NAJVÄČŠÍ SLOVÁK

Gustáva Husáka popravili v priamom prenose

Foto Radovan Stoklasa/TASR
Dátum 02.05.2019

„Desať osobností  - ale víťaz môže byť iba jeden!“  Takto promovali od 1.novembra 2018 do 1. mája 2019 slovenské verejnoprávne média zastrešené RTVS interaktívny program „Najväčší  Slovák“.

Celonárodná anketa vyvrcholila slávnostným galavečerom na Deň práce priamym televíznym prenosom z priestorov opery Slovenského národného divadla. Kto však očakával sľubovanú veľkolepú zábavnú šou, isto bol sklamaný. Konferencieri Adela Vinczeová so Štefanom Chrappom sa snažili v edukatívno - diskusnom programe udržať pozornosť divákov statočne  dlhé 2 a štvrť hodiny. Veľkolepý bol pritom iba začiatok s Proglasom v emotívnom podaní herca Františka Kovára, speváčky Kataríny Knechtovej, sprevádzaných úžasným symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. A tiež záver prenosu chorálovým spevom,  keď krojovaní Horehronskí chlopi spustili „Na Kráľovej holi“... Väčší význam i hodnotu ako prvomájový večerný prenos mal podľa mňa projekt ako celok.     

Hlasovaním cez SMS sa do ankety zapojilo celkovo 108 000 účastníkov, ktorí si za najvýznamnejšiu osobnosť našich dejín zvolili: Milana Rastislava Štefánika. Ak by si ale náhodou boli vybrali slávnych slovanských vierozvestcov sv. Cyrila s Metodom, víťazom by boli - v rozpore so sloganom – dvaja, teda pár (celkom isto k potešeniu čoraz aktívnejšej LGBT komunity... ). Ďalšie priečky obsadili: Ľudovít Štúr a Anton Srholec. Úplne rovnaké poradie kopíruje aj hlasovanie študentov na stredných školách po celom Slovensku nazvané „mladá voľba“. Možnosť vybrať si toho svojho „naj“ mali tiež novinári, prítomní na úvodnej tlačovej besede pred štartom projektu  v októbri 2018. Za najväčšieho Slováka si už vtedy predvídateľne zvolili M. R. Štefánika, ktorého 100.výročie od jeho tragickej smrti si v tomto roku pripomíname. Náhoda? Možno aj... Druhé miesto prisúdili zástupcovia siedmej veľmoci svojmu predchodcovi  Ľudovítovi Štúrovi, tretí u nich skončil zbojník Juraj Jánošík, dnes zrejme inšpirátor mnohých oligarchov, podnikateľov i politikov.

Mediálna šou, obchod i hra pre masy

Obsahovo bohatších bolo predchádzajúcich desať seriálových večerov, ktoré priniesli pôvodné i zaujímavé dokumentárne filmy predstavujúce prvú desiatku z celkového počtu 100 nominovaných.  Moderovanie častí zverili Štefanovi Chrappovi s prezývkou „Pišta Vandal“. V súvislosti s umiestnením programu vo verejnoprávnej televízii môžem ohodnotiť len stručne: „No comment...“ Samozrejme vôbec nie pre jeho zarastený zjav či životný štýl, no isto pre jeho „nestranné“ účinkovanie a postoje pri niekoľkých menách uvádzaných finalistov. Z dostupných zdrojov vieme, že Chrappa je metalový hudobník, ktorý založil až dve kapely. Že má  vlastné vydavateľstvo, napísal niekoľko kníh pre deti aj pre dospelých a že popri tom na vlnách Rádia Slovensko moderuje náboženskú reláciu.  Zjavne si ho vybrali pre podchytenie a oslovenie mladej časti televíznych divákov v súbehu s náhradou za okukanú tvár stálice podtatranského šoubiznisu. Prvým prekvapením pre mňa bola úplná absencia exhibujúcich politikov v hľadisku prvomájového prenosu. Kvitujem, že namiesto nich pozvali do hľadiska k napudrovanému publiku slovenskej smotánky radšej študentov stredných škôl z celej republiky.   

