NIKDY NEUHOL

Každý štát je vtedy štátom, ak svojim obyvateľom dokáže ponúknuť prácu pri dverách.

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 01.07.2016

Narodil sa 5. decembra 1950 v Šarišských Sokolovciach pri Sabinove. Za kňaza ho vysvätili 11. októbra 1976, v tom istom roku začal svoju kňazskú dráhu ako kaplán v Sečovciach. Jeho druhým pôsobiskom sa v roku 1977 stal na pár mesiacov Bardejov, z ktorého ho opätovne poslali do Vranova nad Topľou. Od novembra 1979 ho preložili do Košíc–Juhu, kde pôsobil ako kaplán do konca marca 1983. Od apríla 1983 ho preložili za správcu fary do Veľkej Lodiny, v roku 1988 do Ruskova a o dva roky neskôr za farára do Krásnej nad Hornádom. Od júla 1994 nastupuje na Ministerstvo obrany SR ako ministerský radca-duchovný až do februára 1995, keď ho vymenovali za riaditeľa Úradu vojenských duchovných Ministerstva obrany SR. Tu sa v apríli v roku 1995 stáva vojakom z povolania v hodnosti plukovníka na čas výkonu funkcie riaditeľa ÚVD MO SR do februára 2003. Po prepustení zo služobného pomeru pre intrigy vtedajších vojenských i cirkevných elít sa vracia naspäť do kňazskej služby v apríli 2004, a to do Žakaroviec pri Gelnici. Tam bol farárom až do júla 2009, keď prechádza do kňazského presbytéria Trnavskej arcidiecézy v obci Dlhá (pri Trnave), kde pôsobí ako farár až do dnešných dní. Generál Emil Vestenický o ňom raz napísal, že začiatky medzi príslušníkmi armády z najrozličnejších príčin nemal jednoduché ani ľahké. Svojou prirodzenou inteligenciou, oddanosťou veci, ktorú prinášal, zásadovou, čestnou otvorenou povahou, vytrvalou, cieľavedomou prácou a neraz aj preukázanou fyzickou zdatnosťou či vnímavosťou si získal rešpekt a vybudoval autoritu v tomto pokryteckom a na dôveru skúpom prostredí. Žiaľ, Konferencia biskupov Slovenska sa rozhodla takéhoto človeka armáde vziať. Rímskokatolícky kňaz a plukovník vo výslužbe, ThMgr. Ignác Juruš.

Ľudia, ktorí vás poznajú, o vás hovoria ako o pronárodnom zástancovi hľadania pravdy. Kto vám vštepil zásady morálky a národného cítenia?

Všetko sa začalo doma, v rodine. Národne ma však prebudila aj základná vojenská služba, kam som nastúpil po štyroch rokoch štúdia teológie, keďže normalizácia sa dotkla i cirkevnej oblasti. V roku 1974 malo totiž do spoločnosti pribudnúť zhruba sto mladých kňazov, a to bol nonsens pre tých, ktorí mali naplánovanú totálnu likvidáciu Katolíckej cirkvi do roku 1980. Na dva roky som nastúpil do kasární v českom meste Louny, kde som spoznal zmýšľanie dôstojníkov, ktorí boli väčšinou českej národnosti. Slováci boli vždy na nižších pozíciách. Otvorili sa mi oči a pochopil som, že sa slovenským veciam musíme viac venovať, pretože v spoločnom štáte Slováci asi nikdy nedostanú priestor, ktorý nám tradíciou i históriou prislúcha. V mojom národnom presvedčení zohrali v Košiciach dôležitú úlohu vynikajúci kňazi – jezuita páter František Paňák a dominikán páter Jozef Tandara. Nie som nacionalista, cítim sa byť patriotom a vlastencom.

Pôsobili ste v cirkvi v minulom režime a naďalej ostávate verný Bohu. Môžete porovnať, v akom stave sa nachádzala cirkev vtedy?

V totalitnom režime boli v každom okrese a kraji „tajomníci pre cirkevné veci“, my sme ich nazývali proticirkevní tajomníci. To spravidla neboli ľudia, ktorí by cirkvi pomáhali, ale naopak, škodili jej. Mali takú moc, že ak chcel v tom čase vikár preložiť kňaza do inej farnosti, potreboval na to súhlas súdruha tajomníka. Nazývali to štátny súhlas pre duchovenskú činnosť. Ak sa však kňaz a tajomník dohodli, nezmohol proti tomu nikto nič. Kňaz mal tzv. diablovho advokáta, ktorý ho chránil, a ja som s takýmito ľuďmi nechcel mať nikdy nič spoločné. Dôkaz je, že počas jedného roka som vystriedal hneď tri kaplánske miesta.

