PODROBOVANÁ NÁRODNÁ HRDOSŤ

Slovenská republika sa nerodila rýchlo ani ľahko, bolo to historicky dlhoočakávané i národom vytúžené dieťa

Foto TASR/PAVEL NEUBAUER
Dátum 28.12.2017

Súhlasím s obľúbeným spisovateľom a užasnuto sledujem večerné Správy verejnoprávnej televízie. V tejto divnej dobe ju okupuje množstvo Dikových nedoukov... Dokonca i štyria ráčkujúci redaktori! Toto v elektronických médiách nikdy nebolo. Bavím sa na tom, ako manipulatívne informujú o výsledku referenda v Katalánsku. A keď jedna z tých mediálnych hviezdičiek – dosadených tretím sektorom – bohorovne tvrdí, že „Spoločný československý štát rozdelili Vladimír Mečiar s Václavom Klausom“, (súc platiaci koncesionár) vypínam aparát a siahnem radšej do knižnice. Nedá sa žiť len minulosťou, ani v minulosti. Nevdojak však aj tak mysľou zaletím o štvrťstoročie späť.

Ako na tŕňoch

Pľuhavé novembrové počasie s hmlou i snežením už od rána kazilo nielen náladu. Bratislavské letisko bzučalo ako zazimovaný úľ. Uviaznutí cestujúci väčšinou nervózne prešľapovali, tí sediaci unudene zízali do novín. Nie však „federáli“. Volení zástupcovia ľudu boli ako na tŕňoch. Niektorí osamelo, ďalší vo dvojici pili. Azda aby prekonali strach z letu. A možno len aby mali výhovorku... Ďalší v malých hlúčikoch diskutovali a dookola omieľali tému, ktorá už týždne traumatizovala obyvateľstvo na oboch brehoch rieky Moravy.

- Ak poletíme, budú riadne turbulencie..., prehodil poslanecký kolega Peter Bohunický z Trnavy a hlavou nasmeroval pozornosť na neodhrnutú plochu s pristaveným špeciálom.

- Ak nepoletíme, budú ešte väčšie, odvetil som a myslel na priateľov a voličov z posledného mítingu v Topoľčanoch. Zdalo sa mi, že väčšina „Žochárov“ včera podporovala nielen referendum, no aj rozdelenie štátu – ak to bude pokojnou cestou. Ľahko sa to povie, no pri stupňujúcom sa „podkurovaní“ niektorých politikov a hlupákov v médiách tlak v politickom hrnci abnormálne stúpal. Uvedomil som si, že hádam po prvý raz v živote sa mi do „zlatej Prahy“ vôbec nechcelo. Obľuboval i obdivoval som to mesto dlhé roky. Kvôli večerným prechádzkam od Múzea dolu Václavákom, až po smrtku na Pražskom orloji. A už som si aj hmkal melódiu Elánovskej pesničky, čo mi vliala trochu elánu do nudného čakania v provinčnej letiskovej hale pre VIP lety. Napokon sme neleteli. Na letisko po nás prišli autobusy. Cesta bola dlhá i nepríjemná. Rovnako ako novinové články hodnotiace vyostrovanie situácie už nielen medzi politikmi. Debaty s kolegami z vlastného poslaneckého klubu sa krútili dookola. Prikladali patričnú váhu potrebe referenda, no akoby nechápali bezvýchodiskovosť situácie a nezmyselnosť tejto tvrdohlavej požiadavky.

„Pivný tramp“

My, členovia zahraničného výboru Federálneho zhromaždenia ČSFR, sme sa v tom čase už tešili na najbližšiu zahraničnú cestu. Tentoraz sa malo zasadnutie Medziparlamentnej únie konať v Brazílii. To bolo niečo! V ktorej dimenzii by sa inak Slováčik dostal do takej exotickej krajiny? Študovali sme detaily cesty, tajomník výboru nám chystal podklady k agende, ale duchom sme sa už radšej videli medzi opálenými muchachitas na Copacabane...

Realita ma vrátila do nevykúreného autobusu sunúceho sa zasneženou diaľnicou do hlavného mesta Česko-Slovenska. Diskutoval som tiež s inými kolegami, z ďalších parlamentných klubov. Trochu to pripomínalo hru „škatule, škatule – hejbejte se“... Najviac som sa však v parlamentných kuloároch zhováral s Ľuborom Bystrickým, profesormi Matúšom Kučerom aj Milanom Čičom, Ábelom Kráľom, Kamilom Haťapkom, Romanom Zelenayom, Janom Smolecom, no tiež s Otíliou Šablicovou i Ľubom Dolgošom. Politické názory sme mali odlišné, v istých témach sme si rozumeli. Najviac tuším vtedy, keď sme principiálne odmietli zvoliť za prezidenta Václava Havla. „Pivný tramp“ nebol naším favoritom ani vzorom demokrata. Zostrilo to situáciu a radikalizovalo Havlových prívržencov. Poskokov na ambasáde USA to vydesilo. Bol to práve urazený a samoľúby Havel, ktorý vyhlásil, že ak ho Slováci nezvolia, zariadi to všetko inak!