Projekt Najväčší Slovák je licencovaným formátom BBC upraveným na slovenské špecifiká. „Keď BBC začiatkom roka 2002 spustila program Najväčší Brit, za veľmi krátky čas sa stal mimoriadne vášnivo diskutovaným a populárnym seriálom," uviedol generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník k britskej celonárodnej ankete The Great Britons, ktorej víťazom sa stal Winston Churchill. Licencovaný formát realizovali v 24 krajinách. Nemecká verejnoprávna televízia ZDF bola prvá, ktorá práva na program prevzala. V novembri 2003 bol za najväčšieho Nemca zvolený Konrad Adenauer, Vo Francúzsku Charles de Gaulle. U našich západných susedov si v Českej televízii v roku 2005 za najväčšieho Čecha zvolili Karla IV.

Nejasné pravidlá, improvizácia, otázniky

Podľa licencovaného formátu sa mali posudzovať ľudia, ktorí žili v rozdielnom historickom čase a pracovali v rozličných spoločenských oblastiach. Osobnosti treba posudzovať cez okuliare doby, v ktorej pôsobili. S otázkou čo vykonali pre národ a štát, anketa mala zhodnotiť, aký dosah má ich konanie na dnešok. Víťazom mal byť ktosi, kto urobil v konkrétnych situáciách veľké činy. Potvrdili sme si, že aj my Slováci máme  niekoľko výrazných osobností, ktoré sa ocitli na významných dejinných križovatkách. Ale samotné rozhodnutie o tom „najväčšom“ záležalo od toho, koľko divákov pošle svojmu hrdinovi do RTVS esemesku za 1 euro. Teda už v tom bol obchodný aj technický limit, uprednostňujúci a zvýhodňujúci mladú a strednú generáciu. Akoby zo strachu pred „striebrovlasým“ hlasovaním...   

Priznám sa, do poslednej chvíle som očakával i dúfal, že ten jeden jediný, ktorý sa vymykal z kategórie nežijúcich historických osobností našich dejín, sa - po vzore speváčky Mariky Gombitovej - vzdá, že sa dá z ankety vyčiarknuť.  Nie že by som nášho fenomenálneho cyklistu Petra Sagana, ktorý sa za 9 rokov stal svetoznámym, neobdivoval. Naopak. Ale predsa len som veril a dúfal v sebareflexiu i pokoru ešte mladučkého športového velikána. Zvlášť v období poklesu formy a čase, keď mu verejnosť zazlieva nedávny rozvod a vyčituje, že jeho dane nekončia na Slovensku. Na pravidlá v tomto smere som sa opýtal priamo producenta Petra Núňeza: „Áno, účasť žijúcich osôb je súčasťou formátu. Ľudia z BBC pritom naznačovali, že za šťastnejšie považujú ak sa do finálovej desiatky žijúca osobnosť nedostane, že je to tak lepšie. U nás to vyšlo inak. Vox populi, vox dei. Dlhé a búrlivé debaty o tom sa viedli s RTVS aj u nás ešte pred spustením projektu. Keď začneš meniť pravidlá a vyhadzovať kohokoľvek, nezastavíš sa. Niekto chcel vyhadzovať komunistov, niekto ľudákov, niekto iných. Nemci išli touto cestou reštrikcií a na treťom mieste u nich skončili súrodenci Schollovci. Čo vzhľadom na nemecké dejiny a ich osobnosti považujem za skreslenie. Naša desiatka bola vo výsledku reprezentatívna, naozaj kopíruje to, čo počujem okolo seba keď chodím po Slovensku. Aj keď niekto by rád tým, čo vybrali Husáka, hlasovanie zakázal. A niekto iný zase Hlinku, niekto ďalší Srholca. A o Saganovi ani nehovorím, keď sa už bavíme o probléme žijúcich osobností.“ Prizrel som sa bližšie ako sa s touto otázkou vyrovnali obyvatelia iných štátov, kde sa licencovaný televízny formát uchytil.