Vo vašich kázňach ste už vtedy mali odvážne prejavy, ktoré sa nepáčili vtedajšiemu režimu, a zažili ste pevnú ruku vtedajšej moci...

V roku 1978 som bol kaplánom vo Vranove nad Topľou. V tom čase vážne ochorel pán farár-dekan, vzali ho do nemocnice v Košiciach, a práve to bola príležitosť, aby mi urobili domovú prehliadku. Dôvod bol, že som údajne svojím vystupovaním maril dozor nad cirkvami. Boli by skrátka radšej, keby som nehovoril pravdu, ale to, čo chceli oni. Trvalo to desať hodín. Zobrali mi vyše 120 kníh, pretože náboženská literatúra bola podľa nich protištátna. Nasledujúcu nedeľu na omši som všetko zverejnil a do týždňa som mal predvolanie od ŠtB (na Moyzesku) na výsluch do Košíc. Držali ma 12 hodín, striedali sa pri mne piati príslušníci, vyšetrovatelia. Poďakoval som im za to, že mi pomohli urobiť reklamu v Slobodnej Európe, Hlase Ameriky, Rádiu Stefanus. Všetko, čo vysielalo na Západe, hovorilo o tom, čo sa deje v tzv. demokratickom Československu, keď kaplánovi, ktorý nedávno skončil školu, robia domové prehliadky a šikanujú ho.

Nemali ste strach?

I mal, i nemal. Ponúkali mi kávu, vodu a rôzne  občerstvenie počas výsluchu, ale to všetko som odmietol vo vedomí, že v tom môže byť namiešané niečo, čo mi rozviaže jazyk. Nebolo mi všetko jedno, mal som strach. Môj otec bol tiež na pár mesiacov politický väzeň, ktorého vypočúvali, zadržiavali a nakoniec ho do roka prepustili bez súdneho procesu, pretože sa nepreukázali nijaké dôvody jeho zadržiavania. V tom čase som mal chorľavú mamu a nechcel som ju predčasne poslať na druhý svet. Bola to čistá buzerácia a kto sa nedokázal pred brachiálnou mocou skloniť, tak mal problém.

Pátrali ste po tom, prečo ste museli podstúpiť domovú prehliadku?

Nepáčili sa im zrejme moje kázne. Navyše, rok predtým vznikla Charta 77 a ja mám také tušenie, že u mňa chceli objaviť tieto dokumenty, ktoré som však, pochopiteľne, nemal.

Hovorí sa, že za čias socializmu to ľudia nemali ľahké, bola náboženská nesloboda...

Cez jeden odpust v Ruskove ešte v septembri 1989 som veriacim povedal: „Keď bude pekne, zoberiete na čelo sprievodu krížik, vytvoríte procesiu a pôjdete pozdraviť susednú náboženskú obec počas odpustu; kde po ceste sa budete modliť, spievať...“ A ľudia poslúchli. O pár dní, keď som išiel z biskupského úradu na parkovisko k autu, stretol som cestou môjho mladého proticirkevného tajomníka, aby mi hneď vytkol, čo som si to dovolil, že čo to má znamenať, keď vyzývam veriacich, aby išli v procesii po ulici? A ja mu na to hovorím: „To nemyslíte vážne? Ak toto podľa vás ohrozuje socializmus, tak nech ho šľak trafí!“ I trafilo ho. O dva mesiace sa socializmus zosypal ako domček z karát.

Nik nečakal, že by mohla prísť zmena režimu. Ako ste to vnímali?

Tí, čo mali moc, sa pekne dohodli s tými, ktorí moc prevzali, a vláda Komunistickej strany sa skončila vlastne len na papieri, fakticky ani prakticky nie. Z komunistov sa z večera do rána stali demokrati, politickú moc odovzdali len naoko, ale tú najdôležitejšiu moc, moc ekonomickú si nechali. Jedným slovom len pretransformovali štátny majetok do súkromných rúk. Dnes ak rôzne záujmové kruhy potrebujú vytvoriť nejaký zákon pre seba, tak ho presadia prostredníctvom peňazí a úplatných poslancov.

Myslíte vážne, že to takto funguje?

