OHROZENÁ MATICA

Umelecké fondy sú od ministrovania Mareka Maďariča v rukách slniečkarov

Foto TASR/MARKO ERD
Dátum 11.02.2020

Volebný program strany Za ľudí – pracovne „Žaludi“ – prináša návrhy, ktoré by údajne mali „posunúť Slovensko vpred“. V záujme tohto „posunu“ píšu: „Zmodernizujeme existujúcu legislatívu a zbavíme ju ideologických nánosov (zákon o Matici slovenskej, o štátnom jazyku, o umeleckých fondoch)“. Čo to znamená? Zdá sa, že „ideologickým nánosom“ nie je pre „posunovačov Slovenska“ len niektorá časť zákona, ale zrejme im leží v žalúdku Matica slovenská ako taká. A rovnako tak zákon o štátnom jazyku ako taký.

Ak sa pozrieme do minulosti, nič nové pod slnkom. Žaluďom leží Matica v žalúdku rovnako, ako ležala Kálmán Tisza-úrovi, ktorý ju zakázal v roku 1875, bránila totiž práve sa rozbiehajúcej prudkej maďarizácii. Prekážala aj pražským „demokratom“, ktorí po tom, ako Matica odmietla Vážneho Pravidlá slovenského pravopisu v roku 1931, prestali ju financovať. A prekážala aj komunistom, ktorí ju zbavili členskej základne a urobili z nej iba knižnicu v roku 1954. Nuž, Kiskovi Žaludi sú zrejme rovnakej krvnej skupiny ako ich vzory a pravzory.

Nestranícka a nekonfesionálna

Rovnako tlčie srdce aj ďalším kritikom Matice slovenskej, napríklad aj známemu večerajúcemu Havranovi, ktorý ma pri jedinej mojej účasti na diskusii vo verejnoprávnej RTVS (za sedem rokov!) zaskočil hneď na úvod otázkou „Dokedy bude Matica existovať?“ Bolo to ako pohladenie po bruchu ďalším dvom spolubesedujúcim, Dušanovi Kováčovi a Fedorovi Blaščákovi. Títo páni neboli ani prví a ako vidíme, ani poslední, ktorým Matica leží v žalúdku.

Prečo to? Za Uhorska bránila maďarizácii, za Česko-Slovenska čechizácii, za komunizmu boľševizácii a v súčasnosti? Veď môže a smie byť Matica liberálna, či dokonca libertariálna? Platná legislatíva, zákon č. 68/1997 z 13. februára 1997 v znení ďalších zákonov, považuje ju predsa za „historicky osvedčenú významnú ustanovizeň slovenského národa v oblasti kultúrnej, spoločenskej a vedeckej činnosti“, ktorá je ako verejnoprávna ustanovizeň nezávislá, nestranícka, nekonfesionálna, a jej cieľom je upevňovanie slovenského vlastenectva, prehlbovanie vzťahu občanov k slovenskej štátnosti, šírenie slovenskej kultúry na celom území Slovenska, výchova mladých v duchu národných, humánnych a demokratických tradícií a plnenie ďalších kultúrnych a vedeckých úloh. Čo z toho si ctia naše „nové“, „progresívne“ či „žaluďové“ strany? Poviem pravdu, ak poviem, že nič?

Problém peňazí

Maticu založili v roku 1863 a v prvých stanovách sa definuje ako jednota milovníkov národa a života slovenského. A kiskovci a tí ďalší nijakými „milovníkmi“ Slovenska naozaj nie sú – oni sa tým ani netaja.

V našom parlamente boli, sú a aj budú – len dúfajme, že nie v prevahe! – sily neprajúce Slovensku, škrípajúce zubmi, či je im na zvracanie pri slovenských symboloch – a Matica symbolom je. Ale nie iba symbolom. Keď mi otázku o úlohách Matice v súčasnosti položili tuším v roku 2011 podaktorí z poslancov rovnakej krvnej skupiny ako uvedená partia, uviedol som, že okrem potreby zjednocovania všetkých občanov Slovenska, rozdelených cez materinskú reč, vierovyznanie, stranícku príslušnosť v záujme vlastenectva a okrem nikým nezastupiteľnej starostlivosti o Slovákov na zmiešanom území overenými formami dobrovoľníctva, plní aj úlohu ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva v zmysle medzinárodného dohovoru UNESCO z roku 2003, ktorý odporúča dokonca zriaďovanie podobných inštitúcií tam, kde nie sú.

