MIGRANTI V APÚLII

Južné Taliansko poznačila prítomnosť množstva neintegrovaných exotických cudzincov

Foto TASR/AP, KOLÁŽ EXTRA PLUS
Dátum 01.10.2019

Talianska Apúlia, región tvoriaci ostrohu a podpätok talianskej „čižmy“, je jednou z oblastí, ktoré sú od mora smerom z Afriky prvé vystavené príchodu migrantov. Aké následky na túto relatívne chudobnú časť Talianska mal fenomén novodobej masovej migrácie? Prvý dojem nie je až taký dramatický. V auguste, počas našej návštevy, boli centrá tamojších miest či mestečiek a pláže plné dovolenkárov, najmä domácich, zo severu krajiny, medzi ktorými sa „migranti“, čiže neintegrovaní exotickí cudzinci viac-menej strácali. Pri bližšom skúmaní však človek zistí, že sa s nimi vlastne stretá takmer všade. Najčastejšie ide o mužov tmavej pleti s nepreniknuteľným výrazom v tvári, blúdiacich akoby bez konkrétneho cieľa, s neodmysliteľným veľkým smartfónom v ruke. Samozrejme, najviac sa koncentrujú do miest, kde ich častejšie vidno v skupinkách a vyzerajú nebezpečnejšie. Sú však už aj na vidieku. Koľko ich vlastne v danom regióne je? Ako sa to dá zistiť? O tom, že ich skutočný počet bude oveľa vyšší, než sa zdá na prvý pohľad, svedčia obchody. Dá sa povedať, že takmer vždy nejakých stretnete v supermarkete. Niektorí sa tam iba tak motajú a rozmýšľajú, ako utratiť vreckové, ktoré dostávajú vo výške do 5 eur na deň, iní postávajú pri vchode a sledujú prichádzajúcich a odchádzajúcich. Mnohí však prichádzajú nakupovať obrovské kvantá potravín a zdá sa, že sú to nákupcovia pre celú väčšiu partiu.

Nové Mogadišo

Supermarket v meste Martina Franca: dvaja muži tlačia vrchovato naplnený nákupný vozík plný múky a niekoľkých málo ďalších druhov potravín. Usmievam sa na nich a pýtam sa, odkiaľ sú. Nevedia po taliansky ani po anglicky, ale otázke rozumejú, vravia, že sú z Afganistanu. Zásoby by pre nich dvoch vystačili aj na celú zimu. Supermarket v meste Massafra: dvaja muži, tlačiaci plný vozík s konzervami a kadečím iným, sa pri pulte s údeninami vášnivo o čomsi dohadujú. Rozpoznávam arabčinu. Držia v ruke akúsi salámu a pokúšajú sa lámanou taliančinou čosi spýtať predavača. Nakoniec mu salámu vrátia. O pár kilometrov ďalej, supermarket v meste Taranto: dvaja cudzinci si urobili z preplnených vozíkov dokonca celý vláčik – to naozaj nemôžu zjesť sami. Kde sú tí ostatní? Odpoveď nájdete, ak navštívite ich prechodne-trvalý domov. Môže ním byť napríklad geto s názvom Nové Mogadišo. Táto skupina zrúcanín, stanov a iných obydlí na spôsob afrického slumu leží uprostred polí vo vzdialenosti 15 kilometrov od dvestotisícového mesta Foggia. Žije tu niekoľko stoviek migrantov, ktorí snívali o Európe ako o raji – ibaže Nové Mogadišo je podľa nich ešte horšie než slumy v Afrike, hoci tu majú bar s alkoholom, drogami a prostitútkami z Afriky a východnej Európy. Vznik takýchto get je nevyhnutným dôsledkom neintegrovania týchto ľudí do spoločnosti – je logické, že spolu sa cítia lepšie a jednoduchšie prežívajú než osamote: kde sa raz usadí jeden, tam príde aj druhý, tretí... Nils Muižnieks, komisár Rady Európy pre ľudské práva, ktorý bol vlani aj na Slovensku (ktoré tiež podrobil kritike), po návšteve Talianska povedal, že to je preto, lebo v Taliansku úplne chýba systém integrácie migrantov. Ako ultraslniečkarovi sa mu zdá, že keby sa Európania viac snažili, tak by problém s migrantmi a ich integráciou zmizol. Ale je to naozaj tak?

