MERKELOVÁ PRED KRACHOM

Éra nemeckej kancelárky sa zrejme pomaly blíži k svojmu koncu

Foto TASR/AP
Dátum 29.07.2018

Angela Merkelová zažila na prelome júna a júla v politike najťažšie chvíle od roku 2005, keď sa stala nemeckou kancelárkou. Doznievajúca migračná kríza „líderke slobodného sveta“, ako ju po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA nazývajú niektoré liberálne médiá, takmer zlomila väz. Napriek tomu, že počet prichádzajúcich imigrantov sa za posledný rok znížil, téma prijímania státisícov ľudí z Blízkeho východu a Afriky do Nemecka bola rozbuškou konfliktu medzi Merkelovou a ministrom vnútra Horstom Seehoferom. Seehofer, predseda konzervatívnej Kresťansko-sociálnej únie (CSU), ktorá je sesterskou stranou Merkelovej Kresťansko-demokratickej únie (CDU) v Bavorsku, naznačil, že je pripravený uzavrieť hranice Nemecka a nariadiť polícii, aby otáčala nazad ľudí, čo predtým už požiadali o azyl v inej krajine Európskej únie. To by spustilo dominový efekt: hranice by následne uzavrelo Rakúsko a zrejme aj každá ďalšia krajina, ktorá sa nachádza na migračnej ceste od Stredozemného mora. Znamenalo by to zároveň koniec jednotnej únie Angely Merkelovej a jej politickej kariéry. Ale nielen to. Kancelárka by bola nútená Seehofera zbaviť ministerského kresla a spolu s ním by z vlády odišla zrejme celá CSU, čo by bol historický precedens, keďže od vytvorenia modernej spolkovej republiky boli tieto dve strany vždy v koalícii – zvyknú sa už označovať jednoducho ako únia. Vývoj v Nemecku tak s napätím sledovali nielen doma, ale aj vo svete, pretože politická nestabilita u nepísaného lídra EÚ by mohla otriasť základmi celého povojnového usporiadania Európy.

Sto dní hrôzy

Merkelovej pozícia bola oslabená už po septembrových parlamentných voľbách, kde tradičné politické strany utŕžili veľkú porážku. Sociálni demokrati (SPD) aj kresťanskí demokrati (CDU) získali najhoršie výsledky za posledné polstoročie a čo je pre nich ešte horšie, do Bundestagu sa s 12,6 percentami hlasov dostala aj protiimigračná strana Alternatíva pre Nemecko (AfD). Rokovania o vytvorení koalície následne neprebiehali podľa plánov; vládu sa Merkelovej podarilo vytvoriť až po niekoľkých dlhých mesiacoch neistoty v marci. Prvých sto dní vlády bolo pre ňu navyše najhorších, odkedy sa dostala na čelo Nemecka (je to už jej štvrtá vláda). Spory s Bavormi pritom nepredstavovali jediný problém, ktorý musela počas tohto krátkeho obdobia riešiť: na stole boli tiež nezrovnalosti v celoeurópskej azylovej politike a obchodná vojna so Spojeným štátmi.

Doznievajúca migračná kríza „líderke slobodného sveta“, ako ju po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA nazývajú niektoré liberálne médiá, takmer zlomila väz.

Americký prezident Donald Trump uvalil clá na dovoz hliníka a ocele z únie; navyše stále hrozí zavedením cla aj na dovoz áut. Podobné americké kroky by pritom zasiahli spomedzi krajín EÚ najmä Nemecko, takže experti hovoria o tomto spore viac ako o americko-nemeckom než ako o americko-únijnom. Prípadné rozhodnutie Trumpa by však reálne zasiahlo veľmi silno aj Slovensko, pretože naša ekonomika je od vývozu áut a nemeckých automobiliek prakticky závislá. Do ďalšej kontroverzie sa dostala nemecká kancelárka po netaktnom vyhlásení, že pre vyhnanie Nemcov z krajín strednej Európy (najmä Poľska a Československa) po skončení druhej svetovej vojny nebolo „ani morálne, ani politické ospravedlnenie“. Netreba hovoriť, že za podobný výrok si vyslúžila kritiku predovšetkým u našich českých susedov, ktorí sú dodnes ešte stále citliví na problematiku odsunu troch miliónov Nemcov zo svojho územia. Trocha sa však pozabudlo, že Merkelovej slová sa týkajú aj Slovenska – z nášho územia bolo predsa po vojne vyvezených až vyše 140-tisíc obyvateľov nemeckej národnosti, mnohí z nich navyše zahynuli. Tomu sa nanešťastie v kontexte zverstiev páchaných počas holokaustu niekedy nevenuje dostatočná pozornosť a zo Slovenska preto po výroku kancelárky neprišla nijaká odpoveď – či už pochvalná, alebo odsudzujúca.

Odbojný minister

Spor medzi Seehoferom a Merkelovou sa vyostril v polovici júna, keď jej dal predseda CSU dvojtýždenné ultimátum. Po jeho vypršaní, ktoré malo pripadnúť na 1. júla, plánoval minister vnútra nezávisle od vlády uzavrieť hranice Nemecka a otáčať migrantov. Kancelárka tak dostala dva týždne, aby vyrokovala prijateľné riešenie azylovej politiky na európskej úrovni, pretože ako sama tvrdila, jednostranné uzavretie hraníc by bolo proti predpisom (čo je nezmysel) a navyše by mohlo zasadiť definitívnu ranu voľnému pohybu v Schengene. Preto sa 28. a 29. júna zišli lídri Európskej únie do Bruselu, kde sa ich kancelárka pokúšala dotlačiť k novému a celoeurópskemu riešeniu masovej migrácie, ktorú z veľkej časti zavinila práve ona svojou sebazničujúcou politikou „willkommenskultur“.

