenie a súvislosti. „Odhalenie týždenníka Plus 7 Dní, že policajný prezident Štefan Hamran poskytol novinárovi Marekovi Vagovičovi policajné auto na súkromné účely, je len ďalším doplnením mozaiky, že tento človek nie je vzorom investigatívneho reportéra, ale príkladom politického aktivistu, ktorý zneužíva svoje povolanie na presadzovanie skupinových záujmov,“ prízvukuje Chmelár. „O mnohom svedčí aj fakt, že tohto politicky zaujatého žurnalistu v konflikte záujmov a bez známok novinárskej etiky vydáva Fakulta masmédií Paneurópskej vysokej školy, na ktorej čele stojí bývalá premiérka Iveta Radičová, za vzor pre svojich študentov,“ pripomína analytik. Vagovič sa navyše podľa neho aj podľa ľavicového politika, akademika Ľuboša Blahu zachoval úplne rovnako ako gauneri, o ktorých píše v svojich knihách a sugestívnych článkoch. Pri konfrontácii s kolegami žurnalistami odmietla vraj „nová moderátorská hviezda“ odpovedať na otázky a zbabelo (bez pozdravu) vypla mobil. „Prideliť Marekovi Vagovičovi (vzhľadom na jeho väzby) samostatnú pravidelnú reláciu je to isté, akoby ju ponúkli Danielovi Lipšicovi. Ak má generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj kožu na tvári, tak po tomto škandále mu ju na hodinu zruší,“ veril Chmelár. Nezrušil.

Diskreditácia štátnosti

Machaj zrušil vysielanie Trojky, postavenej na využití bohatstva televízneho archívu. Teda programovú službu, určenú najmä starším divákom, ktorá nepatrí k finančne náročnej výrobe ani vysielaniu. Pritom kultúrna, spoločenská či umelecká hodnota obsahu a prínos napríklad moderátorky Aleny Heribanovej s jej kolegami v tvorivom štábe je neporovnateľná s podenkovým vkladom i „výberom“ tunelára Vagoviča. Nedá mi čitateľovi nepripomenúť, že terajší šéf RTV dvojbodka v svojom projekte i počas hearingu v slovenskom parlamente volal práve po zrušení výnimiek seniorov pri úhrade koncesionárskych poplatkov...

Vysielanie relácie Pod povrchom s Vagovičom nie je nič iné ako pripravená, cielená mediálna provokácia na diskreditáciu SR pri tridsiatom výročí jej samostatnosti. Svedčí o tom hneď prvý hosť, ktorým nebol nik iný ako Fedor Gál. Áno, práve ten, ktorý aj ako líder nežnej revolúcie patril ku kontroverzným a najneobľúbenejším politikom VPN. Občan, ktorý sa na protest proti získaniu národnej svojbytnosti a štátnej zvrchovanosti odsťahoval v roku 1993 zo Slovenska do Prahy. Na Dušičky som bol po dlhom čase na vŕšku cintorína v Slávičom údolí. Pohľad zhora na areál bývalej Slovenskej televízie v Mlynskej doline mi pripomenul tabuľku na jednom z Aleutských sopečných ostrovov Amčitka na Aljaške: „Nie je tu koniec sveta, ale je na dohľad...“ Svoju knihu zo zákulisia Slovenskej televízie som v roku 2018 nazval Čudo medzi ZOO a cintorínom. Ešte sa niekto čuduje prečo...?

Bezprecedentné krágľovanie

 

Sedemnásteho novembra 2022 si Slovenská i Česká republika pripomínali 33. výročie novembrových udalostí z roku 1989, vedúcich k pádu zriadenia v Československu. Časť ich obyvateľstva oslavovala vraj návrat slobody, demokracie, názorovej plurality aj slobody slova.

V predvečer štátneho sviatku som dopísal článok pre čitateľov Extra plus o situácii v RTVS – o slobode žurnalistov v televíznom spravodajstve pod taktovkou novej šéfky. Utrel som si hrot provokačného publicistického pera v nádeji, že pozorovanie divadielka vo „výkladnej skrini“ verejnoprávneho vysielateľa bude diváckou kratochvíľou na dlhší čas... Opak bol pravdou. Ako priamy účastník vnútropolitického diania v Prahe a v celej ČSSR v prvý týždeň (pôvodne študentského) prevratu 89 sústredil som sa na tohtoročné zahmlievania, klamstvá i mystifikácie špičkových politikov. „Sloboda prejavu ako skvelý demokratický výdobytok nie je bezbrehá. Končí sa presne tam, kde sa začínajú práva a slobody iných ľudí,“ povedala prezidentka SR Zuzana Čaputová po tom, čo v Prahe na Národnej triede položila kyticu a zapálila sviečku pri Pamätníku nežnej revolúcie.

 

Neuplynulo ani 24 hodín a prax v RTVS ju aj ďalších usvedčila z farizejstva. Predseda Národnej rady SR Boris Kollár počas pietnej spomienky pri Bráne slobody pod Devínskym hradom apeloval na súčasných politikov, aby riešili aktuálne problémy ľudí. Podčiarkol túžbu ľudí žiť v slobode, voľnosti a demokracii. „Aby sme aj naďalej mohli fungovať v demokratickom systéme, musíme si vyberať zodpovedných zástupcov, ktorí si skutočne, nie len formálne, ctia zásady právneho štátu,“ povedal zase predseda vlády Eduard Heger, neuvedomujúc si strelenie vlastného gólu... Ešte ani nedoznela ozvena týchto „táranín“ politikov na čele našej ukradnutej republiky a slovenský éter obletela správa, že generálny riaditeľ Ľuboš Machaj vyhodil riaditeľku sekcie spravodajstva a publicistiky RTVS Máriu Hlucháňovú. Vyhadzov na dlažbu súvisí s vysielaním spravodajského programu RTVS:24 vo štvrtok 17. novembra 2022. Z postov z toho istého dôvodu vyleteli aj ďalší vedúci spravodajstva: skúsení novinári Alfonz Šuran (intendant RTVS:24), Peter Nittnaus (šéfdramaturg RTVS:24) i Andrea Fajnorová (vedúca odboru televízneho spravodajstva a aktuálnej publicistiky).

 

Dôvodom bezprecedentného krágľovania je odvysielanie prejavu Roberta Fica zo snemu strany Smer-SD na spravodajskom okruhu RTVS, čo Machaj hodnotí ako „nešťastné a veľmi znepokojivé“. Verejnú mediálnu a profesijnú popravu Hlucháňovej obratom skritizoval predseda najsilnejšej parlamentnej opozičnej strany Smer-SD. „Dnešný útok na vedenie spravodajstva RTVS kvôli môjmu prejavu na našom sneme je hanebný. Je hrubým pošliapaním práva na slobodu názoru a prejavu, zodpovedá primitívnemu slniečkarskemu videniu sveta – ,kto nie je s nami, je proti nám‘,“ uviedol Robert Fico. Niekomu by kratučké pôsobenie Márie Hlucháňovej v Mlynskej doline mohlo pripomenúť literárne dielo s tragickou zápletkou Pera Olofa Ekströma Tancovala jedno leto. Mne osobne – práve k výročiu 17. novembra 1939, keď si pripomíname popravy čs. študentov nemeckými fašistami v protektoráte – starý vtip z vojenčiny. Vojakom sľubovali erotický film Dala baba vojakovi. Napokon v kasárňach vystrihaným obrancom vlasti v studenej telocvični premietli film Balada o vojakovi... Tým vojakom pristrčeným k „oknu do sveta“ je zatiaľ Miroslav Frindt. Taký je v roku 2022 odkaz novembra 89!