OČARENÝ VÝŠKAMI

Ivan Bella pred dvadsiatimi rokmi odletel do vesmíru so slovenskou vlajkou 

Foto TASR/ŠTEFAN PUŠKÁŠ
Dátum 20.02.2019

V mladosti sa mu ani nesnívalo, že raz bude v čítankách zapísaný ako prvý slovenský kozmonaut. Od detstva mal však záľubu v adrenalínových športoch, ktoré posúvali hranice jeho fyzickej aj psychickej odolnosti.

Keď ako žiak základnej školy prvýkrát vyletel na lyžiach zo skokanského mostíka a pocítil zvláštne šteklenie medzi lopatkami, začal tušiť, akou cestou by sa mal uberať jeho život. O niekoľko rokov neskôr nasledoval parašutistický výcvik, ktorý ho utvrdil v myšlienke, že jeho osudom je tretia dimenzia. Z vynikajúceho vojenského letca sa stal prvý a zrejme na dlhé roky jediný slovenský občan, ktorý absolvoval let do vesmíru. Hovorí, že pravdepodobne by si ho už nezopakoval, pretože by opäť musel zaplatiť daň v podobe straty súkromia a odlúčenia od rodiny, ktorá je preňho najdôležitejšia. Ivan Bella.

Adrenalínové začiatky 

Narodil sa 21. mája 1964 v Brezne, no detstvo prežil v neďalekej dedinke Dolná Lehota. Už odmalička bol vychovávaný k pracovitosti, disciplinovanosti a zodpovednosti. Spolu s ďalšími tromi súrodencami pomáhal rodičom pri rôznych prácach okolo domu a v domácnosti, staral sa aj o zvieratá. „Moji rodičia boli robotníci v Podbrezovských železiarňach, na prácu boli zvyknutí. Keď prišli domov, neoddychovali, zasa sa len robilo. Každý deň bolo treba vyniesť popol, narúbať drevo, ponosiť uhlie. Okrem práce formoval môj zmysel pre zodpovednosť aj šport," spomína Ivan Bella a priznáva, že už v detstve uspokojoval svoju túžbu po adrenalíne. „Ako malí chlapci sme mali jednu obľúbenú hru. Vyliezli sme na tridsaťmetrové smreky, ktoré sme rozhojdali a preskakovali z jedného na druhý bez toho, aby sme sa dotkli zeme."

Na základnej škole sa venoval rôznym individuálnym aj kolektívnym športom, pričom tú správnu dávku adrenalínu si vychutnával najmä pri skokoch na lyžiach. „Aj keď boli krátke - lietali sme maximálne 30 až 40 metrov, už tých pár sekúnd v tretej dimenzii mi spôsobovalo šteklenie medzi lopatkami. Začal som pociťovať túžbu po lietaní." Nezostal však len pri lyžovaní, okrem toho hral futbal, hokej či bedminton. Mimoriadne športové nadanie budúceho kozmonauta neuniklo pozornosti triednej učiteľky, ktorá mu odporučila pokračovať v štúdiu na Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Mladý Bella súhlasil a dnes tvrdí, že neľutuje. „Na gymnáziu boli vynikajúce podmienky na šport. Za srdce ma chytil najmä parašutistický výcvik, ktorý ma definitívne utvrdil v tom, že mojím osudom je lietanie."

A ako vnímali Bellovu neutíchajúcu túžbu po adrenalíne jeho rodičia? „Určité riziko začali pociťovať až počas môjho štúdia na strednej škole, keď mi museli podpísať súhlas na absolvovanie zoskokov padákom. Mama sa veľmi vzpierala, papier nakoniec podpísal otec. Neskôr, keď som oznámil, že chcem byť vojenským pilotom, už len mávla rukami." Obavy rodičov sa postupne zmenili na hrdosť a stotožnili sa aj so synovými netradičnými záľubami. Preto ich neprekvapilo ani jeho rozhodnutie pokračovať v štúdiu na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach. Spomedzi 55 uchádzačov z vojenského gymnázia prijali len piatich, on bol medzi nimi. Po skončení školy v roku 1987 mu už nič nebránilo v tom, aby sa začal profesionálne venovať povolaniu vojenského letca.