Samozrejme, že to takto funguje, a nielen u nás, ale na celom svete. Preto je spoločnosť v takom rozklade, v akom je.

Ako však vnímate súčasný útok na cirkev ako takú?

Platí to, čo povedal svojho času sám zakladateľ cirkvi pán Ježiš: „Mňa prenasledovali, i vás budú prenasledovať.“ „Kto chce ku mne prísť, nech zaprie sám seba a každodenne vezme svoj kríž na svoje plecia a nech ma nasleduje,“ povedal pán Ježiš. Neexistuje náboženstvo bez Boha a bez morálky, hoci mocné elity tohto sveta by si práve takéto „náboženstvo“ priali.

V ostatných rokoch sme často svedkovia mediálnych útokov na Vatikán. Nemyslíte si, že je to zámer?

Nie zámer, ale cieľ. Ak použijem vojenskú terminológiu, každý protivník má záujem o generálny štáb. Všetci sa chcú dostať do centra, aby mohli poznať, čo cirkev plánuje a čo zamýšľa robiť. Vatikán bude vždy cieľ útokov a intríg. Platí však aj iné poznanie, že svetlo ešte nijaká tma neporazila a ani nikdy poraziť nemôže, pretože svetlo, to je sám Boh, lebo to sám o sebe povedal, že On je svetlo sveta.

Slovenskí liberáli sa netaja svojou otvorenou podporou komunity LGBTI a legalizácie ľahkých drog. Považujete to za normálne a morálne?

Ide o istú anomáliu. Ako môžu tieto skupiny obohatiť spoločnosť? Tým, že budú deti učiť, že medzi chlapcami a dievčatami nie je rozdiel a že všetci sú ocinkovia a maminy? Veď to je v rozpore nielen s prirodzeným zákonom, ale aj so zákonom Božím, z ktorého tu stále vychádzame. Stále sa o týchto veciach diskutuje, či sú demokratické a humánne. Ja sa však pýtam: sú to aj veci prirodzené?

Médiá tomu však dávajú veľký priestor. Prečo?

Cieľom je rozvrátiť spoločnosť. Chcú ju, ľudovo povedané, najskôr zamiešať, aby mali ľudia problémy sami so sebou a nedostatok času rozmýšľať, ako táto spoločnosť ďalej postupuje, ako sa rozvíja. Takáto masa sa potom veľmi ľahko ovláda a manipuluje.

V posledných rokoch Slovensko, ale aj EÚ čelia migračnej kríze a na kresťanský kontinent prichádzajú ľudia s iným vierovyznaním a kultúrou, neuznávajúci kresťanstvo. Čo čaká Slovensko a samotnú Európu?

Máme skúsenosti z histórie, z tatárskych a tureckých nájazdov na Slovensku. Myslíte, že oni sa vo svojich názoroch a tradíciách nejako zmenili? Nie, len to vylepšili, ich praktiky už nie sú také naivné a primitívne. Stále sme pre nich ako kresťania neveriace psy. Prichádzajú sem preto, aby nás priviedli k ich viere. Neprijímaš to, čo ti prinášam? Hlavu dole! Toto má byť, jednoducho povedané, prínos a obohatenie európskeho prostredia? Pozostatky ich expanzie do Európy z minulosti máme na Balkáne, kde sa zachytili tí, ktorých sme už nevládali vytlačiť z Európy, a tak sa zmiešali s tamojším obyvateľstvom a výsledkom sú nové národy na Balkáne, ako aj nové náboženstvo – islam.

Je cieľom ovládnutie Európy?

Samozrejme. Vytvoriť akúsi sivú a beztvarú masu bez koreňov, ktorú možno veľmi rýchlo ovládnuť, pretože sa nemá o čo oprieť. Na druhej strane, ak je tu nejaká tradícia, tak ju rozvíjame, učíme tých, ktorí prichádzajú, čoho sa majú držať. Oni však potrebujú akúsi beztvárnu masu, ktorá nemá nijaké korene, ktorej môžu nadiktovať, čo len chcú.

Slováci sú veriaci a nemajú problém pomáhať ľuďom v núdzi, ale migrantov prijímame s nevôľou. Je postoj Slovákov správny?