Sagan sa jediný dostal do TOP 10

Zo žijúcich športovcov, ktorého slávu by sme mohli prirovnať k Petrovi Saganovi sa v ankete  najlepšie umiestnil vo Fínsku na 11-tej priečke svetoznámy skokan na lyžiach Matti Nykänen. Doplním však, že to bol 4-násobný olympijský víťaz, 5-násobný majster veta i 4-násobný celkový víťaz Svetového pohára. Po ňom na 21.priečke skončil vo Francúzsku futbalista, dnes tréner Zinedine Zidane, 24.miesto si od Španielov vyslúžil profesionálny cyklista Miguel Indurain, 26. miesto prisúdili Nemci automobilovému pretekárovi Michaelovi Schumacherovi. V susednom Česku sa nezmarovi - hokejistovi Jaromírovi Jágrovi ušlo 27 miesto, vo Veľkej Británii skončil futbalista David Beckham až na 33. Priečke. No a v Rusku sovietsky legendárny futbalový brankár Lev Jašin získal počtom hlasov až  50-tu priečku. Do prvej stovky Najväčších Američanov sa dostal  ešte ďalší cyklista svetového mena: Lance Armstrong.

Ďalším diskutabilným problémom (či otvorenou otázkou) v obdobnej ankete môže byť aj nominovanie fiktívnej osobnosti. V Česku sa napríklad bezprecedentne objavilo veľké množstvo hlasov pre nikdy neexistujúceho českého génia Járu Cimrmana. Dokonca je možné, že Cimrman medzi nominovanými viedol. Všetko to vytvára priestor pre dohady, špekulácie a podozrenie z manipulovania. Myslím že nie bez príslovečného vetríka...   

