OTEC SLOVENSKEJ AUTONÓMIE

Historici dnes venujú veľkú pozornosť osmičkovým výročiam. Storočnica vzniku spoločného štátu sa pripomína často, no nedá sa ubrániť dojmu, že na dve slovenské osmičky v jednom roku sa zabúda. O výročí prijatia autonómie sa mlčí. Zaslúžil sa o ňu muž, o ktorom je tiež počuť veľmi málo. Je to prejav nevďaku k Andrejovi Hlinkovi. Autonómia Slovenska bola vyústením jeho najväčšieho politického úsilia. Jej prijatie a zároveň aj dátum Hlinkovej smrti pripadajú na rok 1938.

Hlinkova politická činnosť pred prvou svetovou vojnou bola pomerne silná. Stála ho väzenie, ale aj cirkevnú suspenziu.

Životné cesty

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v chudobnej rodine v obci Černová. Táto obec neskôr vošla do dejín pre krvavú posviacku kostola z 27. októbra 1907.

Hlinka bol nadaným žiakom. Po štúdiu na ružomberskom gymnáziu pokračoval v teológii na Spišskej Kapitule a v roku 1889 bol  vysvätený za kňaza. Ako národne uvedomelý muž sa snažil povzniesť slovenský národ zakladaním spolkov striezlivosti, či inak v rámci kultúrno-osvetovej činnosti pozdvihoval národné povedomie Slovákov. V časoch Uhorska ho politicky nadchla Uhorská ľudová strana – Néppárt, pretože jeden z bodov jej programu rátal s riešením národnostnej otázky v Uhorsku. V roku 1905 sa Hlinka stáva farárom v Ružomberku a zakladá vlastný politický subjekt – Slovenskú ľudovú stranu. Hlinkova politická činnosť pred prvou svetovou vojnou bola pomerne silná. Stála ho väzenie, ale aj cirkevnú suspenziu. Tú však Vatikán nepotvrdil. Hlinkovo úsilie o oslobodenie Slovákov spod Uhorska sa nakoniec úspešne zavŕšilo. Jednu zo svojich najznámejších viet predniesol tesne pred podpisom Martinskej deklarácie: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Zápas o samostatnosť

Tridsiateho prvého mája 1918 bola podpísaná Pittsburská dohoda. Tá zaručovala Slovákom autonómne postavenie v budúcej spoločnej republike. Slovenskí národovci sa potešili, že sa nášmu národu konečne dostane slobodného rozvoja po všetkých stránkach. Žiaľ, po vzniku Československej republiky sa na tieto sľuby zabudlo. Slováci sa mali včleniť do tzv. československého národa. Ak to však porovnáme s Uhorskom, tak z českej strany nehrozilo také silné nebezpečenstvo asimilácie ako pred rokom 1918 zo strany Maďarov. V ČSR bola obnovená Matica slovenská, vznikali slovenské strany, spolky a pod. To počas maďarizácie nebolo možné. No napriek tomu nedodržanie Pittsburskej dohody malo vážne následky na politický vývoj a na vzťahy oboch štátotvorných národov. Česká strana neochotu dodržať Pittsburskú dohodu argumentovala tak, že ak by sa Slováci uznali ako štátotvorný národ, nastal by problém s nemeckou menšinou, ktorá bola početnejšia ako Slováci, a česká strana sa obávala autonomistických snáh sudetských Nemcov. Tento fakt sa predkladal Slovákom, no Hlinkovi a jeho prívržencom nestačil. Na rozdiel od Uhorska sa v ČSR stalo národné uvedomenie záležitosťou masovou, teda nielen úzkej skupiny vzdelancov. Slováci sa doformovali ako samostatný národ a chceli mať, prirodzene, aj politický podiel na moci. Tieto snahy reprezentoval najmä Andrej Hlinka. V roku 1925 premenoval stranu na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu a zintenzívnil autonomistické snahy.