Vieme, že hneď ako moslimovia prídu do nejakej krajiny v značnom počte, automaticky zavádzajú svoj spôsob života a svoje zákony šaría. Ide o uzavreté komunity. Nastoľujú vlastný poriadok, zákony, ktoré sú v rozpore s našimi. Oni sem neprichádzajú len za lepším životom. Väčšinou ide o mladých mužov, z ktorých mnohí dostali vojenský výcvik a sú vybavení modernými technológiami. Títo ľudia sú väčšinou neprispôsobiví a rozhodne to nemožno porovnávať s tým, keď po rozpade Rakúsko-Uhorska migrovali mnohí Slováci do Ameriky za prácou a je dokázateľné, že pre danú spoločnosť boli prínos. Ktosi múdry raz povedal: Každý štát je vtedy štátom, ak svojim obyvateľom dokáže ponúknuť prácu pri dverách, aby nemuseli ísť o dvere ďalej. Zdá sa však, že niekto nechce, aby tu bolo čosi pevné a stále. Pevná, zdravá rodina je silná, ale rozbitá a rozvrátená je len hračka tohto sveta.

Do povedomia verejnosti ste sa dostali v roku 1994, keď ste nastúpili na Ministerstvo obrany SR, odkiaľ ste po deviatich rokoch nedobrovoľne museli odísť...

Pozbaviť úradu ma chceli už v roku 2001, a tak na mňa naliehali najmä cirkevné elity vtedajšej doby, aby som tak urobil - ak to inak nejde - tak zo zdravotných dôvodov, a to som veru ani pri najlepšej vôli nemohol akceptovať.

Povedali vám, prečo vás odvolali?

Nie, poďakovali mi formálne listom, vraj za priekopnícku prácu, a vykopli ma ako prašivého psa!

Kto mal na tom záujem?

Dnes už viem, že na prvom mieste to bolo KDH, s ktorým som od počiatku nesympatizoval. Od začiatku som bol proti tomuto marketingovému hnutiu, ktoré nemalo a ani do dnešných dní nemá nič spoločné ani so Slovenskom a ani s kresťanstvom, čo sme mohli vidieť po tohtoročných voľbách.

V januári 2007 sa vaše meno opäť objavuje na scéne, keď sa o vás hovorilo ako o možnom kandidátovi na post predsedu správnej rady ÚPN. Čo bol dôvod, že ste nakoniec nekandidovali?

Ak hovoríme o ÚPN, ja som už vtedy bol v jeho pamäti a ako kňaz som sám kandidovať na post predsedu nemohol, pretože to bola záležitosť istej politickej strany, ktorá mala pod gesciou, akého nominanta postaví. A keďže na strane cirkevných elít nastalo skôr zdesenie ako súhlas, urobili všetko pre to, aby moju kandidatúru prekazili. Vraj je to politická funkcia, ktorá sa pre kňaza nehodí. Dnes už viem skoro presne, prečo tak urobili. Fíni majú jedno pekné príslovie: „Ak máš maslo na hlave, tak nechoď na slnko.“ Bohužiaľ, i v našich kňazských radoch je značný počet tých, ktorí maslo na hlave mali a majú, a predsa sa na to slnko ísť odvážili.

Myslíte si, že by to bol politický problém? Nedala by sa stmeliť práca kňaza a predsedu ÚPN?

Toto zmýšľanie vtedajších cirkevných elít bolo chybné, pretože či už to chcem alebo nie, tak aj funkcia riaditeľa Úradu vojenských duchovných na MO SR bola funkcia napoly politicko-duchovná. Bol som nielen kňaz, ale aj vojak, platili na mňa všetky vojenské i cirkevné predpisy a navyše som pracoval i na ministerstve obrany, a to je predsa politickejšia inštitúcia ako samotný ÚPN. Toto vtedy nikomu neprekážalo? Žiaľ, nemal som vtedy v cirkevných radoch - hoci ma tam s mojím súhlasom  poslali - nijakú oporu a vedel som, že ak urobím chybu, okamžite mi „zotnú hlavu“, čo sa nakoniec aj stalo. Trvalo však takmer deväť rokov, kým k tomu prikročili a použili na to nepriamo KDH, aby vyvinulo nátlak na vtedajšieho ministra obrany Jozefa Stanka, a ten moju „popravu“ uskutočnil!

Výraznú zlosť u slovenských novinárov ste vyvolali pred marcovými voľbami. Verejne ste totiž podporili Iniciatívu 2016. Prečo ste sa tak rozhodli?