Nohami na zemi

Počas prázdnin, pred nástupom na vysokú školu, absolvoval výcvik na lietadlách typu Zlín 142 a 43. V druhom a treťom ročníku vysokoškolského štúdia musel zvládnuť výcvik na lietadlách typu L-29 Delfín či L-39 Albatros. Výcvik na nadzvukových lietadlách MiG-21 absolvoval vo štvrtom ročníku. Po skončení školy pôsobil na leteckej základni v juhočeskej Bechyni, kde spočiatku lietal na MiG-21 F a neskôr na modifikovanom type MiG-21 MF. Po rozdelení Československa sa vrátil na Slovensko a prešiel na základňu v Kuchyni pri Malackách, kde lietal na lietadlách Su-22 a L-29 Delfín.

Aj vďaka schopnosti pilotovať nadzvukové lietadlá sa Bella ocitol na zozname kandidátov na let do vesmíru, ktorý sa mal uskutočniť vo februári 1999. Naplánovaný bol na základe dohody ruskej a slovenskej vlády, že časť ruského dlhu Slovensku sa môže deblokovať prípravou slovenského kozmonauta na vesmírny let. V čase hľadania vhodných adeptov bol Bella služobne odcestovaný, preto ho prihlásili priatelia. „Po mojom návrate sa mi priznali a poslali ma za veliteľom, nech v prípade nesúhlasu požiadam o vyškrtnutie."

Nádejný kozmonaut za veliteľom išiel, ale len preto, aby sa presvedčil, či v zozname jeho meno naozaj figuruje. Nasledovali stovky lekárskych vyšetrení a testov, až sa okruh kandidátov zúžil z 28 na 4. Medzi šťastlivcami, ktorí odcestovali do Hviezdneho mestečka, aby tu absolvovali ešte dôkladnejší maratón rôznych vyšetrení, boli aj neskôr vybraní najvhodnejší kandidáti - Michal Fulier a Ivan Bella. „Vtedy som začal cítiť, že sa krok po krôčiku približujem k tomu, o čom som dovtedy len sníval," hovorí prvý slovenský kozmonaut.

Ešte bližšie bol o pol roka neskôr, keď po absolvovaní všeobecnej prípravy slovenská strana rozhodla o jeho kandidatúre číslo jeden. „Bolo to veľmi milé prekvapenie, navyše som to neočakával, keďže Michal Fulier mal vyššiu hodnosť a bol aj o desať rokov starší. Na druhej strane som však zostával nohami na zemi, pretože rozhodnutie o tom, kto poletí, sa môže zmeniť." Do poslednej chvíle sa totiž podľa jeho slov zohľadňuje množstvo faktorov, medzi nimi napríklad zdravotný stav. To, že súčasťou 27. expedície na orbitálnu stanicu Mir bude práve Bella, bolo isté až dva dni pred odletom. Čo cítil? Na otázku, či mal strach, odpovedá, že „to bol skôr rešpekt, vďaka ktorému sa dokonale a s maximálnym sústredením pripravil na to, čo ho čaká".

Ťažko na cvičisku...

Príprava na kozmický let prebiehala v už spomínanom Hviezdnom mestečku - Centre prípravy kozmonautov Jurija Alexejeviča Gagarina - severovýchodne od Moskvy. Na toto obdobie spomína Bella ako na veľmi náročné: „Príprava bola ťažká najmä z dôvodu, že bola krátka. Rusi sa na let pripravujú bežne päť rokov, my sme to museli zvládnuť za jedenásť mesiacov." Za čiastočnú prekážku spočiatku považoval Bella aj podávanie informácií v ruskom jazyku. Ako povedal, pochádza síce z generácie, keď bola ruština na základných školách povinná, „ale odborná terminológia z oblasti kozmonautiky je predsa len niečo iné".

Počiatočnú jazykovú bariéru napokon úplne prekonal za dva mesiace. Dnes Ivan Bella ovláda ruský jazyk perfektne a sám sa považuje „tak trošku za rusofila". Dodáva, že Rusi sú nám ako národ veľmi blízki, a to nielen mentálne, ale aj v rámci národnej kuchyne, zvykov a tradícií. Je aj fanúšikom ruskej leteckej techniky, ktorá „disponuje neprekonateľnými letovými vlastnosťami. Napríklad pri lietadlách typu Suchoj mám niekedy pocit, že lietajú proti zákonom fyziky".

