MILOVNÍK KNÍH

Páter Vševlad Jozef Gajdoš zachránil množstvo vzácnych písomností

Foto archív
Dátum 22.04.2018

Päťdesiate roky 20. storočia patria k najhorším obdobiam slovenských dejín. Okrem likvidácie ľudí a pokusu o zničenie katolíckej cirkvi a národnoštátneho povedomia prišlo aj k nenapraviteľným škodám na kultúrnom dedičstve – predovšetkým zničením státisícov vzácnych kníh z kláštorných knižníc. Jedným z mála odvážlivcov, ktorí sa ich zvyšky pokúšali zachraňovať, bol františkánsky páter Vševlad Jozef Gajdoš. Jeden z najväčších vzdelancov svojej doby si odsedel deväť rokov – za výrobu a šírenie fotografií Dr. Tisa.

Jozef Gajdoš sa narodil 15. mája 1907 vo Veľkej Mani pri Nových Zámkoch do rodiny poľnohospodárskych robotníkov, resp. maloroľníkov Rudolfa Gajdoša a Veroniky rod. Bugarovej. Bol štvrtým dieťaťom z ôsmich súrodencov. Už na ľudovej škole si zamiloval čítanie a knihy. V januári 1921 nastúpil do františkánskeho gymnázia v Skalici, kde už ako rehoľník pôsobil jeho starší brat Janko (Gilbert). Predstavení kláštora, vidiac jeho nadanie, ho dali študovať na skalické gymnázium. Pokračoval v Trnave, kde sa stal aj klerikom – novicom. Tu prijal nové, rehoľné meno Pankrác. Vždy ho však používal v slovenskom preklade – Vševlad. Zvyšok gymnaziálnych štúdií dokončil v Malackách a Skalici, kde v júni 1929 maturoval. Potom študoval teológiu v Prahe a na Karlovej univerzite si stihol urobiť aj štátne skúšky z knihovedy a esperanta. Kňazskú vysviacku mal 24. septembra 1932 v Trnave. V rokoch 1933 – 1938 absolvoval štúdium dejepisu a filozofie na UK v Bratislave i študijné pobyty v Maďarsku, Nemecku a Taliansku. Po zložení rigoróznej skúšky v marci 1939 sa stal doktorom filozofie.

Pohľadnice Dr. Tisa

Pedagogickú činnosť začal v jeseni 1938 na františkánskom gymnáziu v Malackách. Tu sa zapísal ako vynikajúci pedagóg. Ovládal jedenásť jazykov, jeho životnou láskou však boli knihy. Preskúmal množstvo farských knižníc, všetky františkánske knižnice doma, ako aj v Budapešti a Eisenstadte. Osobitne ho zaujímali materiály viažuce sa k ich národnobuditeľskej činnosti. Objavil niekoľko vzácnych staroslovenských pamiatok (glagolské pergameny). Okrem pedagogickej činnosti pracoval v mnohých vedeckých a kultúrnych inštitúciách. Celkovo napísal asi 300 štúdií a článkov z oblasti knihovedy, jazykovedy, filozofie, histórie, literatúry, hudobnej vedy. Po založení Slovenskej akadémie vied a umení v roku 1942 mu ponúkli miesto šéfa jej historického ústavu. Jeho vedecký a kultúrny rozlet sa skončil s návratom Československej republiky v roku 1945. Po poštátnení gymnázia a vyhnaní františkánov bol roku 1946 preložený do Nových Zámkov. Tu sa koncentrovali študenti z bývalého šurianskeho gymnázia spolu s tými, ktorí boli pre svoje národné presvedčenie preložení z iných gymnázií. Novozámockí profesori i gymnazisti Tisovu popravu otvorene odsudzovali a študenti zorganizovali aj protest v ilegálnych novinách Nástup či v rôznych letákoch. V noci po 18. apríli 1947 na návrh Ladislava Javorského zhotovil p. Vševlad koláž (fotomontáž) obrazu Dr. Tisa lemovaného tŕňovou korunou a textom: Za Boha život – za národ slobodu – Slovenský mučeník. Fotografiu potom novozámockí študenti rozmnožovali a v 25-tisícovom náklade rozposielali do všetkých kútov Slovenska. Aj v redakcii Nástupu vyšlo niekoľko tisíc čísel tohto samizdatu aj iných letákov, ktoré boli podobne kolportované. Postupne, za pomoci konfidentov ich však ŠtB odhalila. Nastalo rozsiahle zatýkanie. Od 13. do 20. septembra 1947 bolo zatknutých asi 1 500 Slovákov, prevažne študentov a mladých ľudí.

