ODMIETNUTÉ MILIÓNY

Vláda by mala presadiť naše vystúpenie z vojenského zoskupenia, ktoré nás evidentne ženie do záhuby

Foto TASR/BRANISLAV RAČKO
Dátum 28.03.2019

Nová kauza – odmietnuté milióny. Na prvý pohľad ide o jasnú hlúposť na úrovni tvrdohlavého dieťaťa. Veď kto už odmietne pomoc v núdzi, keď je taká výhodná. Pozrime sa však na problém v širších súvislostiach. Po zrušení Varšavskej zmluvy si celý svet od úľavy vydýchol. Koniec zbrojenia, koniec umŕtveným financiám, koniec strachu z vojny. Vojenský pakt Východu vznikol ako protiváha paktu Západu. Koniec, finito. Namiesto tankov budeme stavať byty. Namiesto stíhačiek postavíme diaľnice. Rozpustíme už nepotrebnú armádu. Za rozpredaný majetok nakúpime výbavu do nemocníc. Z vojakov sa stanú tvorcovia štátneho blahobytu. Naším vzorom je Rakúsko a Švajčiarsko – nielen dôchodkami, ale aj obranou.

Tisíce mladých mužov, ktorí aj v mierových podmienkach nie raz dokázali svoju prospešnosť pre národné hospodárstvo, napríklad pri živelných pohromách, snehových kalamitách, ale aj pri poľnohospodárskej výpomoci či darcovstve krvi. Naozaj slúžili vlasti a plnili si najčestnejšiu povinnosť občana. S existenciou našej armády bol spojený výskum, vývoj aj priemyselná výroba. Kasárne boli samostatné a životaschopné zbory. Naši vojaci nikoho neohrozovali, nikde nebojovali, nezomierali. Zo služby sa vracali domov zdravší silnejší, zodpovednejší – mužnejší.

Sledovanie napreduje

Ako to už chodí, ľudia veria – politici menia. Nebadane vynechali druhý krok – nezrušili NATO. Naopak. V mierovej eufórii sme zabudli na základnú premisu. Amerika žije z rečí a zo zbrojného priemyslu.

Najskôr začali konštruovať nepriateľov. Vyškolili bojovníkov a vyrobili z nich brutálnych nepriateľov. Pádom dvojičiek zdôvodnili nevyhnutnú potrebu kontroly obyvateľov. Nastal masívny rozvoj sledovacích technológií všetkého druhu. Kontrolujú telefóny, bankové operácie, nákupy cez platobnú kartu, kamery na verejných priestranstvách aj vo verejných budovách rozlišujú tváre. Všetko sa ukladá, analyzuje, archivuje. Pomaly nie je kam sa pohnúť, aby o tom Veľký brat nevedel. Orwell by zostal stáť v nemom údive, ako sa jeho utopistická konštrukcia zhmotnila.

Sledovanie beží, napreduje, ale už nestačí. V druhom kroku nastolili politiku celosvetového ohrozenia. Nielenže nerozpustili NATO, práve naopak. Začali ho rozširovať. Namiesto odzbrojenia propagujú existenčnú nevyhnutnosť tejto organizácie. To sa dosť dobre nedá bez vytvorenia nového nepriateľa. Je to ťažké, ale darí sa. Z rozpadnutej veľmoci v krátkom čase západné médiá vytvorili hrozbu sveta. Do paktu NATO postupne vstupujú nielen štáty bývalého bloku a začínajú opäť zbrojiť. Upravili politické prostredie, našli tých správnych zapredancov a už sme tam – pokojne, v rozpore s našou ústavou, bez vyjadrenia názoru obyvateľov.

Teraz máme asi viacej vysokých dôstojníkov ako radových vojakov. Verbujú žoldnierov, ktorí bojujú a zomierajú po celom svete v záujme bohvie čoho. Už ich to nebaví a minister musí hľadať ďalšie „náborové stimuly“, aby nahradil straty a navýšil stavy. Civilné služby žoldnierom zabezpečujú full servis.

