OD VYSVIACKY PO TRPKÚ SMRŤ

V hustnúcej atmosfére, spôsobenej nielen zimným počasím, ktoré nie a nie sa s nami rozlúčiť, sme sa prebudili do chladného aprílového rána. Slnkom zaliate nebo v nás však vyvolávalo dobrú náladu. V tento deň jedna z našich národných bášt Nitra hostila vedecký seminár, venovaný prvému slovenskému prezidentovi, Dr. Jozefovi Tisovi. A prečo spomínam hustnúcu atmosféru? Tá sa dala očakávať vzhľadom na neodborné útoky na všetko, čo i len trochu súvisiace s prvou Slovenskou republikou. Za týmito prejavmi sú najmä nehistorici. Ľudia, ktorí v živote ani len nevideli knihu, pramenný materiál či rozhovor s pamätníkom, majú odrazu recept na všetko, čo súvisí s prvou SR. Zvlášť „cenné“ sú ich názory na „morálne zlyhania“ Slovákov v tomto období. Komicky pôsobí fakt, že sú medzi nimi bývalí normalizátori, dnes už demokrati, nezabúdajúci všade pripomínať, že ich základným postulátom je sloboda prejavu a pluralita názorov. Ich inkvizičná prax voči všetkým ostatným hovorí však inak, samozrejme, pod rúškom zachovania demokracie. Pritom pri poslednom sčítaní obyvateľstva z roku 2011 sa drvivá väčšina Slovákov prihlásila ku katolicizmu, časť k iným kresťanským konfesiám, niektorí k nekresťanským. Láska k blížnemu ako základ náuky Ježiša Krista, ale aj iných konfesií je však u ľudí hlásiacich sa k viere asi na vedľajšej koľaji.

Absurdný problém

V poslednom čase dennodenne počúvame, ako sa musíme vracať do minulosti ďalším vzdelávaním o našich dejinách, aby sme ich pochopili a vyrovnali sa s nimi, konkrétne s obdobím rokov 1939 – 1945. A keď sa tak deje aj formou vedeckých konferencií či prednáškového seminára, zrazu je problém, ktorého základy sú zvláštne. Narážam na veľvyslanca Izraela Zvi Avinera Vapniho, neskrývajúceho nevôľu nad touto akciou. Nikdy som sa nepovažoval za antisemitu. Ani by som nemohol, keďže som katolík a Ježišova náuka považuje nenávisť za hriech. Naopak, vo svojom okolí poznám niekoľko ľudí, ktorí sa hlásia k židovskej viere a vychádzam s nimi priateľsky. Tak ako s každým iným. O to ťažšie mi padlo, keď som sa dozvedel o proteste veľvyslanca. Predstavil som si, čo by sa bolo stalo, ak by napríklad hlavný rabín Izraela David Lau, prípadne Jicchak Josef usporiadali seminár k niekomu z ich konfesie z náboženského hľadiska a protestoval by proti tomu akýkoľvek diplomatický zástupca v ich krajine. Aj keď sa vám toto prirovnanie možno vidí absurdné, v skutočnosti nie je. Organizátorom bolo totiž nitrianske biskupstvo a seminár bol výsostne orientovaný na kňazský profil Jozefa Tisa, príslušného práve k tejto diecéze. To nemôže diecéza zorganizovať podujatie o duchovnom profile niektorého zo svojich predošlých kňazov? Navyše sa biskup Viliam Judák pri prednáške jasne vyjadril, že každý človek úprimne odsudzuje poľutovaniahodné neprávosti spáchané počas obdobia prezidentskej činnosti tohto kňaza, pričom holokaust ostro odsúdil.

Obavy z velebenia

Čo viac má partikulárna cirkev v Nitre urobiť, aby sa začala vecná, vedecká, teda odborná diskusia k Dr. Tisovi? Mnohí ľudia tlačili na biskupa Judáka, aby seminár zrušil. Nebol však na to jediný racionálny dôvod. Cirkev totiž po 2. vatikánskom koncile začala otvorený dialóg so židmi. Už to neboli ľudia zodpovední za Ježišovu smrť, ale starší bratia vo viere. Jasne o tom hovorí koncilový dokument Nostra aetate z 28. októbra 1965. Kto teda vytvára tieto problémy a podklad na nenávisť? Navyše protest spôsobil pravý opak – kapacita prednáškovej miestnosti sa ukázala ako malá a museli sa navyšovať počty sedadiel. A obavy, že sa na konferencii bude velebiť Dr. Tiso? Nič také sa nestalo.