Prvých sto dní vlády bolo pre Merkelovú navyše najhorších, odkedy sa dostala na čelo Nemecka.

Výsledok samitu nebol prakticky nijaký. Krajiny sa dohodli na tom, že prijímanie „utečencov“ bude výhradne na dobrovoľnej báze (definitívne sa zavrhli kvóty), tiež sa majú vybudovať záchytné centrá pre žiadateľov o azyl a malo by sa viac peňazí posielať Erdoganovi do Turecka, aby ponechal svoje hranice aj naďalej zatvorené. A takúto dohodu-nedohodu sa niektorí politici pokúsili neprekvapivo prezentovať ako veľký úspech. „Po deviatich hodinách diskusie sme dospeli k dohode. Vďaka európskej spolupráci sme nakoniec zvíťazili. Európa bude migračným tlakom čeliť ešte dlho. Musíme tejto výzve čeliť a zároveň sa držať svojich skutočných hodnôt,“ vyhlásil po rokovaniach francúzsky prezident Emmanuel Macron, verný spojenec Angely Merkelovej, ktorý sa rozhodol podržať svoju kolegyňu v domácom spore s odbojným bavorským ministrom. Ostrieľaný politik Seehofer však kancelárke a záverom samitu nenaletel a vládna kríza tak pokračovala plynulo ďalej. Bolo zjavné, že sa z nej chystá vyťažiť ešte o niečo viac.

(Ne)očakávané zmierenie

Merkelová sa v takejto zúfalej situácii uchýlila k šíreniu toho, čo jej liberálni sympatizanti radi označujú za „fake news“, teda falošnú správu, a čo pripisujú výhradne Ruskej federácii či jej predstaviteľom. Posledný júnový deň „unikla“ do éteru správa, že kancelárka sa dohodla na vracaní azylantov so štrnástimi krajinami EÚ vrátane Česka, Maďarska a Poľska (Slovensko na zozname nebolo). Ako sa však ukázalo, nijaká takáto dohoda v skutočnosti neexistovala; podľa Andreja Babiša ani existovať nebude a podobné stanovisko zaujali aj zástupcovia Poľska a Maďarska. Tento lacný ťah proti Seehoferovi tak zapôsobil presne naopak, ako vláda v Berlína zamýšľala – odhalila tým svoje karty a ukázala, že v skutočnosti nemá nijaké riešenie. Prvého júla sa tak zdalo, že vláda v Nemecku stojí pred nevyhnutným krachom. O konci Merkelovej sa písalo ako o istote. V niečom to však pripomínalo situáciu z konca minulého leta na Slovensku, keď Danko vypustil koaličnú zmluvu a vyhrážal sa vláde Roberta Fica, že predčasne skončí jej pôsobenie, ak mu nebude dopriate viac, ako mal doteraz. Celý čas však bolo jasné, že on vládu naozaj nepoloží – prišiel by tým predsa o lukratívne možnosti svojho straníckeho uplatnenia. Iné to nie je ani so Seehoferom. Prvého júla odišiel do Mníchova – hlavného mesta Bavorskej spolkovej republiky – a pustil sa do rokovania so svojimi kolegami z CSU. V jednom momente dokonca ponúkol svoju rezignáciu z vedenia strany aj ministerstva vnútra. Predsedníctvo CSU ju však odmietlo prijať. Na druhý deň sa posilnený domácou podporou vrátil do Berlína za Merkelovou. A keď sa zdalo, že je všetko stratené, zrazu sa dohodli. Šéfka CDU mu do určitej miery ustúpila – na hraniciach s Rakúskom majú byť zriadené tzv. tranzitné centrá, kde budú migranti zadržiavaní, kým sa nevybaví ich žiadosť o azyl v zrýchlenom konaní a potom ich pustia dnu, resp. vrátia naspäť (za predpokladu, že ostatné krajiny s ich prijatím naspäť budú súhlasiť). Dohodu schválila po krátkom vykrúcaní ešte aj koaličná SPD, ktorá podobný plán doteraz vždy odmietala. Kríza síce nie je úplne zažehnaná a Merkelovej vláda sa bude zmietať v sporoch aj naďalej, ale zdá sa, že vášne nateraz utíchli.

Čakanie na zmenu

CSU nazývajú v Bavorsku aj štátostranou, ktorá regionálnu bavorskú politiku s krátkou prestávkou ovláda už takmer šesť desaťročí a je považovaná za najúspešnejší politický subjekt v Európe. Posledných pár rokov však pre ňu bolo ťažkých, najmä pre liberálnu politiku nemeckej kancelárky, ktorá pre konzervatívnych voličov CSU nebola vždy práve lákavá. V októbri majú prebehnúť v Bavorsku voľby a Seehofer ani bavorský premiér Markus Söder si nie sú istí svojou pozíciou, ktorá je otrasená nástupom pravicovej AfD. CSU mala doteraz u konzervatívnej časti populácie prakticky ideologický monopol. Zdá sa, že teraz sa o voličov bude musieť deliť, a to sa jej lídrom nepáči. Preto sa ostrým vystupovaním proti Merkelovej imigračnej politike snažia získať hlasy späť. Cynik by mohol povedať, že celý tento konflikt bol tak len obyčajné divadlo určené pre Nemcov, aby konečne cítili, že sa o ich záujmy niekto naozaj stará a robí to, za čo bol do svojho úradu aj zvolený. Na skutočnú zmenu krajina stále iba čaká. Tá však s takými politikmi, ako je Merkelová alebo Seehofer, určite nikdy nepríde.