Zatknutie a väzenie

V noci zo 14. na 15. septembra 1947 príslušníci štátnej bezpečnosti p. Vševlada zatkli a odviezli do Bratislavy. Tu ho na Krajskom súde asi 10 dní despoticky vyšetrovali a vynútili si priznanie aj takých „zločinov“, ktoré nikdy nespáchal. Vo vyšetrovacej väzbe ho (protiprávne) držali 27 mesiacov, až do pojednávania 27. decembra 1949. V obžalobnom spise bol prof. Gajdoš predstavený ako hlavný inšpirátor a organizátor „protištátneho sprisahania“. Vo vykonštruovanom procese bol súdený sám, hoci v obžalobe bol uvedený ako „vodca 26-člennej skupiny“. Štátny súd (predseda Dr. Samuel Zamboy) ho odsúdil na základe zákona č. 50/23 Zb. na deväť rokov nepodmienečne. Bol zaraďovaný do tých najťažších väzníc a koncentračných táborov. Trpký údel prijal s pokorou. Za celý čas nebol ani raz disciplinárne trestaný. Prepustili ho až po odpykaní si osem a pol roku, 15. marca 1956. Amnestiu dostávali iba kriminálnici, tí boli v roku 1953 prepustení takmer všetci.

Kultúrna genocída

V súvislosti s rušením mužských kláštorov v roku 1950 prišlo k tzv. zvozu nevhodnej literatúry. V skutočnosti k úmyselnému ničeniu, znehodnocovaniu či poškodeniu niekoľkých stoviek tisíc vzácnych kníh, inkunábul či rukopisov z kláštorov. Boli zvážané na vlečkách či nákladných autách a následne pálené, v lepších prípadoch uskladnené v drastických podmienkach. Podľa niektorých zdrojov bol iniciátorom tejto kultúrnej genocídy niekdajší ev. farár Ján Čaplovič, minister v exilovej vláde Edvarda Beneša, a neskôr, v rokoch 1948 – 1952, riaditeľ Univerzitnej knižnice. Pre milovníka kníh Gajdoša bol tento knižný holokaust väčšou ranou než väzenie. Zvyšok svojho života na slobode venoval záchrane toho, čo sa ešte zachrániť dalo. Po prepustení z väzenia sa zotavoval u matky v rodnej obci. Potom mu Matica slovenská poskytla miesto dokumentátora, i keď len s minimálnou mzdou. Za krátky čas sa mu podarilo zachrániť Aponiovskú knižnicu z Oponíc, ktorá sa považovala za stratenú. Tu ošetril a kategorizoval 20-tisíc kníh. Rovnako zachránil a usporiadal Zayovskú knižnicu z Uhrovca uloženú v Bojniciach. Z ďalších výkonov tohto neobyčajného mnícha treba spomenúť objavenie a záchranu písomnej pozostalosti Antona Bernoláka v Nových Zámkoch či korešpondenciu Frazna Liszta v Trnave. Na základe prameňov Gajdoš usudzoval, že tento hudobný velikán má slovenský pôvod.

Ako slovenský kňaz a národovec mal byť odstavený úplne. V októbri 1958, v súvislosti s tzv. ťažením proti buržoáznemu nacionalizmu, bol z Matice prepustený. Stalo sa tak krátko po jeho heroickom výkone so záchranou Aponiovskej knižnice. Jeho kádrový profil mu neumožňoval v socialistickom režime si nájsť prácu. Napriek nevšednej erudícii nesmel vystupovať, jeho literárnohistorické práce nesmeli byť publikované. Ostal úplne opustený. Napokon sa nad ním uľútostil predseda JRD v rodnej Mani, ktorý ho zamestnal ako predavača zeleniny. V marci 1959 bol nútený odísť do invalidity s dôchodkom 400 korún. Dožil sa aspoň svojej súdnej rehabilitácie 30. mája 1972. Zomrel 11. mája 1978 v bratislavskej nemocnici, pochovaný je v rodnej obci.