Kolobeh zlej karmy

O probléme sa, paradoxne, ľahšie uvažuje z väčšej diaľky, s odstupom, pretože vtedy nám normálny ľudský súcit s jednotlivcami nezabráni vidieť obraz vcelku. Anonymné davy zamračených ľudí, zväčša mocných mladých mužov z exotických krajín, ktorí v drvivej väčšine prúdia do Európy z ekonomických dôvodov, vnímame z bezpečia domova ako masu, neželanú, cudziu, nebezpečnú. A oprávnene. Zblízka však vidíme, že každý dav sa skladá z jednotlivcov, ktorí majú často naozaj dojímavý osud. Ich osobná voľba ísť skúsiť šťastie do ďalekého sveta je zväčša výrazom zúfalstva alebo naivnej viery v to, čo im nasľubovali: že Európa je raj, ktorý je tu pripravený iba pre nich. Lenže tu ich nečaká sľubovaný rozprávkový svet plný prepychu – vlastne áno, ten tu vidia, lenže nie je pre nich. Ich osudom je život v gete, v nepochopiteľnej, nevľúdnej cudzine, kde zistia, že prišli aj o to málo, čo mali doma: spolupatričnosť, rodinu, meno. Je azda prekvapením, že v takejto situácii sa ich frustrácia postupne mení na nenávisť? V koži týchto nešťastných duší by sme asi aj my cítili niečo podobné, ako cítia oni – ale na druhej strane, celkom prirodzené sú aj negatívne pocity a reakcie zo strany domorodého obyvateľstva. Darmo mudrlanti zo slonovinovej veže kážu „milujte, integrujte, podeľte sa“, keď emócie, prirodzenosť či skúsenosti človeku vravia niečo iné. Lenže aj keby všetci Európania boli ako matka Tereza a pápež František, je otázne, či by dokázali zabrániť vzniku separovaných migrantských komunít, v ktorých sa odcudzenie a nenávisť môžu iba hromadiť. A tú nenávisť, žiaľ, potom často otáčajú nie proti tomu, kto celý tento pekelný kolobeh zlej karmy spustil, keďže ten nie je naporúdzi, ale proti nevinným. Pláž pri meste Maruggio: dieťa stavia hrad z piesku. Zachmúrený cudzinec kráča po pláži s neprítomným výrazom v tvári. Vidí, že dieťa pred ním má postavenú peknú stavbu, ale úplne ľahostajne šliapne priamo doprostred. Dieťa má v očiach slzy aj otázku: prečo? Nevie, že osud toho človeka najlepšie symbolizuje práve ten rozšliapnutý hrad z piesku...

Obohatenie či genocída?

Pláž „Seychely“ pri Pescoluse, pracovný deň dopoludnia: dvaja tridsiatnici, možno Indovia, sa bezstarostne prechádzajú po pláži. Pofajčievajú, smejú sa. Jeden má na pleci veľký prehrávač a na celú pláž znie indická hudba. Inokedy tam predavači púšťajú piesne z čiernej Afriky, znie hudba arabská, brazílska – a áno, niekedy aj talianska. Chvíľami si človek pripadá ako v Taliansku... Niet pochýb, že tu prebieha kultúrna kolonizácia z celkom opačného konca než kedysi. Jedným z ťažko riešiteľných problémov je totiž fakt, že mnohí z tých ľudí sami nechcú patriť do sveta, do ktorého prišli. Samozrejme, keď sa ich na to spýtate, chceli by. Lenže ich svet, ich kultúra, ich hodnoty, ich spôsob uvažovania, to všetko je iné a oni to nechcú vymeniť za to naše – z toho by chceli iba rôzne pohodlné vymoženosti, ale inak chcú ostať sami sebou. Môžeme im to mať za zlé? Avšak, ak chcú ostať tu a súčasne si zachovať ten svoj svet, potom im ostáva len jedna možnosť: skúsiť zmeniť ten náš. A to aj robia. Je to paradox, ktorý je však zákonitý: predtým západoeurópske mocnosti kolonizovali krajiny na iných kontinentoch, teraz je to v mnohých ohľadoch naopak, hoci ekonomicky je západný neokolonializmus ešte stále jednou z dominantných čŕt svetovej ekonomiky. Blahobyt Západu z veľkej časti pochádza z lacnej práce ľudí a lacných surovín z krajín „tretieho sveta“. Ale každá palica má dva konce, ako hovorí staré príslovie. Prisťahovalectvo z krajín bývalých kolónií je neoddeliteľnou súčasťou koloniálneho dedičstva Západu, existuje tam už desaťročia, takmer stáročia.