Hlinka zažíval aj politické prehry. Jednou z najťažších rán, ktoré prežil, bol proces proti Vojtechovi Tukovi. Po vystúpení HSĽS z koalície sa strana musela znovu formovať a meniť taktiku boja proti centralizmu. Hlinka sa snažil zjednotiť národné sily aj dialógom s evanjelikmi, pričom s Martinom Rázusom založili tzv. Autonomistický blok vo Zvolene v roku 1932. Ich snahou bolo ísť spoločne do volieb a dosiahnuť autonómiu v praxi.

Hlinka sa v roku 1933 zúčastnil na Pribinových oslavách v Nitre a hoci pôvodne nemal rečniť, zhromaždení si jeho slová skandovaním vypýtali. Na tribúne bol Hlinka ako ryba vo vode a ako potvrdili očití svedkovia, jeho reč bola strhujúca.

Rok 1938 sa stal kľúčovým. V januári HSĽS prekvapila svojich voličov bojovným heslom: „V novom roku do útoku.“ Nazdávali sa, že 20. výročie prijatia Pittsburskej dohody prinesie svoje ovocie v jej naplnení. Delegácia amerických Slovákov na čele s Dr. Petrom Hletkom priniesla 5. júna 1938 originál Pittsburskej dohody do Bratislavy na verejné zhromaždenie, na ktorom posledný raz rečnil aj Andrej Hlinka.

Stotisíc smútiacich

Hlinka cítil, že leto 1938 je jeho posledné; 16. augusta 1938 zomrel. Do Ružomberka začali prúdiť davy ľudí z celého Slovenska. Boli vypravené mimoriadne vlaky, ľudia cestovali na koňoch, mnohí išli peši. Mesto si uvedomovalo, že zorganizovať pohreb s takýmto náporom ľudí a takej výraznej osobnosti nebude jednoduchá záležitosť. Hlinka bol 19. augusta vystavený na katafalku na poslednú rozlúčku, pričom sa rozhodlo aj o balzamovaní jeho tela. Samotný pohreb sa konal 21. augusta. Údaje o počte prítomných na pohrebe sa rôznia. Len kňazov bolo 900, pričom prišli aj slovenskí biskupi, no nemožno nespomenúť predsedu vlády Milana Hodžu, ktorý zastupoval prezidenta Beneša, poslancov, senátorov, zahraničných hostí, amerických Slovákov nevynímajúc. Smrť takého muža dočasne zjednotila aj mnohých jeho politických protivníkov, ktorí sa s ním prišli napriek predošlým nezhodám rozlúčiť. Medzi prítomnými bol aj podnikateľ Ján Antonín Baťa či mnohé iné významné osobnosti verejného života. Seriózne odhady hovoria asi o 100-tisíc prítomných smútiacich. Ružomberský cintorín sa po pohrebe stal dočasným domovom pre telesné ostatky Andreja Hlinku. V októbri 1939 bolo telo prenesené do mauzólea, kde ostalo do marca 1945. Odtiaľ sa presunulo do Dómu sv. Martina. Dnes sa tam už nenachádza, a tak je miesto posledného odpočinku otca národa neznáme.

Posmrtné protipóly...

Hlinka sa autonómie nedožil. To, za čo celý život bojoval, sa stalo skutočnosťou 6. októbra 1938. Po vzniku SR sa stal predmetom kultu a uctievania. Boli po ňom pomenované mnohé organizácie, ulice či námestia. Slovenský snem prijal zákon o jeho zásluhách 25. apríla 1939. Po roku 1945 sa prešlo do úplne opačného protipólu: osobnosť Andreja Hlinku mala vymiznúť z pamäti a ak sa spomínal, tak len výlučne negatívne, pričom mu boli pripisované najhoršie zločiny.

Objektívny pohľad na jeho osobu sa objavil až po roku 1989. Obnovené Hlinkove slávnosti v Ružomberku sa stali výrazom snahy o obnovenie SR, k čomu prišlo 1. januára 1993. Po Hlinkovi bolo pomenované vysoké štátne vyznamenanie, objavil sa na tisíckorunáčke a NR SR deň pred stým výročím černovských udalostí prijala podobný zákon o zásluhách Andreja Hlinku. Hlinka je tak neodmysliteľnou súčasťou národných dejín.