Len tak na okraj: ohradil sa niekto proti nenávistným výrokom rabína Ovadiu Yosefa z októbra 2010, keď napádal kresťanov? Je zvláštne, že vtedy boli všetky veľvyslanectvá ticho. Navyše vzťahy slovenského židovstva s majoritou nikdy neboli lepšie ako dnes. Slovákom okrem toho v pomere k počtu obyvateľov patrí svetové prvenstvo v počte ocenení Spravodlivý medzi národmi. Mimochodom, na seminári som nestretol človeka, ktorý by schvaľoval holokaust.

Verný povolaniu

Obavy z „blahorečenia vojnového zločinca“ sa teda nepotvrdili, no rôzni ľudia aj napriek tomu akcii všemožne bránili. Bez úspechu. Konferencia sa s miernym časovým oneskorením začala krátko po deviatej. Za rečníckym pultom sa vystriedalo viacero vystupujúcich. Ako prvá sa ujala slova profesorka Emília Hrabovec slovami, že Jozef Tiso bol predovšetkým kňaz. Ako spomenula, prvé, čo mu po zatknutí odobrali, bol breviár a posledná vec, ktorá mu vypadla z ruky po poprave, bol ruženec... Bol teda v prvom rade verný myšlienke svojho pôvodného povolania od vysviacky až po trpkú smrť. Jeho životné dáta aj s niekoľkými pomerne neznámymi zaujímavosťami pridal rektor seminára, na ktorého pôde sa akcia konala, dôstojný pán Pavol Zahatlan. Ťažiskom jeho príspevku však boli politické postoje k dvom pojmom: národ a štát.

Ďalším rečníkom bol organizátor seminára, biskup Judák, autor populárnej knihy z oblasti cirkevných dejín Kristova Cirkev na ceste. Vyzdvihol mimoriadny intelekt, potvrdený doktorátom z vtedy najprestížnejšej katolíckej Vysokej teologickej školy v Európe, a taktiež vzťah k biskupovi Kmeťkovi. Okrem ich pracovných, teda cirkevných kontaktov sa účastníci dozvedeli zaujímavosti aj z ich osobného vzťahu. Zvláštnu pozornosť venoval Viliam Judák Karolovi Kmeťkovi ako svedkovi v procese proti Jozefovi Tisovi.

Politická pomsta

Významná slovenská vatikanistka Emília Hrabovec objasnila budovanie diplomatických vzťahov medzi Vatikánom a Slovenskou republikou. Venovala sa aj diplomatickej misii v Bratislave i pôsobeniu Karola Sidora vo Vatikáne, pričom nezabudla na vzťah kňaza Tisa k pápežovi Piovi XII. Jej príspevok zožal najväčší aplauz. Potlesk nemal konca kraja, čo bolo prekvapením aj pre samotnú profesorku. Práve ona seminár moderovala a po skončení podujatia trpezlivo odpovedala médiám na ich otázky. Tie však jej odpovede účelovo zostrihali a doplnili „odbornými“ komentármi tak, aby divák mal ten správny, teda ich názor, keďže nijaký iný nie je prípustný.

Skutočnou perlou a oživením podujatia bol príspevok otca Gabriela Brendzu. Kontakty prezidenta s biskupom Škrábikom totiž nepatria k známym témam. Najcennejšie poznatky boli venované vzťahu prezidenta k SNP a teda aj k mestu, kde pôsobil biskup Škrábik – Banskej Bystrici. Ozrejmil i sporné vyznamenávanie nemeckých vojakov po potlačení Povstania či dialógy biskupa Škrábika s Gustávom Husákom, ktoré u prítomných vyvolali úsmevy na tvárach.

Michal Malatinský zase objasnil právnický pohľad na proces proti Dr. Tisovi. Táto politická pomsta nemala s riadnym výkonom práva nič spoločné. Zasahovanie štátu do procesu či iné excesy prijali niektorí poslucháči s údivom. Posledným prednášajúcim bol historik Martin Lacko. Práve proti prítomnosti tohto mladého autora na seminári boli vznesené najväčšie námietky. Nikto z jeho oponentov však neprišiel. Pritom to bola otvorená akcia. Prečo si teda tí, ktorí mali názorové výhrady, ich neprišli s ním vydiskutovať?

Na záver podujatia umožnil biskup Judák vstup do krypty, kde je Jozef Tiso pochovaný. Prítomní sa potom pomaly v priateľskom duchu a v neformálnych rozhovoroch rozišli do svojich domovov.