OSEMTISÍCOVKA - NA HRANE ŽIVOTA A SMRTI

Karakoram je podľa väčšiny lezcov najkrajšie pohorie na svete

Foto ZDENO BRNOLIAK
Dátum 30.12.2015

Svojou výškou 8 050 metrov sa Broad Peak, hrdo sa vypínajúci v pakistanskom pohorí Karakoram, zaraďuje k dvanástim najvyšším vrcholom sveta. Svoje druhé pomenovanie K3 získal pravdepodobne po svojom pár kilometrov vzdialenom susedovi K2, ktorý je považovaný za najťažšiu osemtisícovku sveta. Ja som si vybral túto horu na pakistansko-čínskej hranici pre vhodnú lezeckú sezónu aj „prijateľnú“ náročnosť. Vôbec som však netušil, že sa na ňu pokúsim vyliezť ešte aj s bicyklom.

Reťazec nešťastí

V mojom tíme sa ocitol aj Nathan Dahlberg, ktorý ako bývalý cyklista Tour de France hneď navrhol, aby sme 610-kilometrovú cestu z Islamabadu do Skardu podnikli na bicykloch. Plán stroskotal na bezpečnostnej situácii v Pakistane, ale myšlienka pretrvala a nápad zdolať horu s bicyklom bol na svete.

Prišli snehové búrky, husto snežilo, padali lavíny a viditeľnosť v studenom vetre bola na 20 metrov. Ako snehu pribúdalo, naša nádej ubúdala.

Pripojil sa k nám ešte bulharský lezec Dimitar Kamburov a prípravy sa začali. Nasledovali tvrdé tréningy s 30-kilogramovým ruksakom v horách, výstupy na štvortisícovky s bicyklom na chrbte, silové a vytrvalostné tréningy. Očakávaný deň D prišiel o 11 mesiacov neskôr.

So svojimi spolulezcami som sa stretol v mestečku Skardu. Vysokohorské cesty v Pakistane sa z času na čas zosunú, alebo ich zavalia zosunuté skaly a pôda. V mojom prípade to bolo o 23. hodine večer a svoju 72-kilogramovú batožinu som musel preniesť cez zosunutý svah nad útesom a ľadovú vodu potoka. Našťastie boli domáci spolucestujúci veľmi milí a ochotne mi pomohli, aj keď sme si nerozumeli ani slovo.

Ani ďalšia spoločná cesta džípom so spolulezcami nebola iná. Nechýbala ďalšia cesta zavalená zosuvom skál, výmena áut, prekladanie batožiny pre spadnutý most a prekračovanie ľadovo studených riek bez džípu, ktorý prechádzal z opatrnosti priamo cez rozbúrenú rieku len s vodičom a naším nákladom.

Začal sa náš dlhý pochod k základnému táboru pod horou, nekonečných päť dní v 37 °C horúčavách na slnku, ale aj mrazivých nocí na ľadovci a brodenia sa cez ľadovo studené rieky.

Zlé správy

Úsek k prvému táboru bol najnebezpečnejší pre množstvo lavín a padajúcich kameňov. Navyše sme museli prekonať zvráskavené ľadovcové pole s 20 metrov vysokými kryhami, poprepletané menšími aj väčšími ľadovými riekami. Vyzeralo to ako obrovské bludisko na nehostinnej a zamrznutej planéte.

Pri prvom výstupe sa Nathan rozhodol odpojiť od hlavného lana a namiesto po ľadovci začal stúpať po skalách. Tam stratil rovnováhu a cez kotrmelce a saltá spadol asi 30 metrov dole. Nanešťastie si pri tom rozbil hlavu a tvár mu zaliala krv. Ešteže bol pri vedomí, a tak zostúpil s Dimitarom späť do základného tábora, kde mu lekár zošil ranu štyrmi stehmi. Pri nešťastnom páde navyše stratil aj svoj ruksak, v ktorom mal okrem pasu, peňazí a spacáku aj dôležité veci na lezenie, a tak sa preňho výstup na Broad Peak definitívne skončil. Ako zadosťučinenie za jeho odhodlanie sa mu aspoň podaril Guinnessov rekord, keďže ako prvý v histórii bicykloval v základnom tábore vo výške 4 645 metrov na velocipéde.

Ja som sa o tom dozvedel cez vysielačku počas aklimatizácie na nadmorskú výšku. Počasie bolo dovtedy viac-menej slnečné, ale predpoveď na ďalšie dni veštila snehovú búrku, preto som namiesto ďalšieho výstupu zvolil radšej zostup dole.

V základnom tábore bol hneď vedľa môjho stanu asi dvojtonový balvan. Ten sa vo chvíli, keď som bol v stane, zvalil rovno na môj bicykel a úplne ho rozmliaždil. Po dvoch hodinách sa nám ho podarilo vytiahnuť, ale polámané špajdle, ohnuté kolesá, prasknuté duše a zničený rám mi nádej na vytvorenie rekordu s bicyklom nedávali. Po veľkom úsilí sa mi ho napokon podarilo spojazdniť.

