PELLEGRINIHO ŠKRABKANIE

V júli sme oslávili 30 rokov od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky a tento mesiac 1. septembra 30 rokov od prijatia Ústavy SR. Slováci v novodobej histórii nášho štátu zažili lepšiu i horšiu vládu. Avšak za 30 rokov nezažili takú nepriateľskú koalíciu voči národu, aká sa sformovala po ostatných parlamentných voľbách. Do NR SR, ktorá má byť výkladnou skriňou štátu, sa doslova dostala svoloč (česť výnimkám). Politici dokázali za 30 rokov totálne zdecimovať národ do takej miery, že je ochotný tolerovať amatérov a nevzdelancov na rôznych pozíciách vo vedení štátu. Riešením, ako poslať túto vládu na smetisko politických dejín, by podľa Roberta Fica mohlo byť referendum, ktoré by umožnilo rozdať karty nanovo. Situácia musí byť dostatočne vyhrotená, keď už aj koalične stabilný Boris Kollár pripustil, že riešením sú predčasné voľby. Otázne však je, či by sme sa dočkali lepšej vlády, hoci Smer-SD a Robert Fico sú odsúdení na úspech. Dôležité bude, kto sa do NR SR dostane a s akým výsledkom. Napriek tomu, že Fico je lídrom opozície a je nesporné, že voľby môže vyhrať, povolebné vyjednávania nebudú jednoduché vzhľadom na postoje Petra Pellegriniho. Dvadsať rokov využíval priazeň Roberta Fica a dnes sa tvári, že so Smerom nemá nič spoločné, len dve písmená: SD. Robert Fico neustále vyzýva Hlas-SD na spoluprácu, ten ju však tvrdohlavo odmieta. Ak by našli spoločnú reč, podľa preferencií by po voľbách dokázali vytvoriť dvojkoalíciu, prípadne trojkoalíciu. Aby sa tak stalo, muselo by Pellegriniho srdce biť pre sociálne, národné i kresťanské hodnoty. Jeho to však stále ťahá domov – k LGBTI, liberálom, progresívcom a najmä k Zuzane Čaputovej, ktorú „na tajňáša“ navštevuje v Prezidentskom paláci. Určite k nej nechodí na zálety, ale na dišputy o budúcej povolebnej spolupráci Hlasu-SD, SaS a proamerického Progresívneho Slovenska, z ktorého vzišla aj Bambina z paláca.

Myšlienka mesiaca:

 

„Naše pochybnosti sú zradcovia. Bránia nám, aby sme sa odvážili niečo vyskúšať, a často pre ne prehrávame tam, kde sme mohli byť víťazmi.“

 

William Shakespeare, /anglický dramatik a básnik 1564 – 1616)

To, že ich vzťah je čisto ideologický (určite nie intímny, veď každý tuší, kto sa Pellemu páči), potvrdzuje aj fakt, že kým opozícia oslavovala SNP vo Zvolene, Pellegrini si sedkal za Čaputovej chrbtom na oficiálnych oslavách SNP v Banskej Bystrici. Pellegrini je na míle vzdialený od tradičných hodnôt. A trafený klinec po hlavičke je podpora slniečkarskeho kandidáta na post predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja Ondreja Luntera a nie hlasáka Mareka Modranského, či jeho priateľa z detstva Adriana Polónyho. Ten sa mu do jeho stratégie nehodí, pretože je zástanca národných, kresťanských i sociálnych hodnôt. Nuž a keby nefandil proamerickému kandidátovi Ondríkovi Lunterovi, nemusel by sa Pelle voziť v minibuse, možno by mu Polóny požičal poriadny autobus. Alebo je Hlas-SD iba stranou, ktorá sa so svojimi „kádrami“ zmestí do jedného minibusu? Dnes nik nevie, koľko percent v skutočnosti hlasáci majú, pretože ešte neprešli parlamentnými voľbami. Pellegrini, Saková či Raši sa zviezli do parlamentu nie autobusom, ale na Ficovom chrbte, bez ktorého by títo karieristi nikdy nedostali šancu získať lukratívne vládne posty za nemalé peniaze. V tejto súvislosti je priam nedôstojné vyplakávanie Petra Pellegriniho, že zo Smeru odišli s holým zadkom, žobrajúc o tisíc alebo päťsto eur od ľudí, lebo vraj majú len to, čo si naškrabkajú. Pellegrini je totálne odtrhnutý od reálneho života a obyčajných ľudí, živiacich sa poctivou prácou, keby nie, tak by od nich nedrankal peniaze. To nevidí, že ľudia žijú z ruky do úst? Ostatné počínanie Petra Pellegriniho by malo byť varovným signálom aj pre lídra Smeru a mal by prestať s doprosovaním sa o spoluprácu s hlasákmi. Skôr by sa mal sústrediť na to, ako Pellegrinimu rozobrať stranu, nie personálne, pretože odídenci by už v strane nemali dostať druhú šancu, ale vziať si to, čo mu patrí. A to sú bývalí voliči strany Smer-SD.