Plážová korporácia Senegalčanov

Jedným z viditeľných dôkazov toho, že migrácia z Afriky je na Západe prítomná už veľa rokov, je biznis plážových predavačov plne v réžii Afričanov, najmä zo Senegalu. Kým kedysi, v 70. či 80. rokoch ich bolo iba zopár, dnes pláže doslova zaplavujú – keď v Taliansku, ale aj vo Francúzsku, Španielsku či inde v lete prídete na ľubovoľnú pláž, neprejde ani päť minút a už je pri vás ebenovočierny predavač so svojou ponukou, a potom ďalší a ďalší. Je to skutočne zabehnutá nadnárodná korporácia. Už nepredávajú len ručne robené africké výrobky, ich ponuka je vyslovene nadnárodná, tak ako aj etnické zloženie: okrem Senegalčanov sú to aj iné černošské národy, Arabi a dokonca aj domáci. Tovar už nielen nosia, ale majú na to špeciálne pojazdné stánky. Po pláži sa jeden za druhým presúvajú takéto šiatre ovešané tovarom, predavač šarkanov, ktorý ich má desiatky uviazané na jednej šnúre, predavačka bižutérie, predavač nafukovacích hračiek nesúci ich desiatky nafúknutých, so svojím nákladom veľký ako kamión, predavači plážových plachiet, klobúkov, šatstva, umelohmotných hračiek, náramkov, nanukov, nápojov... Ich stratégie sú prepracované: na pláži pri mestečku Ostuni ma senegalský mladík oslovil so širokým úsmevom: „Hej, miliardár!“ V jeho pokuse o vtipkovanie, ktorý sa zrejme osvedčil ako začiatok dialógu so zákazníkom, je v jeho podaní aj kus výčitky a výsmechu: „Vidíš, aj ty si chudák, tak ako ja. Možno trochu menší chudák, ale nie je v tom až taký veľký rozdiel.“ Keď som na jeho hru zareagoval, začal byť neodbytný: slušne, ale opakovane a naliehavo ponúkal svoje klobúky. A treba povedať, že títo ľudia vedia vytvoriť celkom slušný psychický nátlak. Pláž Torre Pali: mohutná, ťažko kráčajúca černoška mi hlbokým hlasom ponúka náramok. Opakuje svoju ponuku mnohokrát, pomaly, trpezlivo a pritom sa mi neochvejne díva do očí spod napoly privretých viečok. Vyslovene ma chce očarovať. Na otázku, odkiaľ je, odpovedá neochotne, že zo Senegalu a hneď odchádza. Asi som jej práve pokazil hypnotickú seansu.

Rôznorodí

Prúd ľudí, ktorí prichádzajú do Európy za lepším životom, je veľmi rôznorodý. Od prvotriednych odborných kádrov hľadajúcich naplnenie svojich profesionálnych snov až po džihádistov, vrahov unikajúcich pred spravodlivosťou a psychopatov utekajúcich pred svojimi démonmi. Každý z tohto spektra ľudských existencií prináša iný druh obohatenia či „obohatenia“. Prenajímateľ bungalovov Francesco v mestečku Salve na otázku, aké je to u nich s migrantmi, hovorí: „Nie sú všetci rovnakí. Sú ako ľudia všade vo svete, aj takí, aj onakí. Aj s Talianmi máme problémy.“ Mesto Gallipoli, parkovisko pred supermarketom: nebezpečne vyzerajúci černoch prekáža pri vchode do supermarketu a zlým pohľadom vyvoláva očný kontakt a možno aj konflikt. Je to vyslovene nepríjemný moment. Letovisko Marina di Pescoluse, večer: do menšieho obchodu na frekventovanej hlavnej ulici pomaly vkráčajú dvaja mohutní temní cudzinci. Premerajú si nepekným pohľadom ľudí v obchode, jeden z nich rukou ukáže na cigarety. Keď ich dostane, pohŕdavo hodí predavačovi mince a vyjdú von. Na príšerne zaprášenom aute odchádzajú rýchlosťou 5 km za hodinu, čím za sebou okamžite vytvárajú kolónu. Zjavne nemajú nič lepšie na práci. Samostatnou kapitolou sú ženy, často Afričanky, väčšinou nie veľmi vábneho vzhľadu a často už v relatívne vyššom veku, sediace na bielych plastových stoličkách pri ceste uprostred polí či sadov. Človek len krúti hlavou: kto so zdravým rozumom by mohol toto riskovať? Lenže asi tento biznis funguje, keďže tieto chudery, zjavne na najnižšom stupienku spoločenského rebríčka, je možné vidieť na mnohých miestach. Je tu však ponuka aj pre náročnejších zákazníkov. Čerpacia stanica pri meste Lecce: medzi autami sa poneviera nádherná, elegantne oblečená mladá černoška. Pozerá sa mužom priamo do očí a evidentne sa nikam neponáhľa.

Z čistej nezištnosti

Parkovisko pred supermarketom Lidl v meste Massafra: milá černošská mamička strážiaca asi trojročné dieťa, vidiac, že sa blížim k nákupným vozíkom, jeden odpojila a posunula ho tak, aby som si ho mohol vziať. Potom sa usmiala a odkráčala za dieťaťom. Myslel som si, že za to bude chcieť peniaze, ale nie: urobila to z čistej nezištnosti. Supermarket v meste Martina Franca: dvaja Iránci, už na pohľad inteligentní a sympatickí ľudia, jeden informatik, druhý vedec. Prvý iniciatívne odniesol na miesto neporiadne pohodený košík, ktorý tam nechal iný zákazník. Ich taliančina aj angličtina bola lámaná, ale dokázali vtipkovať tak, že rozosmiali aj predavača za pokladňou. Áno, títo ľudia do Európy priniesli nielen dobrú náladu, ale aj čosi viac. Ibaže... tým súčasne niečo odniesli zo svojej vlasti. Keby šlo o stovky, tisíce prípadov, a keby to bol obojsmerný proces, bolo by to dobré, osviežujúce, inšpirujúce. Ale ak ide o milióny ľudí putujúce len jedným smerom... čo sa stane s naším svetom, ak to takto bude pokračovať?