Neviem o tom, že by to boli vôbec slovenskí novinári. Síce písali po slovensky, ale Slováci zrejme asi nikdy neboli a ani dnes nie sú. Viac-menej sú to zaplatení janičiari, česť patrí výnimkám. Niektorí slovenskí novinári sú skoro podobní istému poslancovi v NR SR, ktorému sa v parlamente vraj bridí pohľad na slovenský štátny znak. Tak načo tam potom sedí? Rovnako i tzv. slovenskí novinári, ktorí píšu o tom, čo nemajú radi. Prečo to robia, keď to vraj nenávidia? Iniciatíva 2016 nevyvíjala nijakú extra činnosť, len mapovala situáciu, ktorá momentálne na Slovensku bola. Nevidel som v nej nič, čo by bolo proti Slovensku, proti náboženstvu, cirkvi, ba práve naopak, videl som tam veľmi veľa pozitív.

Prakticky ste verejne podporili Mariana Kotlebu...

Nefungujúci systém stvoril Mariana Kotlebu, a nie opačne. Keby všetko fungovalo tak, ako fungovať má, tak by tu nemusela vznikať nejaká alternatíva proti tomu. Keď sa Kotleba stal županom v Banskej Bystrici a vyhral voľby nad nominantom Smeru-SD, tak sa proti nemu spojili takmer všetci poslanci kraja i celá slovenská politická scéna. Už vtedy urobil premiér Robert Fico hrubú chybu, keď začal toto víťazstvo spochybňovať a robiť prekážky novozvolenému predsedovi BBSK. Akosi si nestačil uvedomiť, že nie je premiér len pre stranu Smer-SD, ale je premiér Slovenskej republiky.

Čím vás Kotlebova strana presvedčila?

Svojím programom, ktorý postavil nie proti niekomu, ale za niečo! Napriek tomu, že mu hádzali polená pod nohy, nerezignoval. Porovnal som si to, čo má na webovej stránke, s tým, čo konkrétne robil a na rozdiel od iných to bolo všetko v súlade. Tým ma presvedčil.

Máte osobné vzťahy s predsedom ĽSNS?

Nemám. Nechcem sa angažovať v politike, pretože ako kňaz Katolíckej cirkvi by som to ani nemohol vykonávať.

Na Slovensku sú však kňazi, ktorí sa do politiky miešajú a je im to tolerované...

Kňazi, ktorí urobili „isté prešľapy“, musia svoju daň teraz splatiť, a preto sa správajú tak, ako sa správajú. Nikdy sa podľa ich muziky nebude tancovať, pretože tóny sú veľmi falošné a nedôveryhodné.

ĽSNS sa dostala do NR SR, no nemá reálny vplyv na politiku. Neoľutovali ste toto vaše rozhodnutie?

Nikto nemal veľké očakávania pri tom masívnom masírovaní povedomia Slovákov cez médiá a hrubo skreslené preferencie, no napriek všetkým týmto neférovým snahám získala ĽSNS vyše osem percent. Na krajskej úrovni nemohol Kotleba urobiť za dva roky, čo je vo funkcii, skoro nič. Pokiaľ vo vyššom územnom celku ho nepodporili poslanci za Smer-SD, KDH a SNS, tak v parlamente NR SR je to pre zmenu už o niečom inom. Môže predniesť svoje názory, interpelácie, všetko sa nahráva, a tak sa niečo z toho predsa len dostane i na verejnosť. Takže čím viac budú proti nemu médiá zaujaté, tým viac mu budú pomáhať a nechtiac ho i podporovať.

Politické strany v parlamente ĽSNS ignorujú a je dosť reálne, že napriek svojmu pôsobeniu v NR SR nič nedosiahne. Bude to pre stranu pád alebo vzostup?

Ľudia na Slovensku sú viac naklonení tomu, koho naše mainstreamové médiá odsudzujú. Pri najbližších voľbách, či už riadnych alebo predčasných, sa to ukáže nárastom percent i voličov. Vezmime si len návrh ĽSNS na zastavenie financovania politických strán zo štátneho rozpočtu.

Ale tento návrh podporu nenašiel...

Nenašiel, ale komu urobili zle tí, ktorí ho odmietli? Nám všetkým, pretože tie peniaze mohli byť použité zmysluplnejšie na lepšie účely ako školstvo či zdravotníctvo.

