POCHYBNÍ SAMARITÁNI

Nedávno sa na alternatívnom mediálnom fóre objavila séria článkov o šokujúcich odhaleniach pravej povahy rôznych mimovládnych organizácií zbierajúcich z medzinárodných vôd Stredozemného mora tisícky migrantov z Afriky i Blízkeho východu. Médiá hlavného prúdu si to, ako zvyčajne, „nevšimli“. Aj naďalej nás kŕmili správami a komentármi vytrhnutými zo širších súvislostí, atakujúcimi v prvom rade city čitateľov, poslucháčov, divákov či internetových surferov, a až tak veľmi nebazírujúcimi na „nepodstatných“ detailoch obsiahlej sumy dostupných faktov. No práve v pradive nebadaných, roztrúsených alebo zamlčiavaných detailov sa spravidla ukrývajú kľúčové stopy pravdy i lži (či, ak niekto chce, Boha aj diabla). V prípade pochybných samaritánov, haliacich sa do barančích rúch nevládnych organizácií, to platí dvojnásobne.

Chabá mediálna estráda

Ošúchaný verklík imigrantskej témy má prostú partitúru. Kde nič, tu nič sa zrazu na šírom mori objaví potápajúca sa stará bárka preplnená desiatkami mladých, dobre stavaných Afričanov, medzi ktorými kamera iba s námahou hľadá nejakú ženu či dieťa. Hneď nato sa sčista-jasna zjaví loď akejsi mimovládky a vyzdvihne si ich rovnako úslužne ako taxikár, čo čaká klienta priamo pri východe z letiskovej haly. Aby sa nedali zahanbiť, v ďalšom zábere už do deja zasiahnu aj pohraničníci z maltskej alebo talianskej námornej stráže. Nakoniec sa mihne aj dozorná ruka Bruselu – príslušníci Frontexu, deklarujúceho svoju spoluzodpovednosť za „manažment (vonkajších) hraníc“ členských štátov Európskej únie. Uvedie sa počet zachránených migrantov, eventuálne odhad počtu utopených migrantov, pridá sa štatistika za obdobie od začiatku bežiaceho roka, resp. súhrnne za celé obdobie imigrantskej krízy a… bodka.

Na reči o hlavných predstaviteľoch (formálne) neziskových organizácií, zbierajúcich na svoje účty ako dáki pápežskí predavači odpustkov výkupné za čierne svedomie „hriešne bohatých“ obyvateľov tzv. prvého sveta, o ich hlavných sponzoroch, možných zištných motiváciách či zástupnej funkcii v oveľa širšom globalizačnom súkolesí jednoducho neostal čas. Kto sa však s touto chabou estrádou uspokojí, nemá šancu vymaniť sa z úlohy potravy pre masmediálne delá. Kto nie, skúša – ak má čas aj chuť – pátrať na vlastnú päsť a skladá si sám zložitú mozaiku pravdy podľa slov a najmä činov jednotlivých zainteresovaných: podľa vlásočníc personálnych prepojení, ciev či žíl národných a nadnárodných zoskupení i tepien celoplanetárnych štruktúr.

Súčasť inovatívneho priemyslu

Spomínané odhalenie nekalej činnosti niektorých mimovládok sa týkalo najmä tas-sliemskej Migrant Offshore Aid Station (MOAS), jej partnerskej ženevskej Médecins Sans Frontières, londýnskej Save the Children International, badalonskej Proactiva Open Arms, berlínskych Jugend Rettet europe a Sea-Watch e.V. či reznianskej Sea-Eye. Keďže podrobnejšia prezentácia personálnych, inštitucionálnych, zemepisných a iných väzieb všetkých uvedených aktivistických spolkov na lokálne, štátne, medzištátne alebo globálne politické či finančné štruktúry by mohla byť námetom niekoľkozväzkovej knižnej edície, ako pars pro toto dobre poslúži aj skica tienistého pozadia tej najukážkovejšej – MOAS.

Multimilionár z Lake Charles (Louisiana, USA) Christopher Catrambone a jeho manželka Regina boli údajne veľmi dotknutí výzvou pápeža Františka, v ktorej po smrti vyše 300 utečencov pri ostrove Lampedusa začiatkom októbra 2013 žiadal spojeným úsilím všetkých definitívne predísť akejkoľvek podobnej tragédii. V maltskom meste Sliema teda založili „Stanicu príbrežnej pomoci pre migrantov“ putujúcich Stredozemným morom do Európy. Američan a Talianka si totiž už predtým vybrali za svoj nový domov strategicky položený ostrov Malta a zakotvili tam aj ich dve staršie firmy. Obslužná Tangiers Group (založená v roku 2006), presťahovaná z pôvodných afgansko-irackých základní a naviazaná na veľké peniaze z londýnskej City, dodáva tovary, zdravotnícke, poistné, informačné aj záchranné služby v zónach ozbrojených konfliktov, poradenská Organisation for Better Security (založená v roku 2012, dnes OBS Advisory) poskytuje o tých istých zónach spravodajské a bezpečnostné analýzy, najmä pre vojenských kontraktorov, žurnalistov a dobrodružných turistov. Ak si uvedomíme vzájomný súvis jednotlivých činností všetkých troch Catramboneho podnikov, namiesto hlásanej ľudomilnosti sa z MOAS vykľula integrálna súčasť výnosného „inovatívneho“ priemyslu. A nielen to.

Rastúci apetít

Napriek slovám jej projektového riaditeľa Martina Xuereba, penzionovaného generála a bývalého veliteľa ozbrojených síl Malty, že zo stredomorských pátracích a záchranných akcií by sa mala vynechať politika, čulé kontakty členov MOAS s politicky najvplyvnejšími kruhmi v Európe i zvyšku sveta sú očividné a ľahko doložiteľné. Navyše, početné vyhlásenia Catramboneho na tému migračnej krízy v Európe svojou podstatou i emotívnym podtónom badateľne súznejú s opakujúcimi sa výrokmi prominentných predstaviteľov „Willkomenskultur“ počnúc Angelou Merkelovou a Jorgem Mariom Bergogliom a zďaleka sa nekončiac Barackom Obamom ani bývalým vysokým komisárom OSN pre utečencov, dnes hlavou celej OSN Antóniom Manuelom de Oliveira Guterresom. Zakladateľa MOAS dokonca americký časopis Foreign Policy, ktorého redakčný kruh pozostáva z mnohých aktívnych podnecovateľov a súčasne beneficientov rôznych ozbrojených konfliktov vo svete, zaradil do stovky najvýznamnejších globálnych mysliteľov sveta za rok 2015.

Jeho apetít preto stále rastie a okrem západného Stredomoria a Egeidy chce operovať už aj v juhovýchodnej Ázii. Zrýchľujúca sa erózia elementárnej bezpečnosti domácich národov Európy ho pritom, zjavne, nijako netrápi. Veď načo by aj? Europarlament predsa MOAS a jej podobné „sociálne podniky“ chráni osobitnou rezolúciou ako nedotknuteľné, legitimizuje ju a dôležitosťou stavia na roveň globálnym a medzinárodným organizáciám, ba dokonca vyzýva členské štáty EÚ, aby jej typ „podnikania“ sponzorovali. Žeby šlo o cynický poplatok za riadenie ich vlastnej eutanázie?