V snehových búrkach

Druhý výstup bol už aj s bicyklom na chrbte. So všetkým úsilím sa nám podarilo doraziť až do druhého tábora za jeden deň. V niektorých úsekoch som sa do snehu zabáral až po stehná. Naopak, v strmých svahoch, kde sa sneh neudržal, som musel pri každom kroku niekoľkonásobne nakopávať špicu mačiek do ľadovca, aby som sa na dvoch ich predných hrotoch udržal. Z nakopávania špíc nás veľmi boleli palce na nohách, ale v 70° strmom svahu nebolo miesto na oddych. Ledva som lapal po riedkom vzduchu cez popraskané a zakrvavené pery. K stanu v druhom tábore som sa dostal extrémne vyčerpaný až po západe slnka. Skúšal som sa vysielačkou spojiť s Dimitarom, ale ten mi neodpovedal ani na vysielačku, ani na volanie do tmy. Nakoniec došiel k stanu až v noci.

V druhom tábore sa počasie obrátilo proti nám. Prišli snehové búrky, husto snežilo, padali lavíny a viditeľnosť v studenom vetre bola na 20 metrov. Ako snehu pribúdalo, naša nádej ubúdala. Päť dní sme v stane vytrvalo čakali na lepšie počasie. Každú noc sme vstávali o tretej nadránom a s nádejou rozopínali zips, len aby sme na druhej strane videli nafúkaný nový sneh a oblak hmly, ktorý nás zahaľoval. Nakoniec sme sa pre nedostatok času a pevne stanovené odlety museli chtiac-nechtiac rozhodnúť pre zostup dole. Ako slabú náplasť na nevydarený výstup som si na piaty deň urobil na bicykli aspoň môj osobný rekord v bicyklovaní vo výške 6 186 metrov.

Na pokraji síl

Zostup dole bol nakoniec ešte náročnejší ako výstup. Za posledné dni lano zasypali lavíny a zo zamrznutého snehu sme ho museli vytrhávať. Dimitar šiel vpredu a v jednom momente vytrhol zo snehu pretrhnutý koniec lana. V sekunde sa z lana vyvliekol a nasledoval pád. Ja som nič netušil, lebo som sa sústredil na svoj zostup, len som ho zrazu už pred sebou nevidel. Až po zlomku sekundy som zazrel jeho telo, ako padá strmým ľadovcovým svahom, robí saltá, letí do vzduchu a naráža do skál. Chcel som na neho vykríknuť, ale nedostatok kyslíka a záchvat kašľa mi v tom zabránil. Zastavil sa až po 350 metroch, a to iba pár metrov pred skalným útesom! Nehýbal sa a ja som v tej chvíli pocítil najväčšiu úzkosť, akú som v horách zažil. Až po pár sekundách zodvihol ruku a po minúte sa pomaly postavil na nohy. Chcel som sa mu ponáhľať na pomoc, ale strach z toho, čo som práve videl, mi zväzoval ruky aj nohy.

Až po zlomku sekundy som zazrel jeho telo, ako padá strmým ľadovcovým svahom, robí saltá, letí do vzduchu a naráža do skál.

K Dimitarovi som sa dostal až o hodinu. Len zázrakom nemal nič zlomené a obišiel len s odreninami, narazenými rukami a napoly vytknutým členkom. Stratil pár vecí z ruksaku, ale našťastie bol stále schopný pokračovať v zostupe po svojich.

Ako však šiel čas, neúmerne nám ubúdali sily. Zostupovali sme len veľmi pomaly a dostali sme sa do stavu, keď sme už viac oddychovali, ako išli dole. Vytrhávanie lana z pod hlbokého snehu bolo čoraz ťažšie a niekedy na to nestačili ani obidve ruky. Nikdy v živote som nebol tak na pokraji síl. Do rúk sme začali dostávať kŕče z toho, ako sme sa silno pridŕžali lán, a tak sme sa už na ruky nemohli spoliehať.

Cez ľadovcovú rieku

Z posledných síl som došiel ku skale, kde sa konečne dalo oddýchnuť, a vypil som posledné dva dúšky čaju z termosky. V tej chvíli som si myslel, že dole už nedôjdeme. Do základného tábora ešte ostávalo zísť po kolmej skale na ľadovec, prejsť cez lavínové pole, prekonať labyrint ľadovca a nakoniec prekročiť ľadovcovú rieku pred základným táborom. Tie dva dúšky čaju mi dodali kúsoček síl na to, aby som s vypätím síl zišiel dole k ľadovcu, kde sme si roztopili sneh a vypili spoločne dva litre horúcej vody. Na posledných úsekoch sme už nemali síl ani na vyťahovanie lana z pod snehu a zostupovali sme bez istenia.

Labyrint údolného ľadovca bol pretkaný riečkami, ktoré sa poobede menili na prudké rieky. Pád do takejto rozbúrenej ľadovej vody znamenal istú smrť a bleskové odvlečenie tela ľadovým korytom k najbližšiemu bezodnému prepadlisku, priamo pod ľadovec.

Nosiči a náš kuchár nám prišli naproti až zo základného tábora. Pomohli nám na druhej strane rieky ukotviť lano, vytiahnuť po ňom ruksaky a my sme sa istení prebrodili cez snehový most ponad rozbúrenú rieku. Do základného tábora sme došli úplne vyčerpaní a bola nám strašná zima. Po zhodení ťažkých ruksakov a horúcom čaji sme zvládli už len vliezť do spacákov.

Cesta naspäť bola mĺkva. Po toľkom vynaloženom úsilí to bolo veľké sklamanie. Mali sme dostatok síl, odhodlania aj vytrvalosti, aby sme išli vyššie, ale hora nám tento rok nedopriala česť stáť na jej vrchole.

Fotogaléria