Pochopili, nezakázali, peniaze však nepridávali rovnakým tempom ako našim menšinám.

Naši európsky orientovaní politici by mali vedieť, že matice historicky existujú aj v niektorých iných slovanských štátoch a sú plne závislé od štátnej podpory (napríklad v Srbsku, Slovinsku). A možno preglgnú, keď sa dozvedia, že aj v neslovanských štátoch pracujú podobné ustanovizne financované z verejných zdrojov (vo Švajčiarsku, Rakúsku či Nórsku). Toto by mohla byť odpoveď na večný problém peňazí, ktoré Matica dostáva zo štátneho rozpočtu. Treba však povedať, že ide o prísne účelové peniaze na úlohy, ktoré Matici ukladá zákon. A napokon je to suma niekoľkonásobne (5-6-krát?) menšia, ako z toho istého rozpočtu dostáva napríklad maďarská národnostná menšina.

Zanedbané vlastenectvo

Terajší zákon o Matici, ale predovšetkým vzťah vlád, v ktorých akosi zákonite sedia aj reprezentanti menšín, k Matici, nevytvára dostatočný priestor na aktivity mladých ľudí v oblasti umeleckej, vedeckej, vzdelávacej či spoločenskej. Matica nemá dostatočný priestor na plnenie toho, čo zanedbáva štátny systém vzdelávania – vlastenectvo. Mala by zrejme nahrádzať minimálny rozsah dejepisu na našich školách – len pripomeniem, že v susednom Maďarsku sa z neho povinne maturuje a u nás sa v menšinových školách nielenže nevyučuje po slovensky, ale ani nie zo slovenských učebníc! Mala by mať viac možností na šírenie slovenskej kultúry na jazykovo zmiešanom území. Už aj doteraz to zrejme štát nemyslel s Maticou vážne, napríklad dotácie pre ňu sa počas desiatich rokov viac-menej nezmenili, čo pri raste minimálnej mzdy vedie k znižovaniu počtu pracovníkov v Matici.

A či treba chrániť štátny jazyk? Nech sa len pozrú Žaludi – posunovači napríklad na predvolebné plagáty maďarskej menšinovej strany, kde slovenčinu treba hľadať pod lupou. Terajší jazykový zákon je bezzubý, lebo z neho vypadli sankcie – preto nielenže ho ignoruje naša najväčšia menšina, ale všeobecne upadá. Kvalita slovenčiny upadá zo dňa na deň, stačí počúvať rádio či čítať texty v novinách. Začul som dokonca, že by nemala byť ani maturitným predmetom.

A že sa predstaviteľom Kiskovej strany nepáči ani systém umeleckých fondov, to ma skutočne prekvapuje. Tie fondy sú totiž od ministrovania Mareka Maďariča nastavené tak, že sú v rukách bratislavských umelcov – slniečkarov, a výdavky na národno-kultúrne aktivity sú potláčané dotovaním „inakostných“ projektov. Peniaze napríklad obmedzili terchovskému festivalu, a vidiek („regióny“) vôbec je v umení i v televíznej či filmovej tvorbe maximálne podcenený. Takže v tomto prípade som za poriadne prevetranie maďaričovského systému umeleckých fondov.

Je zároveň príznačné, že Žaluďom a zrejme aj ich možným „koaličným bratom“ vonkoncom neprekáža stav vo financovaní tretieho sektora, oných slávnych „mimovládok“. Tam by sa totiž žiadalo nastoliť poriadok. Aby sa tok „myšlienok“, teda peňazí spoza mláky cez týchto dobrákov obmedzil, ba skončil. Rovnako ako sa to deje v Izraeli, Maďarsku či Rusku.