Kontroverzie i skúška demokracie

Mediálni vševedkovia v sukniach aj v nohaviciach spustili paľbu proti projektu samotnému, proti RTVS, Rezníkovi aj proti Núňezovi hneď po úvodnej tlačovej besede. Opäť a zase len s použitím dlhodobo skladovaných a už zvlhnutých nábojov s vyrytými obvineniami:  predražený, zbytočný, bez výpovede... Projekt mal vyvolať celospoločenskú diskusiu, priblížiť silné životné príbehy osobností a schopnosť historikov a verejne činných osôb konštruktívne diskutovať, kultúrne a s použitím sily argumentov sa sporiť. Obsahovo  nabitejší program tu fakt roky nebol a pravdepodobne ani nebude. Zjavne si však množstvo z protagonistov v jednotlivých dieloch, časť divákov a skupina politikov v zákulisí neuvedomila, že „Najväčší Slovák“ je anketa, nie súdny proces. Hneď prvú kontroverziu a politický stret spôsobila nominácia Dr. Jozefa Tisa, prezidenta Slovenského štátu v období druhej svetovej vojny. Niekoho pobúrilo, že RTVS promovala nomináciu Jozefa Tisa otázkou divákom: „Bol to vojnový zločinec, či mučeník?“ Viac ako táto provokatívna otázka bolo pre mňa nepochopiteľným, že hoci v našom slovenskom mediálnom šerblíku zahrmelo iba prvý raz, tvorcovia sa zľakli a prezidenta v kňazskom rúchu z nominácie okamžite stiahli... Takže k užitočnej a potrebnej diskusii o ňom neprišlo. Škoda. Lebo práve toto len prehlbuje trhliny a medzery vo vedomostiach i v poznaní, v chápaní súvislostí historického diania a rozhodnutí  postáv v ňom žijúcich. A zbytočne to poskytuje priestor pre velebenie odsúdeného vojnového zločinca. Naopak, Španieli medzi nominovanými ponechali diktátora generála Franca, ktorý bol najvyšším predstaviteľ  krajiny od roku 1936 až do svojej smrti v roku 1975. Bol označovaný ako „Caudillo de España por la gracia de Dios“ (Vodca Španielska z božej milosti). Z tých ďalších Slovákov, ktorí do finálovej desiatky postúpili, vyvolali predvídateľne najväčšiu kontroverziu najmä Gustáv Husák a Alexander Dubček. Dvaja súputníci, dvaja súdruhovia, neskôr dvaja nezmieriteľní rivali až nepriatelia. I také sú naše dejiny, aj také osudy mien vytesaných do kameňa histórie. V súvislosti s tohtoročným 30.výročím prevratu v novembri ´89 môže byť prekvapivým zjavný posun v hodnotení svetovo uznávaného predstaviteľa  Pražskej jari z roku 1968 Alexandra Dubčeka z pohľadu dnešných historikov a politológov strednej generácie. Z obdivovaného symbolu nádeje, z reformátora prinášajúceho ponuku socializmu s ľudskou tvárou sa odrazu hodnotí viac a viac ako slaboch, alibista, politik ustupujúci krok za krokom i človek, ktorý pripravil celý národ o ilúzie a otvoril dvere k normalizácii. Tak nejako v časti o Dubčekovi hodnotili v diskusii po dokumente túto osobnosť historik Stanislav Sikora s politológom Samuelom Abrahámom. Tí dvaja boli štúdiovými oponentmi,  proti Jozefovi Golonkovi a historikovi Pavlovi Pollákovi. No podľa mňa úplnú neschopnosť pokojne diskutovať preukázal najviac nedávny kandidát na prezidenta republiky František Mikloško. Iba tak potvrdil, že by nikdy nemohol byť reprezentantom všetkých občanov Slovenskej republiky. Nanajvýš tak 8%-nej menšiny. Žiaľ zamrzol ako nenávistný antikomunistický disident kdesi v roku 1989 a svojim vystupovaním v časti venovanej Husákovi poprel nielen rozmer demokrata, prvého ponovembrového šéfa slovenského parlamentu, no aj celoživotne deklarované princípy vyznávača katolíckej viery. Za dverami štúdia ostala v prachu skučať pohodená Voltairova poučka demokracie zrodená v krvi Veľkej Francúzskej revolúcie: „Hlboko s vami nesúhlasím pane, no urobím všetko preto, aby ste mohli svoj názor slobodne hlásať“.  A ako pozornému divákovi mi neušli ani vražedné pohľady, ktoré v diskusii o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi vystreľovali na Pavla Kanisa jeho dvaja mladí prísediaci: motorkár v roli moderátora Štefan Chrappa s neohrozeným neustále večerajúcim teológom Michalom Havranom v úlohe Štefánikovho mentora. Pritom historik a bývalý minister obrany za SDĽ  priniesol v korektnej a vedecky vystavanej diskusii s historikom Dušanom Kováčom úplne nové, veľmi zaujímavé fakty, súvislosti a spomienky o hvezdárovi v generálskej uniforme.    

Zbytočná politizácia

V prvomájovom galaprograme nastúpili na pódium všetci mediálni obhajcovia osobností prvej desiatky. S malou zmenou oproti obsadeniu počas večerov venovaných predstavovaniu osobností. Nadnárodní oligarchickí kádrovníci napísali na prvé miesto čiernej listiny Jozefa Hrdličku, ktorý vo vysielaní RTVS obhajoval socialistického prezidenta Dr. Gustáva Husáka. A tak ho počas finálového prenosu nahradil na pódiu SND pán Samuel Zubo. Možno to všetko spustil  komentár akéhosi Petra Bárdyho, vraj šéfredaktora webového portálu : „Rezníkovi a jeho ľuďom sa podarilo vrátiť verejnoprávnu televíziu do čias spred 26 rokov skôr, ako sme to mohli čakať. Pokiaľ sa Gustáv Husák dostal do finálovej desiatky čudnej televíznej ankety RTVS s ešte čudnejším názvom „Najväčší Slovák" oprávnene, treba sa nad tým zamyslieť, ale treba to rešpektovať. Zjavne sa veľká časť aktívnych televíznych divákov „štátnej" televízie pozerá na obdobie spred roku 1989 stále s akýmsi sentimentom. Dobre... Už menej sa dá rešpektovať, že si tvorcovia šou pozvú ako Husákovho obhajcu aktuálneho šéfa slovenských komunistov Jozefa Hrdličku“. 