Patová situácia. Do Prahy sme dorazili neskoro, schôdza aj s hlasovaním sa odložila na druhý deň. Práca sa však nekončila. Po dlhom sedení v autobuse sme si odsedeli ešte dlhé hodiny na poslaneckom klube. Klub SDĽ sa zauzlil. Názorové piliere sa opierali o ústavnosť, historickú tradíciu, bratské súžitie národov, nevyhnutnosť referenda. Niektorí poukazovali aj na absolútny konflikt našich vlastných záujmov. Veď sme diskutovali o tom, že si môžeme sami sebe zlikvidovať „svoju živnosť“.

- Nikdy to nikto v histórii zatiaľ neurobil, žundral kolega – bývalý baník – ktorý si bol vedomý sťaženej situácie pri svojom budúcom pracovnom uplatnení. Na strunu konfliktu záujmov sa hralo často a čím dlhšie trvala agónia, tým zaznievali hlasnejšie. Ono to ale ozaj nebolo vôbec jednoduché. Poslanecké miesta boli teplé i dobre platené. Voliči nás zvolili na štvorročné obdobie, prečo si ho teda umelo a sami skracovať? Boli to pragmatické otázky života, každý si musel odpovedať aj na ne. Preto sa do záverečnej podoby prijatého ústavného zákona dostala povinnosť zriadiť po rozdelení spoločného štátu v samostatných republikách druhú poslaneckú snemovňu.

Analýza skúseného novinára

V klube bolo veľa múdrych a skúsených ľudí. Všetci mali pravdu, všetkým som rozumel, aj som ich chápal. Či už išlo o Michala Benčíka, Jozefa Stanka, Michala Borguľu, Jozefa Oleja, Ľudmilu Gajdošíkovú. Malý posun nastal iba v priznaní, že početná časť voličov SDĽ sa na mítingoch vyjadruje za ústavné rozdelenie federácie. Vždy sa našiel niekto, kto to odbil zaklínadlom, že vraj SDĽ nič také vo volebnom programe nemá... Rozhodujúcim momentom bola návšteva vedenia strany. Peter Weiss, Ľubomír Fogaš i Milan Ftáčnik, ktorí za nami prišli do federálneho parlamentu, vniesli do diskusie nové pohľady, momenty, súvislosti. Nemyslím tie kupecké, o ktorých sa niesol chýr chodbami studeného parlamentu. Povrávalo sa, že podaktorí poslanci si už svoje hlasovanie „vybártrovali“ za posty v budúcej novej štátnej správe, za podnikateľské projekty a podobne. V našom klube sme sa zameriavali predovšetkým na informačné, štátotvorné a konštruktívne aspekty. Nikto z nich nikdy nenavrhol členom svojej strany hlasovať za rozdelenie spoločného štátu. Ako skúsený novinár som však analyzoval mediálne výstupy, verejné vyhlásenia a čítal i medzi riadkami. Bývalí kolegovia z ČST mi vo foyeri pustili zo záznamu slová jedného z predsedov koaličných strán: „Máme již připravený návrh deklarace, kterou předložíme v případě, že by zákon nebyl schválen třípětinovou většinou,“ povedal predseda KDÚ ČSL a poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR Jozef Lux. „Položíme ji na stůl minutu po neúspěšném hlasování s tím, aby byla přijata nadpoloviční většinou.“

- A uvedomte si, čo sa stane, ak zajtra vystúpia Lidovci s jednostranným vyhlásením a po rozpade federácie týmto spôsobom stratí Slovensko nároky ako nástupnícky štát...?

Rozohraná hra

Ďalšia debata sa potom chvíľu krútila okolo pravosti spomenutého dokumentu, špekulovalo sa o následných krokoch na politickej šachovnici. Nevychádzalo mi z toho nič konštruktívne, ani nič dobré. Scenár dopustenia pouličných nepokojov, násilných konfliktov medzi našimi národmi bol pre mňa neprípustný. Referendum, referendum, referendum. Klubové perpetuum mobile. Podkutý ústavný právnik Ľubo Fogaš opäť a opäť trpezlivo vysvetľoval, že referendum už nebude, že vývoj sa uberá iným smerom, že Klaus s Mečiarom rozohrali úplne inú hru. Ide len o to, či sa my budeme iba prizerať. Bol som presvedčený, že som v tom všetkom zachytil signály, výzvy, posolstvo.

