NOVINÁR PROTI SVOJEJ VÔLI

Životný príbeh Mila Urbana je tragickým odrazom politického vývoja na Slovensku v prvej polovici 20. storočia

Foto archív
Dátum 16.06.2018

Naše dejiny sú plné osobností, ktoré sa nachádzali v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, alebo ich len zomlel vír udalostí a stali sa bez svojho vedomia nástrojom politickej mašinérie. Ťažko by sme hľadali lepší príklad človeka dohnaného k službe režimu nešťastnými okolnosťami vlastnej doby, ako bol práve spisovateľ Milo Urban. Jeden z najznámejších slovenských autorov sa popri písaní svojich populárnych románov musel pre nedostatok financií živiť ako novinár. Počas prvej Slovenskej republiky bol dosadený na post šéfredaktora Gardistu, ľudáckeho denníka, ktorý vo svojej prorežimovej línii reprezentoval radikálne krídlo HSĽS orientované na Nemecko a Hitlerov národný socializmus. Za jeho novinársku činnosť ho po skončení vojny odsúdili na verejné pokarhanie. Dodnes patrí k najkontroverznejším postavám slovenskej literatúry a možno aj našich dejín všeobecne. Napriek jeho nespochybniteľnému talentu býva kritizovaný za službu režimu a za sympatie k nacizmu. Aký bol teda svet Mila Urbana?

Východisko z núdze

Urban sa narodil 24. augusta 1904 na hornej Orave v Rabčiciach neďaleko poľskej hranice do rodiny chudobného hájnika. Pre nedostatok financií nedokončil štúdium na gymnáziu v Ružomberku a zo školských lavíc zamieril rovno do redakcie Slováka, tlačového orgánu Slovenskej ľudovej strany, v ktorom pracoval ako pomocný redaktor. Denník sa však onedlho presťahoval do Bratislavy a on o svoje zamestnanie prišiel. Nedostatok peňazí ho prenasledoval až do roku 1925, keď sa stal redaktorom v Slovenskom národe. Táto práca mu síce vydržala iba necelé dva roky, no mal v nej dostatok voľného času, takže sa mohol opäť začať venovať písaniu, ktoré ho jediné skutočne napĺňalo. „Novinárčenie nebolo nikdy mojím ideálom ani cieľom,“ priznal sa raz básnikovi Lacovi Novomeskému. „Ono bolo len východiskom z núdze!“ V roku 1927 vydal Živý bič, svoj prvý román, ktorý sa stal okamžite bestsellerom. Kniha o prvej svetovej vojne a jej následkoch na slovenskú dedinu bola preložená do viacerých jazykov a Urbanovi priniesla zaslúženú slávu. Po tomto úspechu sa ním chceli pochváliť nejedny noviny, ale on si vybral opäť denník Slovák, ktorý bol, ako sám tvrdil, jeho srdcu najbližšie. Spočiatku sa venoval iba kultúre a spoločenským rubrikám: písal komentáre, úvahy, reportáže alebo správy zo súdov. Politika sa mu protivila. Viac ho zaujímali životné osudy konkrétnych ľudí.

Národný aj sociálny

Urbanov myšlienkový svet sa za dvadsať rokov pôsobenia v novinách zmenil len minimálne: po celý čas bolo uňho prítomné silné sociálne a národné cítenie. Keďže vyrastal v chudobe, vedel, aké trápenie nedostatok peňazí sprevádza. Mal preto blízko ku komunistom, čo dokazuje aj anketa ľavicového časopisu DAV Päť spisovateľov o ZSSR, kde v roku 1931 napísal: „Cítiac takto a vidiac pritom okolo seba rozkladnú činnosť kapitalizmu, ktorý zneužíva všetky hodnoty ľudské pre svoje egoistické účely, prirodzene, za dnešného stavu vecí vidím v základných ideáloch, na ktorých ZSSR stojí, akési východisko z toho všeobecného zmätku a ďalšie dejinné poslanie ľudstva."

