OBETE V BURKE

Násilie na ženách sa v každej vyspelej spoločnosti považuje za neprípustné a brániť mu za prirodzené. V uplynutých týždňoch sa o ňom hovorí o čosi viac v súvislosti s Istanbulským dohovorom, ktorý polarizuje nielen Slovensko, ale i ďalšie európske štáty. Jeho primárne ciele sú na prvý pohľad vznešené: ochraňovať ženy pred všetkými formami násilia, predchádzať mu, trestne ho stíhať, odstrániť ho. A predsa sa proti dohovoru postavila katolícka cirkev, konzervatívci a dokonca i bývalý premiér SR Robert Fico, na ktorého hlavu sa následne zosypala vlna kritiky. Veď je zločin nepodporiť ušľachtilé myšlienky Istanbulského dohovoru – hlásali predovšetkým činorodé mimovládky a tí, ktorí sa ani len neobťažovali prečítať si jeho kompletné znenie.

Kukučie vajce

V čom teda tkvie problém Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu? Veď ochrana žien nemôže byť tŕňom v oku nikomu – a ani nie je. Prvé kukučie vajce sa však ukrýva už v Článku 3, ktorý definuje pojem rod ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“. V liberálnych kruhoch je tento výklad rodu populárny – podsúva totiž oddelenosť biologickej podstaty jedinca od kreovania rodu, ktorý má byť výsledkom spoločenského vplyvu či výchovy. Zástancovia dohovoru sa bránia, že pri takomto výklade pojmu ide o zjednodušovanie, ale ako inak si to možno vyložiť pri súčasných vzrastajúcich snahách o uznanie takzvaného tretieho pohlavia? Nie je práve infiltrovanie podobnej definície rodu do legislatívy jednotlivých štátov odrazovým mostíkom na umožnenie voľby pohlavia nie podľa biologických znakov jedinca, ale na základe jeho rozhodnutia?

Prirodzené stereotypy

Nepokoj vyvoláva i prvý bod článku 16, ktorý chce násilie na ženách vyriešiť prijatím „potrebných opatrení na účel podpory zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných rolách žien a mužov“. To vedie k úvahám, čo vlastne sú stereotypné roly žien a mužov. Manželstvo ako stereotypný zväzok jedného muža a jednej ženy? Stereotypné označenie rodičov pojmami matka v prípade ženy a otec v prípade muža? Rodová ideológia rada používa ako príklad materskú dovolenku, ktorou má byť na ženu vyvíjaný tlak, aby s dieťaťom ostala po pôrode doma na úkor svojej kariéry, už minimálne dekádu je však tento argument irelevantný. V súčasnosti je bežné, že na materskej dovolenke ostáva rodič s nižším platom. Áno, tlak na ženy možno vyvíjaný je, no nie vinou tradícií či stereotypov, keďže ide o tlak ekonomický. Navyše, je ťažké predstaviť si matku, ktorú by urážalo, že sa od nej očakáva starostlivosť o vlastné dieťa. Je to možno „stereotypné“, ale zároveň i prirodzené. A len vďaka prirodzenému fungovaniu vzťahov medzi mužom a ženou sme na tomto svete. Ktoré stereotypy by sa teda po ratifikácii dohovoru považovali za dobré a ktoré za zlé? Kto by o tom rozhodol pri výučbe detí? Búranie stereotypov je totiž jednou z tém, ktoré chce dohovor zakomponovať aj do vzdelávania. Na akom predmete by sa podobné teórie preberali a ako ďaleko by až zašli?

Trójsky kôň

Z dohovoru ďalej vyplýva, že hlavnou príčinou násilia páchaného na ženách je nerovnosť medzi nimi a mužmi, podľa dostupných štatistík to však nie je pravda. Napriek tomu nám dohovor podsúva obraz netolerantnej spoločnosti a prízvukuje potrebu zrovnoprávnenia pohlaví – a vzápätí ich postaví do opozičných pozícií tým, že muža vykreslí ako dominantného agresora a ženu ako disproporčne častejšiu obeť násilia, navyše aj diskriminovanú a znevýhodňovanú. Pri čítaní dokumentu človek nadobudne pocit, že nie je adresovaný Európe, ale skôr krajinám Blízkeho východu, kde je situácia žien v porovnaní s Európou neporovnateľne horšia. Paradox je, že ľudia volajúci po ratifikácii dohovoru sú zväčša tí, ktorí nazývajú prijímanie imigrantov z moslimských krajín kultúrnym obohatením, netrvajú na ich integrácii, podporujú výstavbu mešít a ignorujú zavádzanie krutého islamského práva šaría v európskom priestore. A zrazu im zvyky, tradície a stereotypy prestávajú prekážať.

Prehnaný humbug

Snaha aktivistov o presadenie Istanbulského dohovoru sa javí ako prehnaná, priam až agresívna. Každý zo štátov má predsa vlastnú legislatívu dozerajúcu na ochranu žien a dodržiavanie ich práv tak ako na dodržiavanie práv každého človeka. Podobne to vidí aj bývalý premiér SR Robert Fico, ktorý vo februári odmietol Istanbulský dohovor ratifikovať práve pre nesúlad s Ústavou SR, a to i napriek tomu, že ho v roku 2011 vláda Ivety Radičovej podpísala. „Akékoľvek násilie na ženách je neprijateľné a nemá v našej spoločnosti nijaké miesto. Vieme porovnať tento medzinárodný dokument s našou legislatívou a zaviesť zmeny na doplnenie ochrany práv žien,“ prisľúbil Robert Fico s tým, že Slovensko urobí podstatne viac ako ktorékoľvek iné krajiny, ktoré dohovor ratifikovali. Obavu zo šírenia genderovej a protirodinnej politiky majú i predstavitelia cirkví. Upozorňujú na nejasne definovanú skupinu „expertov“ nadradenú národným parlamentom, ktorá by mala na dodržiavanie dohovoru dozerať. Okolo celej iniciatívy sa tak vynára priveľa otáznikov a podozrení a podobne ako pri kampani #MeToo ľudia presadzujúci Istanbulský dohovor kričia tak hlasno, že o chvíľu už nebudeme počuť tých, ktorí pomoc naozaj potrebujú.