Médiá túto stranu napádajú najmä za to, že popiera holokaust a má radikálne návrhy na riešenie rómskeho problému…

Táto rétorika je účelová. Podľa historických prameňov počas 2. svetovej vojny zahynulo v koncentračných táboroch približne 17 miliónov ľudí. Neboli to len židia. Keď som svojho času viedol slovenských vojakov šesťkrát na pešej púti v Poľsku, tak sme sa vždy vracali domov cez Osvienčim a Brezinku. Som bol toho názoru, nech vojaci vidia, kam až dokáže človek klesnúť, keď zabudne na to, že je homo sapiens a stane sa z neho homo homini lupus.

Neobávali ste sa, že bude mať s vaším osobným názorom Konferencia biskupov Slovenska problém?

Nevidel som v tom nijaký problém. Iniciatíva 2016 nebola v rozpore ani s cirkevnou náukou, ani s morálkou. Keby to tak bolo, nikdy by som taký dokument nepodporil.

Prečo si myslíte, že médiá okamžite začnú perzekvovať každého, kto prejaví iný názor, ako tu oficiálne hlása slovenská mediálna propaganda?

Pretože slovenská mediálna propaganda nie je slovenská, ale ovládajú ju, kontrolujú a financujú nadnárodné korporácie a štruktúry.

V roku 1989 sme predsa chceli slobodu a demokraciu...

Áno, ale nie takúto. Toto sa na slobodu a demokraciu len hralo. Aká nežná revolúcia? Nežne sa začalo jedine kradnúť.

Má dnes farár v cirkvi slobodu prejavu alebo nie?

Ja vždy hovorím to, čo je Božia pravda a čo považujem za nevyhnutné a dôležité povedať.

Čo to znamená? Robíte si kázne sám?

Samozrejme. Pozriem si najprv odborný výklad predkladaných textov, ich exegézu a z toho si potom vyberiem to, čo potrebujem veriacim povedať, tak ako to cítim.

Na čo svoje kázne zameriavate?

Na to, aby vždy zaznelo v prvom rade Božie slovo, aby veriaci vedeli, čoho sa majú držať. Aby spoznali Ježiša Krista čo najdokonalejšie a mohli sa mu čo najviac pripodobniť. Keď ho nepoznáme, nemôžeme sa k nemu ani priblížiť.

Situácia na Slovensku je veľmi zložitá, ľuďom sa nežije ľahko. Ste kňaz, ľudia u vás hľadajú nádej a vieru. Čo vyvedie Slovákov k lepšiemu životu?

Ľudia momentálne nepotrebujú kňazov, vystačia si sami. Kým majú dostatok peňazí a zdravia, na Boha, kostol a kňaza si ani nespomenú. K Bohu sa začnú utiekať až vtedy, keď sa im niečo vážnejšie pritrafí v rodine a v ich živote.

Slovensko je predsa kresťanské a veriace...

Bolo, ale už nie je. Ľudia dnes svoje životné osudy nestavajú na zdravých základoch kresťanskej náuky, ale len na chvíľkových pôžitkoch.

Vaše slová znejú pesimisticky. Čo ďalej?

Musíme sa vrátiť, latinsky povedané: ad fontes, teda k prameňu zdravej náuky a ku kresťanským koreňom, ktoré u nás kedysi fungovali. Každá zdravá rodina by si mala plniť svoje povinnosti a nemala by sa zbavovať zodpovednosti za nové potomstvo. A keďže dnes sa mnohí tejto zodpovednosti ľahkovážne zbavujú, tak sa potom nečudujme, že ako národ starneme a vymierame.

Ale štát tomu nepomáha...

Veď preto hovorím, že štát musí vytvárať podmienky, aby jeho obyvatelia chceli uzatvárať manželstva a vytvárať rodiny. Musí dať ľuďom prácu, aby otcovia nemuseli odchádzať za prácou do zahraničia a aby ich manželky neostávali doma samy, aby ľudia nemuseli považovať viac detí za luxus. Ak sú rodiny rozbité, ľahko sa potom ako celok i ovládajú. Možno to je aj cieľ.

Existuje pre Slovensko lepšia alternatíva? Ako by mal vyzerať hlavný predstaviteľ štátu, ktorý by priviedol Slovensko na novú slovenskú cestu?

Treba sa vrátiť k tomu, čo náš národ uchovalo kompaktný a pevný po stáročia, hoci sme nemali vlastný národný štát. Viera v Boha, morálka, rodina, pravda, spravodlivosť a čestnosť. Boží zákon je nám daný na to, aby sme sa ho držali, a ak to budeme robiť, tak nás nikto a nič nezlomí.

 

 

 

 

Fotogaléria