Po novembrovom prevrate v roku 1989 som si pred odchodom z Československej televízie povedal, že už nikdy nebudem v nijakej politickej strane. Svetonázor, presvedčenie, politická orientácia je jedna vec, a členstvo v strane úplne iná. To máte ako s vierou v Boha a s príslušnosťou k cirkvi. V poslaneckom klube Strany demokratickej ľavice som pôsobil ako nezávislý poslanec. Závislý od svedomia, cti, zdravého rozumu aj presvedčenia, no nebol som členom SDĽ. Keď som vtedy z toho pamätného dlhého rokovania na poslaneckom klube odbehol na toaletu, na chodbe sme sa na chvíľu stretli s Petrom Weissom. Všetko všade „malo uši“, a tak Peter iba akoby žartom poznamenal:

- Ešteže my máme v klube nezávislého poslanca!

Pochopil som a oslobodilo ma to. Možno som mal zo všetkých kolegov v klube najmenší dôvod hlasovať o rozdelení spoločného štátu. Do Prahy som cestoval pravidelne vyše desať rokov, mal som v Česku množstvo priateľov, známych, fanúšikov. Môj brat Peter vyštudoval v hlavnom meste ČSSR sochárstvo, v stovežatej metropole mal ateliér, oženil sa v nej a žije s dcérou vynikajúceho filmového režiséra Jiřího Sequensa.

Na strane druhej tu bola politická realita, konkrétna životná aj historická situácia tu a teraz. A zodpovednosť politikov a ústavných činiteľov za svoje rozhodnutia aj za svoje činy. Náš rod bol vždy slovenský a proslovenský. Či už v otcovej dedovizni v Brestovanoch, no aj počas rokov mladosti v národnostne zmiešanej Dunajskej Strede. Vlastenectvo i národná hrdosť tam bola často podrobovaná mimoriadnym skúškam. Ale tiež v univerzitnej Trnave, v Pardubiciach – počas vojenčiny aj v Bratislave a v Prahe počas rokov televíznej kariéry.

Budem hlasovať ZA

- Ja to vidím inak, milí kolegovia! Prelomil som dlhé mlčanie a utiahnutosť.

Zdôveril som sa im so všetkými myšlienkami, pocitmi, postrehmi a navrhol som, že ak má zajtrajšie hlasovanie i jeho výsledok ovplyvniť iba stranícka disciplína, ponúkam ako nezávislý poslanec východisko. Že hlasovať za budem ja. Hrozne ich to vydesilo, niektorých nahnevalo.

V momente, keď sa už-už mienkotepci v našom poslaneckom klube, tvrdí zástancovia federácie, referenda i volebného programu nadychovali k hrubému verbálnemu i argumentačnému ataku voči mne, z lavice za mnou sa ozval „dedko Rudko“. Celý život prežil vo vojenskej uniforme. Vojak každým cólom. Pritom neuveriteľne jemný a galantný gentleman, postarší pán kypiaci humorom. Nezabudnuteľným sa stalo jeho označenie krásky v jeho zornom poli: „kobra extra špeciál“ (generál Rudolf Tvaroška).

- Chlapci a dievčatá, tu nie sme v pionierskom tábore. Nechajte Pištinka na pokoji, má pravdu a ja tomu rozumiem. Ako vojak viem, že sú situácie, keď sa treba postaviť do dverí s guľometom v rukách a vlastným telom kryť únik spolubojovníkov. Pre ich záchranu. Nie pre moju. Toto je podobná situácia. Mám už svoj vek, zažil som toho veľmi veľa. Dobrého aj zlého. A ak existuje len malé nebezpečenstvo, že by mohli padnúť výstrely, nedopustím to. Ten druhý hlas zajtra pri hlasovaní ponúkam ja. V očiach Petra Weissa, Ľuba Fogaša aj Milana Ftáčnika sa v tom momente zrkadlila tichá, nevyslovená, no úprimná vďaka.

Pôrodný asistent

Reakcie verejnosti v Česku aj na Slovensku boli hlasné, búrlivé, rôzne. Oslavné i zatracujúce. Do najbližšej nedeľnej politickej relácie Co týden dal si nás 29. novembra 1992 k tomu do štúdia v Prahe pozvali moderátori Oto Černý so Zuzanou Bubílkovou. Pochopiteľne s prvotnou snahou grilovania a možno i škandalizovania.

Celá kapitola uvedenej knižky, aj tých ostatných, ktoré k tejto téme vyšli v priebehu najbližších rokov, opisujú dosť chaoticky nielen parlamentné dianie, no aj súvislosti a pohnútky protagonistov. Špekulácie a konšpiračné teórie prevyšovali snahu po pochopení reality a prijatí pravdy.