Niečo podivuhodné sa to deje v tomto našom štáte ... Verejnoprávne médiá by nemali podliehať politickým tlakom od súkromného internetového portálu, šíriaceho nenávisť a spoločenskú i politickú netolerantnosť. Od generálneho riaditeľa RTVS som sa ale dozvedel, že historika Vlastivedného múzea v Hlohovci  PhDr. Ing. Jozefa Hrdličku vymenili na poslednú chvíľu pre jeho stret záujmov v prebiehajúcej kampani do Eurovolieb.

Finálový prenos však potvrdil, že vôbec nešlo o mediálneho obhajcu ale o meno a pôsobenie Gustáva Husáka. Pri jeho mene - jedinom jednom - sa totiž vzdelávacia a diskusná relácia zmenila na pripravený tribunál s nastúpenou popravčiou čatou. Predvídateľne na neho v éteri strieľali z pozícií antikomunistov postupne historik z Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský, jeho kolega historik SAV Dušan Kováč spolu so snaživým nabíjačom „nestranným“ moderátorom Chrappom. Odboku hodil kameňom mentor Antona Srholca Róbert Bezák a od chrbta vypálil jedovatú strelu z kuše tiež Michal Havran. Ten ale nemal zjavne svoj deň a pôsobil úplne vykoľajene. Ako obhajca Štefánika nielenže od veci opľul Husáka, no spomenul akéhosi skína Techa (?), ktorý je údajne v Bratislave zavretý. Premárnil ale príležitosť spomenúť v nastolenej téme „ODVAHA“  generála Štefánika nielen ako legionára, no aj pilota. Havrana ako dezorientovaného s trhlinami vo vedomostiach „dal do laty“ aj historik Kováč. A pozorný divák isto postrehol, že poriadne liezol na nervy aj Adele. Šokujúce intermezzo vniesol však v závere teatrálnej popravy Gustáva Husáka prekvapivo Dušan Jamrich svojim výkrikom: „Ale koľko sa tu u nás po ňom (Husákovi) postavilo bytov a fabrík!“- čo vyznelo pochopiteľne tragikomicky. Veď všetci vieme, že po prevrate v roku 1989 štát nepostavil nič a že predražené byty stavajú developeri za ruinujúcich podmienok pre mladé rodiny, že fabriky sú len montážnymi halami využívajúcimi lacnú slovenskú pracovnú silu s investičnou štátnou podporou a s odlivom zisku aj dividend do daňových rajov.            

Hŕstka obyvateľov teda opäť volila, televízni diváci si vybrali „Najväčšieho Slováka“. V priamom prenose sme ale spoznali aj tých „Najmenších“. No zďaleka ešte naša budúcnosť  nevyhrala, ako odznelo v závere gala šou. Denno-denne totiž strácame body v maličkostiach i úbohosťou práve tých najmenších a malicherných Slovákov, ktorí zaburinili verejný priestor, politiku a hlavne „hlavné“ médiá. Akoby sme zámerne z pamäte vymazali slová anglicko-írskeho štátnika 18-teho storočia Edmunda Burka, že: „Demokracia sa ľahko môže stať vládou darebákov“. Takých, čo vodu kážu a víno pijú, čo porušujú zákony a halia sa do plášťa imunity, čo falšujú prieskumy, voľby a ktorí vedome manipulujú verejnú mienku.

V závere teda pripomínam odkaz, ktorý nám zanechal veľký priateľ Slovákov, pápež katolíckej cirkvi Ján Pavol II. : „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“