Urbanov myšlienkový svet sa za dvadsať rokov pôsobenia v novinách zmenil len minimálne: po celý čas bolo uňho prítomné silné sociálne a národné cítenie.

Pri komunizme mu však prekážalo najmä jeho odmietanie koncepcie národa, ktorý on považoval za kľúčový pre fungovanie spoločnosti. Určitú spásu preto videl v Hitlerovom národnom socializme (so slovenskými špecifikami), ktorý tieto dva prvky – národný aj sociálny – spájal do jedného myšlienkového smeru. Nanešťastie si však nedokázal včas uvedomiť, aká monštruózna predstava sveta to vo svojej prekrútenej skutočnosti vlastne bola a aké fatálne následky pre spoločnosť z nej plynuli. Urbanov svetonázor osvetľuje aj zvláštna kontroverzia, do ktorej sa zaplietol v roku 1929, keď napísal pacifisticky ladený článok Pozor na šable!. Bolo to v čase silnejúcej štátnej cenzúry, ktorá bola v kontraste s deklarovanou demokratickosťou prvej Československej republiky prítomná počas celého medzivojnového obdobia. „Človek prenikol k vyšším etickým hodnotám, ako je vlastenecká smrť v zákopoch: dostal sa ďalej, hlbšie. Pochopil, že oveľa čestnejšie, krajšie, morálnejšie je zomrieť so slučkou okolo krku na strome ako zbeh, dezertér, než ako mäsiar v zúrivej zakáľačke svojich blížnych,“ tvrdil vo svojom článku. Za tieto slová bol okamžite obvinený z navádzania na trestný čin (neplnenie si brannej povinnosti a výzva na dezerciu) a hrozilo mu až 5 rokov väzenia. Vďaka dobrej obhajobe Vladimíra Clementisa ho však napokon vyhlásili za nevinného.

Zneužitý na propagandu

V druhej polovici tridsiatych rokov sa začína venovať už aj politickým témam. Keď mu šéf Hlinkovej gardy Alexander Mach ponúkol v roku 1940 miesto šéfredaktora denníka Gardista, napriek určitým výhradám ho prijal, čo mal už zakrátko oľutovať. Dostal síce slobodu obsahu, ale predpokladalo sa, že noviny povedie v jasnej proľudáckej línii s akcentom na „večné“ priateľstvo Slovenska s treťou ríšou. Keď si uvedomil, že jeho meno je zneužité na propagandu, pokúšal sa dať výpoveď, ale niekoľkokrát mu ju zamietli, pretože prebiehala vojna a vzťahoval sa naňho zákon o verejnoprávnych korporáciách za brannej povinnosti štátu. Na pozícii šéfredaktora tak zotrval prakticky až do oslobodenia Slovenska. Keď sa po dvoch rokoch vynútenej emigrácie vrátil domov, ľudový súd ho za jeho novinársku činnosť odsúdil na verejné pokarhanie. Potom sa venoval už iba prekladaniu a písaniu kníh, ktoré mu nová komunistická moc dovolila, najmä svojich pamätí. Zomrel v roku 1982 v Bratislave. „Potreboval som útulok, kúsok chleba, kolektív, blízkych, chápavých ľudí, aby som sa mohol venovať tomu, čo mi učarilo, ale z čoho sa vtedy nedalo žiť – literárnej činnosti,“ povedal Urban na sklonku života o svojom novinárskom pôsobení. „Aký div teda, keď som miništroval siedmej či ktorej veľmoci, keď som toto všetko hľadal v širokom závetrí novín po redakciách, u ľudí od pera, medzi novinármi? Aj som to tam našiel. A preto novinám a novinárom navždy ostanem povďačný za útulok – za trpezlivosť a pochopenie, ktoré mi skoro celé štvrťstoročie ochotne poskytovali.“

Fotogaléria