Ak by ste povedali dvadsaťpäťročnému švihákovi, aby sa poohliadol a skúsil zhodnotiť to obdobie svojho detstva, drania školských nohavíc a chlapčenských „lotrovín“, radšej by sa obzrel za pôvabnou slečnou na ulici. Žiaľ, ja už dnes nie som dvadsaťpäťročný švihák (pomaly mi toľko chýba do stovky...), no pri dnešnej príležitosti sa vcelku rád aj s hrdosťou obzriem za tou pôvabnou dámou, pri kolíske ktorej som stál i ja. Nie ako rodič. Ani nie ako kmotor. Ak používam prirovnania, hodil by sa výraz: pôrodný asistent. Slovenská republika sa nerodila rýchlo ani ľahko. Bolo to historicky dlhoočakávané i národom vytúžené dieťa. Napriek tomu sa mu však nepotešili všetci. Ani mu všetci neželali a dodnes neželajú len to najlepšie. Isto, zrod nového štátu je v mnohom odlišný ako príchod dieťatka na tento svet. A hoci v roku 1993 neležal v kolíske ani Jánošík, ani Valibuk, zrod tohto novorodenca sprevádzali legendy, fámy, klebety. Nie som historik, aby som dokázal seriózne a vedecky zhodnotiť všetky súvislosti, analyzovať príčiny a objektívne hodnotiť osobnostný zástoj hlavných protagonistov historických okamihov. Osud mi doprial byť osobne priamo pri dvoch najvýznamnejších dejinných udalostiach v Prahe, ktoré ovplyvnili osudy i moderné dejiny Čechov a Slovákov v poslednej dekáde dvadsiateho storočia. Mám preto právo, možno i povinnosť spomínať a hodnotiť ich subjektívne cez svoje spomienky.

Pravá vlasť

Ak sa teda dnes, po štvrťstoročí, obzriem na tento historický moment, poviem si, že na svojom vtedajšom hlasovaní nemám čo korigovať. Napriek tomu, že nás niekoľko rokov nálepkovali ako „vlastizradcov“... Napriek tomu, že sa ústavný zákon nenaplnil, čím sa poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR ocitli bezprizorne „na chodníku“. Lebo na Slovensku (na rozdiel od Českej republiky) druhú komoru parlamentu neustanovili.

Dvadsaťpäť rokov žijeme samostatne na oboch brehoch rieky Moravy. Historický vývoj v oboch krajinách, napredovanie demokracie, ekonomiky štátov, snahy o zlepšovanie politického systému dali za pravdu vtedajšiemu správnemu rozhodnutiu. Potvrdzujú to aj priebežné i posledné prieskumy verejnej mienky v oboch samostatných republikách. Falošná nostalgia, vyvolávanie halucinogénnych predstáv podivuhodných prorokov (po otrave Hríbom či inými hubami s jedovatými hubami), spochybňovanie životaschopnosti, naplnenia tisícročnej túžby po vlastnom štátoprávnom usporiadaní, samo podceňovanie sa pri zvládnutí svojich vecí verejných dnes už nemajú nijaký význam ani zmysel. Traviči studní napriek tomu nemusia spáchať lúpežnú samovraždu. Ja osobne od nich očakávam pokorné stíšenie, pokorné uznanie porážky ich mylných proroctiev a predstáv. Obyvatelia oboch členských štátov Európskej únie majú dnes k sebe bližšie, mladé generácie nevláčia na chrbtoch záťaže historických krívd. Sebavedomie Slovákov aj Čechov právom vzrástlo. Áno, oba národy žijú v hraniciach menších štátnych hraníc, no veľkosť nemerateľných duchovných, literárnych, kultúrnych hodnôt, pracovitosť a výsledky vedcov, konštruktérov, umelcov aj športovcov vidieť a počuť ďaleko na našej planéte – Milan Rastislav Štefánik, Matej Bel, Jozef Gabčík, Móric Beňovský, Dušan Samuel Jurkovič, Jozef Murgaš, Alexander Dubček, Ján Popluhár, Vladimír Dzurilla, Miroslav Šatan a najnovšie fenomenálny Peter Sagan.

A hoci sám na svojej koži často pociťujem deficity demokracie, spravodlivosti a plnohodnotného právneho štátu, považujem dnešnú samostatnú Slovenskú republiku za svoju pravú vlasť, za vlasť mojich predkov aj malých  vnúčikov. Som na ňu hrdý, rád v nej žijem, bývam, tvorím aj pracujem. To, že som jej čestne a nezištne pomohol pred štvrťstoročím na svet, som nikdy neoľutoval. Na záver spomienok som si vybavil jedno z Aristotelových konštatovaní: „Na prítomnosti je príjemná činnosť, na budúcnosti nádej a na minulosti spomienky.“

(Autor článku spolu s generálom Tvaroškom sa svojím hlasovaním zaslúžili o vznik samostatného Slovenska.)