O VÝSLEDKU VOLIEB ROZHODNÚ VOLIČI HARABINA A FORRÓA

Čo možno povedať o slovenskej spoločnosti pri pohľade na výsledky prvého kola prezidentských volieb? O Slovákoch sa obvykle hovorí ako o národe známom svojím konzervativizmom. Je však stereotyp o konzervatívnom Slovensku ešte stále platný? Aktuálne zloženie druhého kola nám našepkáva, že táto predstava už celkom nevystihuje zmýšľanie podstatnej časti nášho národa.

Ak by sme boli konzervatívnym národom, ako je možné, že do druhého kola postúpili práve Peter Pellegrini a Ivan Korčok? A nemusíme pri našom zamyslení zostať len pri tohtoročnom prvom kole volieb. Spomeňme si, aké zloženie druhého kola sme tu mali pred piatimi rokmi. V roku 2019 väčšina zúčastnených voličov do druhého kola posunula Zuzanu Čaputovú a Maroša Šefčoviča.

Ani jedna z týchto dvojíc nám zrejme nepripadá ako zostava, ktorú by sme očakávali na nejakom konzervatívnom podujatí. Ako to teda je so slovenským konzervativizmom?

To, či Slovensko označíme za konzervatívne alebo nie, záleží vlastne na uhle pohľadu. V porovnaní s krajinami západnej Európy – nehovoriac už potom o Spojených štátoch či Kanade – by sme o Slovensku stále mohli hovoriť ako o akomsi „európskom Texase“. Zároveň si však pri pohľade na volebné výsledky z uplynulých rokov môžeme uvedomiť, ako sa Slovensko, lepšie povedané jeho obyvateľstvo, postupne mení.

Ak sme tu už dvakrát za sebou mali druhé kolo bez konzervatívcov, istotne nejde o žiadnu náhodu. Pokiaľ však dnes nejaký myšlienkový prúd na Slovensku označíme ako konzervativizmus, treba si hneď uvedomiť, že nehovoríme o tom istom konzervativizme, aký kedysi reprezentovala napríklad medzivojnová Hlinkova slovenská ľudová strana. Žijeme vo svete, v ktorom sa čoraz menej nosí pridŕžanie sa tradičných hodnôt či národného povedomia.

Moderné nadnárodné korporácie na nás chrlia popkultúru a pseudokultúru a robia to už tak dlho (prinajmenšom od roku 1989), že by išlo priam o zázrak, keby naša spoločnosť zostala po takomto sústavnom vplyve a pôsobení úplne nezmenená. Súčasný konzervativizmus je, pochopiteľne, už menej razantný a menej dôsledný, než aký bol v minulosti. A tak ani konzervatívni politici nemusia dnes byť etalónmi cností a nemusia byť napríklad ani hlboko religiózni.

Ale poďme späť k aktuálnym prezidentským voľbám. Ak možno niečo označiť ako súčasnú verziu slovenského konzervativizmu, tak ju v týchto voľbách – presnejšie, len v ich prvom kole – reprezentoval najmä Štefan Harabin. Výsledok, ktorý dosiahol, nemožno považovať za nijako oslnivý. Získal len 11,73 percenta zo všetkých odovzdaných hlasov, pričom si treba uvedomiť, že na prvom kole sa zúčastnilo len niečo vyše 50 percent voličov.

Pokiaľ uvažujeme o možnom výsledku druhého kola volieb, hneď nám napadne, že jeho víťaz bude potrebovať hlasy voličov Štefana Harabina, ale aj Krisztiána Forróa. Ak v súvislosti s Harabinom hovoríme o slovenskom konzervativizme, v prípade kandidáta strany Maďarská aliancia môžeme pokojne hovoriť o maďarskom konzervativizme. Pripomeňme si, že vo volebnom štábe Forróa bol prítomný aj maďarský veľvyslanec na Slovensku. A asi nemusíme dlho rozoberať, akú má Maďarsko v súčasnosti vládu. Premiér Viktor Orbán je dobre známy svojím presadzovaním národného konzervativizmu a taktiež rezervovanosťou až odporom voči návrhom, ktoré prichádzajú z Bruselu.

Od Forróa a jeho Maďarskej aliancie istotne nebolo možné očakávať, že by v druhom kole podporili Ivana Korčoka ako kandidáta globalistov a liberálov. A ani sa tak nestalo. Forró nakoniec v druhom kole podporil Pellegriniho. Podporu Korčoka takisto zrejme nie je možné očakávať ani od podstatnej časti voličov Forróa a jeho strany. Pokiaľ sme spomínali Štefana Harabina, je prakticky vylúčené, aby jeho voliči dali v druhom kole hlas Korčokovi. Je však možné, že časť Harabinových voličov sa na druhom kole nezúčastní.

Z tejto úvahy sa zdá byť zrejmé, že v druhom kole by mal mať navrch Pellegrini. Jedna vec je však úvaha a teória a druhá reálny výsledok volieb. Kandidát, ktorý vyhrá voľby, bude musieť preukázať  značnú schopnosť mobilizovať svojich potenciálnych voličov. A práve tu vidíme jednu veľmi silnú stránku Ivana Korčoka. Kto pred prvým kolom volieb očakával, že Korčok sa stane jeho víťazom? Korčok zároveň ukázal svoju schopnosť mobilizovať aj tesne po prvom kole, keď sa na Námestí slobody v Bratislave zhromaždili tisícky jeho priaznivcov. Ako si v nedávnej relácii RTVS všimli bývalí politici Marek Maďarič a Béla Bugár, priaznivci Ivana Korčoka a opozície sa vlastne mobilizovali už dávno pred prezidentskými voľbami, a to v súvislosti s protestmi proti novele Trestného zákona a rušeniu špeciálnej prokuratúry.

O mobilizáciu sa bude musieť pokúsiť aj Peter Pellegrini. Ten síce zrejme žiadne veľké davy na námestiach slovenských miest nezhromaždí, v každom prípade však bude nevyhnutné, aby svojich stúpencov nasmeroval najmä do volebných miestností. A aby sa tak stalo, musí si na svoju stranu získať najmä voličov, ktorí sa vyznačujú tým, čo sme spomenuli už v úvode nášho článku – konzervatívnym presvedčením. To však nemusí byť jednoduché pre politika, ktorý je často vnímaný ako liberál, či prinajmenšom „pololiberál“.

Keď si to zhrnieme do jednoduchej poučky, tak platí, že víťaz tohtoročných prezidentských volieb bude musieť presvedčiť konzervatívnych voličov či už slovenskej, alebo aj maďarskej národnosti. A k tomu má momentálne bližšie Peter Pellegrini než jeho protikandidát.

Podľa všetkého je tu teda nádej, že po desiatich rokoch, počas ktorých funkciu prezidenta SR zastávali Andrej Kiska a Zuzana Čaputová, by Slovensko opäť mohlo mať hlavu štátu, ktorá bude aspoň do istej miery prístupná na skutočný dialóg s veľkou väčšinou slovenskej spoločnosti, ktorej sú blízke národné, sociálne či konzervatívne hodnoty. Ale neradi by sme to zakríkli. Počkáme si na definitívne výsledky volieb a tie hádam potvrdia naše očakávania.