Bezzubá jurisdikcia

Živelné pohromy, kalamity, domáce problémy ich nemusia zaujímať – majú misie NATO. Výzbroj, výstroj, vybavenie ak pre nich vyrábame, tak v zanedbateľných objemoch. Techniku aj zbrane nakupujeme, samozrejme, zo zahraničia. Domáci výrobcovia nemajú šancu, aj keď majú celosvetové renomé.

A tu je skryté jadro problému. Naivita. Vezmite si peniaze a my vám povieme načo, začo a za koľko. Vieme, že NATO sa rozširuje. Vieme, kto má v tejto organizácii hlavné slovo. Vieme, že ich hlavným záujmom je podpora vlastného zbrojného priemyslu. Aby mohli vyrábať, musia mať odbyt. Aby členovia paktu mohli nakupovať, musia platiť. Preto treba budovať základne, zvyšovať stavy, spotrebovať staré, aby bolo možné vyvíjať a vyrábať nové. To je princíp existencie. Aj to vieme.

Vieme aj, že nie vždy im to ide ľahko. Štáty, ktoré majú v živej pamäti minulosť, nie sú väčšinou ochotné len tak pustiť cudzích vojakov na svoje územie. Obzvlášť nie takých, ktorých povesť je vážne pošramotená a domáca jurisdikcia je voči nim bezzubá. Americký vojak podlieha iba americkému právu.

V našom prípade to funguje takto: najskôr  bol vstup do paktu, potom prísľub kapitálu, potom vrtuľníky, potom 8x8 a 4x4, potom stíhačky, potom radary. Všetko iba ako hračky pre vojakov bez bojového využitia. Výzbroj aj muníciu dostaneme, ak za sľúbený kapitál dobudujeme vojenské letiská. To znie celkom pekne, ak nevieme, že letisko nie je iba betónová dráha, ale aj primerané zázemie. Okrem iného aj technické priestory, ubytovacie zázemie, dielne, sklady, zásobníky na pohonné hmoty, podzemné priestory. To všetko však nefunguje bez odborne vzdelaného a vyškoleného personálu a dokonalej ochrany. Môžu to robiť naši žoldnieri? Pochybujem. Ešte sme nevyšetrili, kto, čo a koľko vykradol z varšavských muničákov, kto je za to zodpovedný a kedy bude potrestaný.

Salámová metóda

Pýtate sa, ako sa to dá riešiť? Jednoducho. Všetko vyrieši vojenská základňa NATO. A hneď radšej dve, akože naše. Podobné zariadenia sú po celom svete a aký majú režim? Opýtajte sa Nemcov, Japoncov, Kubáncov. Kto ich potrebuje? My? Toto je nad slnko jasnejší príklad salámovej metódy. Na jej začiatku stojí naivná slovenská generalita, v prostriedku je základňa a na konci je skutočná hrozba.

Pochopil by som, keby sa naša armáda orientovala napríklad na ženijné vojsko, výrobu zemných strojov, vývoj a výrobu toho, čo má vojenské, ale aj civilné využitie. Stíhačkou nedopravíte lekára na lazy ani nepriveziete chlieb do dediny odrezanej povodňou. Vrtuľníkom neurobíte cestu ani nenatiahnete elektrické vedenie. Piloti neobslúžia trafostanicu ani nepostavia núdzový most.

Ja vidím iba jedno riešenie. Poveriť vládu našej republiky, aby sa zbavila každého, kto presadzuje cudzie záujmy na našom území, aby vynaložila maximálne úsilie na diplomatickej pôde na naozaj aktívne hľadanie spojencov na zaistenie našej neutrality s cieľom vystúpenia nášho štátu zo zoskupenia, ktoré nás evidentne ženie do záhuby. Ak sa vláda necíti dosť silná, nech vypíše referendum a získa hlas občanov, keď už to neurobila pred tým, než nás do tohto všetkého zatiahla. Je možné, že sa mýlim, že som naivný rojko, že verím v schopnosť vlády vyriešiť otázku bezpečnosti, keď nedokáže ani za štyridsať rokov postaviť 400 kilometrov diaľnic. Na rozdiel od Chorvátov vedia, ako to nejde.

Autor je člen združenia Rastic