MÝTUS DOBRÉHO ANJELA

Päťdesiat prezidentových doteraj­ších zdvojených ciest (lietadlo plus limuzína) stálo štátny rozpočet približne 250-tisíc eur

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 03.10.2015

Schopnosti zastávať úrad prezidenta sa nedajú kúpiť. Buď ich človek má, alebo nemá. Bez politického talentu a skúseností sa dá naučiť rolu prezidenta len hrať, ale aj to málokedy úspešne. Prezident USA Ronald Reagan bol ako rodený herec výnimkou, vžil sa do svojej roly a bol úspešný. Keď potreboval americkú verejnosť presvedčiť o svojej mentálnej sviežosti a kondícii, nacvičil si s pomocou imidžmejkrov svižné vystupovanie z helikoptéry a pred tlačovou konferenciou si vedel samostatne naštudovať úsmev, mimiku aj gestá. Poradcovia mu napísali vtipné bonmoty, ktoré sa rýchlo naučil, veď mal hereckú pamäť.

Žiaľ, dispozície zastávať svoj úrad ani herecké danosti náš momentálny prevádzkar Grasalkovičovho paláca nemá, hoci napodobňovanie amerických úsmevov mu ide obstojne, aj keď trochu silene. Čert ber jeho herecké schopnosti – od slovenskej hlavy štátu sa nevyžaduje pri verejnom vystúpení šou ako v Amerike, u nás by mal prezident reprezentovať dôstojne so znalosťou protokolu a morálneho imperatívu, že funkcia prvého občana štátu nie je na to, aby si ňou uspokojoval svoje osobné potreby.

Najdrahší v histórii

Už sa človeku ani nechce do omrzenia opakovať, že je nemorálne, ak Andrej Kiska využíva na týždenné súkromné lety do miesta svojho trvalého bydliska vládny špeciál a zároveň limuzínu, ktorá štartuje z Bratislavy vždy prázdna a v predstihu, aby ho čakala na letisku v Poprade. Päťdesiat jeho doterajších zdvojených ciest (lietadlo plus limuzína) stálo štátny rozpočet približne 250-tisíc eur. Ak k tomu pridáme náklady na jeho prechodné ubytovanie v Bratislave v sume 1 361,46 eura mesačne, ľahko si vyrátame, že máme v histórii Slovenskej republiky najdrahšieho prezidenta. Jeho predchodcovia sú oproti nemu iba chudobní príbuzní, keďže Rudolf Schuster cestoval do Košíc vlakom a Ivan Gašparovič do Limbachu autom. Zdá sa, že novinárom tzv. mienkotvorných médií nijako neprekáža, keď slovenský milionár v kresle prezidenta nekresťansky mrhá peniazmi štátu.

Andrej Kiska si za faux pas vyslúžil už dvakrát piskot obecenstva – raz pri kladení vencov na Slavíne a druhý raz vo Svidníku, keď demonštratívne odišiel uprostred osláv 70. výročia víťazstva nad fašizmom, hneď ako  začal svoj prejav zástupca ruskej strany.

Okrem týchto viditeľných prešľapov má pán Kiska vo svojej prevádzkarni na Hodžovom námestí aj neviditeľné položky, o ktorých osude verejnosť nič nevie: ide o mesačný dispozičný fond vo výške 6 223,80 eura. Za úradovania Ivana Gašparoviča viedli transparentnú evidenciu o nakladaní s týmto fondom, z ktorého sa na základe prezidentovho rozhodnutia sporadicky prispievalo detským domovom, sociálnym zariadeniam, prípadne podľa istých kritérií sociálne odkázaným jednotlivcom. Tieto údaje boli dostupné, hoci sa o nich nikdy nepísalo v novinách. Za prvý polrok pôsobenia prezidenta Andreja Kisku nebolo o dispozičnom fonde ani chýru. Kam išli a idú peniaze z dispozičného fondu v ročnom objeme 74 686 eur?

Bábkovodiči, imidžmejkri a poradcovia

V šiestej hlave Ústavy SR sa píše, že prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra, čo rozmenené na drobné znamená, že reprezentačnú úlohu má plniť so všetkými atribútmi, ktoré patria k funkcii hlavy štátu, teda musí rešpektovať protokol aj pravidlá zaužívané v medzinárodnom styku. Ak sa prezident nespráva podľa týchto pravidiel, vyslúži si v diplomatickej reči faux pas a v ľudovej reči hanbu. Andrej Kiska si za faux pas vyslúžil už dvakrát piskot obecenstva – raz pri kladení vencov na Slavíne a druhý raz vo Svidníku, keď demonštratívne odišiel uprostred osláv 70. výročia víťazstva nad fašizmom, hneď ako začal svoj prejav zástupca ruskej strany.

Porušením protokolu a ľudsky neslušné bolo Kiskovo podávanie rúk na oslavách dňa Ústavy SR na Bratislavskom hrade. Pán prezident podal ruky poslancom NR SR Petrovi Osuskému a Rudolfovi Chmelovi, iných si nevšimol, akoby neexistovali. Okrem iného na Salamandrových dňoch v Banskej Štiavnici v prvom rade vedľa neho sedel jeho poradca Martin Bútora, ktorý tam podľa protokolu nemal čo hľadať, lebo nie je ústavným činiteľom. Bábkovodiči, imidžmejkri a poradcovia do protokolu nepatria ani v Afrike.