Richard Kvetňanský z Endokrinologického ústavu SAV, ktorý neskôr koordinoval Bellove vedecké pokusy na orbitálnej stanici, sa o ňom vyjadril, že bol „psychicky a prístupom k experimentom naozaj výnimočný, bol vo vrcholnej psychickej aj fyzickej forme". To svojimi spomienkami na prípravné obdobie potvrdzuje aj samotný Bella: „Najťažšia bola asi príprava organizmu, nie však po fyzickej stránke. Telocvikár, ktorý mal na starosti kondičnú prípravu, mi dokonca povedal, že ho ani nepotrebujem, keďže mám podstatne väčšie fyzické rezervy, ako je stanovené."

Podľa Bellu išlo skôr o špeciálne druhy prípravy. „Nepríjemný bol napríklad nácvik na vestibulárnych kreslách, ktorým sa medzi kozmonautmi hovorí grcáky," poznamenáva dnes už s úsmevom. Počas náročného prípravného obdobia však myslel na povestné slová Rusov, že čím nepríjemnejšie to je na nácviku, tým jednoduchšie to bude hore. „Ako sa hovorí - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku."

Emócie bokom

To, o čom sníva vari každý malý chlapec, sa Ivanovi Bellovi ako jedinému zo Slovenska podarilo 20. februára 1999 o 5.17 h nášho času, keď na obežnú dráhu Zeme odštartoval z kozmodrómu Bajkonur na rakete Sojuz TM-29. Slovensko sa tak stalo 21. krajinou, ktorá mala svojho kozmonauta. Okrem neho tvorili posádku kozmickej lode Rus Viktor Michailovič Afanasjev a Francúz Jean-Pierre Haigneré. O Bellovej profesionalite sa presviedčame aj pri jeho odpovedi na otázku, čo mu vŕtalo v hlave krátko pred odletom. „Na úvahy o tom, čo všetko sa môže stať, nie je v takýchto situáciách vôbec čas. Bol to naozaj len zlomok sekundy, keď som si pri poslednom pohľade na svojich príbuzných povedal - hádam ich nevidím posledný raz. Keď som však vstupoval do rakety, opäť som sa prepol na profesionalitu a maximálne som sa sústredil na svoju prácu."

K pozitívnemu naladeniu kozmonautov pred štartom prispievajú aj rôzne rituály, pochádzajúce ešte z Gagarinových čias. Vtipné situácie podľa Bellu vznikajú napríklad pri dodržiavaní tradície, keď sa musia kozmonauti pred odchodom z hotela aspoň na minútu posadiť, aby neodišlo šťastie. „V malej izbe si musia sadnúť všetci vrátane generálov aj ministrov. Celkom zaujímavý pohľad sa naskytá, keď si títo ľudia sadajú hocikam, na zem, dokonca jeden na druhého, len aby dodržali tradíciu." Prekvapujúcim a podľa Bellu zároveň praktickým rituálom je pomočenie pravého zadného kolesa autobusu, ktorý ich dovezie k štartovacej rampe. Prečo praktickým? „Pretože ďalšia možnosť vykonať potrebu príde až o sedem hodín."

Počas letu, ktorý trval 7 dní 21 hodín a 56 minút, bolo úlohou Ivana Bellu vykonať šesť vedeckých experimentov, vypracovaných Slovenskou akadémiou vied. V rámci projektu s názvom Endotest sa ako prvý na svete podujal na odbery krvi vo veľkom rozsahu, v zložitých podmienkach bezváhového stavu a bez prítomnosti lekára na palube. Úlohou ďalšieho, pomerne známeho experimentu bolo zasa zistiť, ako kozmický let vplýva na vývoj japonských prepelíc tesne pred a po vyliahnutí. V budúcnosti by totiž mali práve ony tvoriť zložku potravy kozmonautov, keďže sú odolné proti všetkým formám stresu, ktorému sú počas letu vystavené. A ako to dopadlo? „Na Mir sme viezli 60 vajíčok, z ktorých sa vyliahlo až 36 prepeličiek. Na návrat na Zem som ich pripravil desať, z nich však nakoniec prežili len tri. Napriek tomu to odborníci považovali za úspech, dovtedy sa totiž nič také nepodarilo."

Radikálna zmena

Po necelých ôsmich dňoch v kozme a šťastnom návrate domov sa život Ivana Bellu od základu zmenil. Začal pracovať na Ministerstve obrany SR, no jeho čas vypĺňal najmä obrovský záujem masmédií a verejnosti. „Príprava na let, ako aj pobyt na orbite boli veľmi náročné, ale to, čo nastalo potom, sa s mojím dovtedajším životom nedá porovnať," hovorí a priznáva, že zmena sa dotkla nielen jeho, ale aj jeho najbližších. „Ľudia sa začali inak pozerať aj na moje deti, ktoré boli po mojom lete zrazu deťmi kozmonauta. Nebolo to pre ne jednoduché."

Aj preto sa stále populárny kozmonaut snaží každú voľnú chvíľu venovať svojej rodine, ktorú by uprednostnil aj pred ďalšou možnosťou letieť do vesmíru: „Určite by som chcel byť v prípravnom tíme, odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti buď ako náhradník, alebo poradca. Ale predstava, čo by nasledovalo potom, by ma na 99 percent priviedla k rozhodnutiu odovzdať štafetu niekomu inému. Chcem viesť normálny život."

Jeho neodmysliteľnou súčasťou je pre Bellu stále šport, ktorý však pre nedostatok času tiež zanedbával. Ako hovorí, nebráni sa nijakému druhu pohybu, bicykluje, hráva florbal, tenis aj stolný tenis. Má veľmi blízko k hokeju, počas pôsobenia v Bechyni bol dokonca hokejovým brankárom v tíme Torpédo Bechyně, s ktorým vraj vyhrávali všetky zápasy. Prekvapuje nás informáciou, že obľubuje aj hru na gitare a bendžo, na strednej škole hral na bicích. Rád cestuje, no zatiaľ sa mu nesplnil sen o ideálnej dovolenke - vycestovať s rodinou na nejaký pekný ľudoprázdny ostrov, kde by mal ideálne súkromie.

Žije po svojom

V rokoch 2004 až 2007 pracoval v diplomatickej službe ako pridelenec obrany na Veľvyslanectve SR v Ruskej federácii. Ako hovorí, toto obdobie obohatilo nielen jeho, ale aj jeho rodinu, ktorá si na tamojší život zvykla veľmi rýchlo. Po návrate z Moskvy pôsobil v Ozbrojených silách SR - stál na čele Veliteľstva posádky Bratislava. Našiel si čas aj na štúdium na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši. „Urobil som všetko pre to, aby mi nikto nemohol vyčítať, že som absolvoval nákladný kozmický let, z ktorého som potom celý život profitoval. Jediný finančný profit bola odmena stotisíc slovenských korún v hrubom od vtedajšieho ministra obrany Pavla Kanisa," priznáva kozmonaut.

Hoci dosiahol najvyššie možné vojenské vzdelanie, čím splnil kvalifikačné predpoklady na vymenovanie do generálskej hodnosti, koncom roka 2009 opustil armádu s hodnosťou plukovník generálneho štábu. V súčasnosti žije v bratislavskej Rači s druhou manželkou Juditou, s ktorou vychováva jej syna Erika a spoločného syna Samuela, z prvého manželstva má syna Ivana a dcéru Zuzanu. Dnes pracuje na ministerstve obrany už ako civilný zamestnanec a príležitostne chodí naďalej prednášať o svojom pobyte v kozme.

Uznania sa Ivanovi Bellovi dostáva nielen zo strany širokej verejnosti. Jeho tvár ako jedinej žijúcej osobnosti s výnimkou prezidentov sa objavila na poštovej známke, v roku 2001 po ňom pomenovali planétku, jeho meno už dvanásty rok nesie gymnázium v Handlovej. Je čestným občanom Brezna, Dolnej Lehoty a Malaciek, ako aj držiteľom množstva ocenení, spomedzi nich spomeňme napríklad Medailu za zásluhy pri dobývaní kozmu, ktorú mu minulý rok pri príležitosti 50. výročia vesmírneho letu Jurija Gagarina udelil ruský prezident Dmitrij Medvedev.

Od pamätného letu Ivana Bellu uplynulo už trinásť rokov, no záujem o jeho osobu stále neutícha. Vedec Richard Kvetňanský ho považoval za „kozmonauta, akého predtým do vesmíru nevystrelili". Napriek týmto a mnohými iným slovám uznania vyžaruje z Ivana Bellu skromnosť a pokora, ale aj nesmierny zmysel pre zodpovednosť a disciplínu. A aké je jeho životné krédo? „Nemám nijaký vzor ani krédo, ktorým by som sa riadil, pretože to človeka škatuľkuje. Ja žijem po svojom. A rád."