NAJZAMESTNÁVATEĽ

Verejnoprávna televízia by sa mala odlišovať, a nie splývať obsahom a formou s komerčnými médiami

Foto TASR/MICHAL SVÍTOK
Dátum 27.02.2018

Všetci si pamätáme, ako sa pred poldruha rokom vo vysielaní RTVS objavila samochválna kampaň s využitím goebbelsovskej metódy o „najobjektívnejšom“ spravodajstve.

Čo už, vtedajší šéf spravodajstva v Mlynskej doline Lukáš Diko sa potreboval pochváliť, aby odviedol pozornosť verejnosti od svojho nepríjemného škandálu. Zaplietol sa doň po úniku prepísaných esemesiek a mailov medzi poslancom parlamentu Gáborom Grendelom a novinármi. Pre citlivé a vulgárne esemesky o vzťahoch medzi politikmi a novinármi, o ich ovplyvňovaní a spolupráci sa dostal šéf spravodajstva RTVS na koberček k vtedajšiemu šéfovi verejnoprávnej televízie Mikovi. Bolo mi vtedy ľúto, že už nefungujú klietky hanby...

Za peniaze koncesionárov

Ešte viac som však poľutoval kreatívca, ktorý túto stupídnu kampaň za peniaze nás – koncesionárov – vymyslel, no aj schválil do vysielania. Myslím si totiž, že by stačilo, ak by verejnoprávne médiá v krajine pod Tatrami vysielali objektívne spravodajstvo! Dôraz kladiem na prvé aj druhé slovo. Lebo to, čo pod titulkom hlavných večerných Správ RTVS sledujeme, sa profesionálnym spravodajstvom (chápaným ako obraz najvýznamnejšieho, najdôležitejšieho, ale predovšetkým – pravdivého aktuálneho diania toho-ktorého dňa – zachyteného reportérmi, redaktormi a štábmi) nedá nazvať. Česť výnimkám, no väčšina z tých protekčných detičiek, narýchlo vycvičených školiteľmi prevažne v súkromných školách či v pofidérnych kurzoch, ktorí ozajstnú spravodajskú redakciu či velín, štúdio, réžiu, prenosový voz nevidela ani len z rýchlika..., nemôže pripravovať poctivé a kvalitné správy. Bulvárny kaleidoskop, denníček opozičných poslaneckých klubov, údajné „škandály“ vyfabrikované mimovládkami, zaujímavosti z amerického šoubiznisu, protiputinovské kŕče a neustály „vestník“ verejného obstarávania čohokoľvek – to vedia. Lebo na to stačí prebrúsiť cez Google internet, prečítať si tzv. odkazy „na podnose“ od externých tútorov. Čo-to odkukať z vysielania konkurenčných televízií a intoxikovať povrchnými hlúposťami bez overovania faktov a hlbšieho spracovania tém verejnoprávny multiplex... 

Stroskotanci z bulváru

Kam však zmizla ambícia naplniť poslanie či zákonné povinnosti a očakávania verejnoprávnej televízie? Nenávratne sa stratila v mediálnej imigračnej vlne, ktorá po roku 2012 priplavila do verejnoprávnych médií aj stroskotancov z bulvárnych i komerčných médií, webových redakcií a nedoučený poter z mediálnych manufaktúr tretieho sektora.

Najnovšie sa RTVS opäť samochváli, že vraj koncom januára 2018 v nejakej ankete zvíťazila ako najlepší zamestnávateľ. Bodaj by aj nie. Veď kto iný by cieľavedome a dobrovoľne zamestnal do spravodajstva či redakcie aktuálnej publicistiky toľko agresívnych sufražetiek, trhových hašteráčok s nenávistným pohľadom a zúrivosťou v hlase? Všimnite si napríklad „blonďavú Xenu“ s mikrofónom, ktorá sa v uplynulej päťročnici presunula zo Záhorskej Bystrice do Mlynskej doliny. Ktovie, kto a kedy jej na ten zlovestný pohľad a hlas dominy štekajúci otázky na tlačovke vydal zbrojný pas? Dokonca sa po nej opičia už aj ďalšie kolegyne, ako Malpy hnedé na ostrove Bali...

Alebo kto iný by chcel mať v redakčnom tíme taký počet chlapčekov v úzkych stiahnutých sakách – v zbehnutých oblekoch ako po mladších súrodencoch? A povedzme si otvorene – kto iný by v akomkoľvek elektronickom médiu v strednej Európe pustil do éteru a na obraz až štyroch ráčkujúcich redaktorov?! Vtipný glosátor nelenil a poznamenal, že „konečne pochopil, čo znamená skratka RTVS“...

Neobjektívnosť a škandalizovanie

Vynára sa však otázka, čo potrebuje verejnoprávna televízia teraz zakryť alebo od čoho chce odviesť pozornosť.

Chcem veriť, že súčasný generálny riaditeľ Jaroslav Rezník – skúsený mediálny manažér – tieto samochválne a sebaukájajúce kampane nebude podporovať. Veď dobré a slušné sa chváli samo a bez zbytočných spotov – svojou kvalitou aj profesionálnou úrovňou. Možno bude stačiť inšpirácia z britskej  verejnoprávnej BCC s jasným cieľom odlíšiť sa. Vo výbere a spracovaní tém, vo vysokých nárokoch na výber, prípravu,  vzdelávanie a profesionalitu zamestnancov. A vo vysielaní spravodajstva na zrkadlenie skutočného obrazu dňa z domáceho aj zahraničného diania a nie virtuálneho kaleidoskopu lobistov a finančných skupín. Myslím, že rovnako dôležité, aktuálne a naliehavé – ako po sto rokoch v BBC – je aj v RTVS riešenie zmeny štatútu a nadväzných predpisov zamedzujúcich bujnenie „objednávkového systému zvonku“, neobjektívnosť, škandalizovanie, politikárčenie a vôbec neprofesionálne plnenie zákonmi jasne určeného poslania televízneho spravodajstva. Verejnoprávna televízia by sa mala odlišovať, a nie splývať obsahom, formou a spracovaním príspevkov s komerčnými médiami. Britské ministerstvo kultúry vo svojom vyhlásení už v júli 2015 poukázalo na existujúce riziko, že BBC bojuje za sledovanosť, nie za kvalitu a jedinečnosť. Položme si spoločne otázku: A je to v RTVS inak?

Naozaj úprimne fandím Rezníkovi. Hádam sa mu v záujme nás – platiacich koncesionárov – podarí oponovať Allenovi Fredovi, tvrdiacemu, že „televízia je prostriedok umožňujúci ľuďom, ktorí nemajú čo robiť, pozerať sa na ľudí, ktorí nevedia robiť nič“.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria