NÁVRAT DO NORMALIZÁCIE

Aj keď má plagát k filmu Sviňa pritiahnuť do kín húfy divákov, predsa len vycibrený zmysel pre umelecké stvárnenie spojené s estetikou nám bráni pozerať sa naň so záľubou. Iste – drsný film nebude mať predsa pekný, oku lahodiaci vizuál. Čo však bije do očí oveľa viac ako plagát, je samotné načasovanie premiéry.

Na objednávku

Režisérka Mariana Čengel-Solčanská sa netají ambíciou vplývať filmom na politické správanie ľudí. Nie je to síce poslaním ani povinnosťou umelcov, no v demokratickej krajine je to ich sväté právo. Otázne však je, či načasovanie tohto príbehu nie je viac ako nápadné. Veď samotná naháňačka v nakrúcaní, trvajúcom iba 22 dní, čo je parameter takmer nehodný celovečerného filmu, vyvoláva dojem, že sa tvorcovia poponáhľali. Môžeme sa iba domnievať, že zámerne. Ak si však tento názor osvojíte, musíte sa vopred obrniť – hneď ste totiž konšpirátor. Taký signifikantný film pred voľbami sme tu za 27 rokov trvania republiky totiž ešte nemali. A že filmy menia dejiny, sme videli v roku 2017 viac než jasne – Únos viedol k zrušeniu právnej abolície vlády Vladimíra Mečiara, zľudovenej v nesprávnom právnickom výraze Mečiarove amnestie. A aj tí, ktorí síce tvrdili, že je to nemožné, svoj právnický diplom po hlasovaní nevrátili, a to aj napriek verejnému prísľubu.

V bludnom kruhu

Vo výpočte toho, kto všetko dostal nakladačku v tomto filmovom „diele“, sa zrejme zamotáme v bludnom kruhu. Fiktívny príbeh má totiž svoju genézu vzniku. Po vražde dvoch mladých ľudí, ktorí svojou násilnou smrťou nechcene posunuli Slovensko a jeho obyvateľov z letargie obývačiek do ulíc, sa nám námestia zaplnili tak, že to pripomínalo nedávne výročie Novembra 1989. Organizátorom, ktorí slušne s ohlušujúcim hlukom dávali najavo svoje nepolitické požiadavky, akými boli napríklad pád vlády či predčasné voľby, ich zámer nevyšiel. Novopečený premiér zmenil taktiku a nedávno nás prekvapil novým smerom svojho vlastného uberania sa. Nebol síce prvým, ktorý odišiel, či predčasne „zdrhol“ – myslíme na Marka Maďariča, či muža s dobrou voľbou Tomáša Druckera – no rozhodne zamedzil prístup ku korytám tým, ktorí sa tam už videli. Aj v marci 2016 sa už Richard Sulík videl ako premiér, no jeho kolega, „gazda pravice“, zlyhal. Po vražde novinára však vzniklo investigatívne centrum nesúce meno zabitého žurnalistu a jeho šéf Arpád Soltész, ktorého výroky si svojho času všimla aj NAKA, nadobudol presvedčenie, že sa tento skutok nikdy nevyšetrí. Preto sa rozhodol napísať román. Podobný postup, aj keď z úplne iného súdka, už raz vyskúšaný, bol vo svetovej literatúre. Francúzsky spisovateľ Emil Zola v románe Tri mestá bojuje proti cirkvi, osobitne si berie na mušku pútnické Lurdy. Tam sa totiž zastrájal, že ak sa stane svedkom zázraku, tak prejde na katolicizmus. A hoci tú milosť mal, v románe všetko otočil proti cirkvi. Veriaci ho chceli žalovať, no on im odsekol, že román je vymyslená vec a postavy sú jeho, takže si môže písať, čo chce.

Priehľadný trik

Soltész si namiesto Lúrd kopne do našej krajiny. Samozrejme, pod rúškom slušnosti. Vidno však, že zrejme je to v jeho slovníku a slovníku jeho názorovej skupiny pojem, ktorý sa dá ohýbať všelijako. Výsledkom je bestseller Sviňa. Iste, nemôžeme nútiť národ čítať diela klasikov, súčasť nášho národného pokladu. Ale je zarážajúce, ak ľudia hromadne siahajú po románe, dehonestujúcom Slovensko, a vážne sa treba opýtať, či má „Arpi“ túto krajinu naozaj rád. Na policiach knižníc zatiaľ sadá prach na knihy našich národovcov. Na druhej strane jeho šikovnosť vyzuť sa z prípadného spájania so Slovenskom je obdivuhodná, so štipkou vtipu a pripomienkou na Ivana Lexu. Okrem úvodného venovania pre zavraždený pár sa nevyhne bonmotu, ktorý ho oslobodzuje od prípadných opletačiek s kdekým. Ide mu vraj o fikciu, kde je náhoda čisto náhodná, no ak sa vraj spoznáte v deji knihy, tak si pripravte občiansky a zubnú kefku a choďte sa udať na najbližšie oddelenie policajného zboru. Takto nejako sa lúčil so slobodou aj exriaditeľ SIS Ivan Lexa, ktorému sa zatiaľ nič nedokázalo. Len tak na okraj: humbug so zrušením tzv. amnestií vyvolaný mafiánskym filmom Únos zamestnával politikov pekne dlho. Šlo o priehľadný trik: zakryť kauzu s reguláciou sieťových odvetví. Hoci sa teatrálne zrušili amnestie, pri ktorých si aj Danko s Matovičom podali ruky, doteraz sa táto kauza vôbec nevyšetrila. Hlavná vec, že národ sa mal čím baviť. A je nanajvýš náhodné, že režisérka filmov Únos aj Sviňa je tá istá osoba. Sviňa však bola väčší formát, takže do tandemu pribudol aj Rudolf Biermann.

Wagnerovo oko

Vo filmovej Svini sa oproti literárnej predlohe stretávame iba s dvomi dejovými líniami, a to práve tými, ktoré aj autor považoval za významné. Zábery pripomínajúce lacné péčko nás vovádzajú do temnej krajiny pod horami, kde si politik užije s neplnoletou, no nevie, že okrem Božieho oka ho vidí aj oko Wagnerovo vo forme skrytej kamery. Lolo Wagner je jednou zo svíň a keďže sa ich filmom prevalí slušný počet, divák možno aj premýšľa, prečo sa film nevolá Svine. Nahrávka je na svete a Lolo, ktorého stvárňuje Jozef Vajda, predstavuje prototyp slizkého podnikateľa s mafiánskymi praktikami. No nepredbiehajme udalosti. Ak sa tvorcovia bránia tým, že podobnosť so slovenskou skutočnosťou vyplavenou po vražde snúbeneckého páru je až taká náhodná, že si to divák nevšimne, tak v kinách asi sedeli ovce. Koniec koncov, aj Arpád Soltész dospel vo vývoji svojich názorov pomerne ďaleko. Počas písania knihy a jej cesty na trh možno ešte neveril, že sa prípad vyšetrí. No na jeho prekvapenie sa veľa z toho, čo len predpokladal, aj naozaj stalo. Ak si rozpletieme pavučinu zamotaných príbehov, nevyhnutne prídeme k tomu, že len človek neznalý našich pomerov nemôže nevidieť jasné markanty vo filme, a to nie podobné, ale totožné s konkrétnymi osobami. Zaujímavé je, že Soltész filigránsky vie v prípade potreby dať ruky preč: je predsa autorom knihy, ale filmové dielo už je na Mariane Čengel-Solčanskej a Rudolfovi Biermannovi. V každom prípade politik Bobo nakoniec neodolá vydieraniu, ale ani lákadlu veľkej politiky. Byt, luxusná spoločníčka, auto, jachta a iné hmotné statky sú len zásterkou navonok bohatého života, no chudobného vnútri.

Nitky mafie

A aby toho nebolo málo, do víru udalostí spadá aj kauza Čistý deň, pardon, Solis. Výpočet filmových svíň doplní Diana Mórová, riaditeľka resocializačného zariadenia. Záhadná či cielená smrť klientky však vnáša strach aj medzi ostatných, ktorí zisťujú, že nie sú nedotknuteľní. Mladý novinár Ondro, ktorý žije so svojou snúbenicou – študentkou archeológie, rozkrýva pomocou utečenky z tohto centra, pripomínajúceho skôr pracovný láger než polepšovňu, nitky mafie a prepojenie na najvyššie tromfy v štáte. A keďže moc je postavená na zohnutých chrbtoch ľudí, je príznačné, že ak sa chrbty začínajú vyrovnávať, moc padá dolu. Bojová porada na jachte, kde sa odohrávali orgie alebo bujaré zábavy, síce nie je plánovaním vraždy, no novinára, ktorý sa na ne nanominoval, to zmetie. Žiaľ, snúbenicu si projektil nájde tiež. Protesty v meste či následné zatýkanie však dáva filmu nádej. Slovo nádej by ste asi pri rozhovore s ľuďmi po premiére našli ťažko, azda skôr zdesenie. No Marianna Čengel-Solčanská tvrdí, že film je aj o nádeji. Premýšľajme teda, v ktorom momente. Zrejme to bude hulákanie príslušníkov pohotovostného policajného útvaru, ktorí v tme zatýkajú podozrivých. Ktovie... No kopanec vo filme dostala aj cirkev. Inštitúcia duchovného rozmeru bola parodovaná v osobe nitrianskeho biskupa, ktorého si zahral Tibor Vokoun, rozprávač z filmu Skutok sa nestal. No ani prihlúpla televízia Agnus Dei (TV LUX) či narážky na celibát v podobe trápnych kvetnatých rečí biskupa pri obchodoch s pozemkami nezastreli možno nevinný úmysel prepojiť mafiu s cirkvou, vydierať jedného z jej padlých kňazov a zhodiť tak celú inštitúciu. Tento konkrétny kňaz totiž v slabej chvíli podľahne vábivému profilu na Facebooku a Wagner aj naňho získa kompromitujúci materiál. Jeho fotky a komunikácie pripomínajú Threemu...

Priestor na špekulácie

Úmysel a zmysel. Tieto dve slová nie sú v ponímaní filmu totožné. A bez ohľadu na následky sa ich nemusíme báť vysloviť nahlas, resp. dovoľme si v rámci oklieštenej slobody prejavu mať vlastný úsudok: úmysel tvorcov je ovplyvniť voľby. Námestia v roku 2018 to nedokázali, hádam pomôže strieborné plátno a volebná noc v prestupnú februárovú sobotu 2020 ukáže. Zmysel teda je jasný. Ak Arpi hovorí, že to tak nie je, ale že načasovanie je preto také, lebo teraz sú tie veci živé, aj to môže byť pravda. Ale je naivné myslieť si to. Ak áno, premiéra mohla byť pokojne v polovici marca. Vtedy by nebol priestor na nijaké špekulácie s ovplyvňovaním volieb. Teda nielen úmysel, ale aj zmysel je jasný. Všetko je tu zlé, strašné a skazené. Nič v štáte nefunguje a oligarchia je jedna chobotnica, ktorá každému siaha na život. Východisko? Slniečka túto situáciu čarovným prútikom vyšetria. Veď nie sú ako oni. Čo na tom, že jeden líder z opozície sa s Wagnerom, pardon, Kočnerom tiež stretol? Čo na tom, že druhý líder opozície v roku 2017 tvrdil, že nechce byť premiér, nezaloží stranu a že nebude kandidovať do parlamentu? O nich nie je vo filme ani zmienka, teda objektivita ako vyšitá... Nuž ale nie je všetkým dňom koniec. Najnovšie sa režisérka chystá nakrútiť film o najväčšom procese v dejinách Slovenska. Ide o proces proti jej prvému prezidentovi, ktorý bol súdený aj s ministrom zahraničia i vnútra prvej SR. A azda nikoho netreba presviedčať, že vo filme dostane priestor len jedna strana.

Od novembra sme prešli dlhý kus cesty: za 30 rokov späť do normalizácie s prispením médií a mainstreamu. Môžeme si naozaj gratulovať. Uvidíme, či o štyri roky nevznikne film Megasviňa. Priliehavejší názov by sme sotva hľadali...