POLITICKÁ HMLA NAD UKRAJINOU

Koncom novembra 2019 uplynie už šesť rokov od začiatku Euromajdanu, ktorý prerástol do násilností s mnohými obeťami a viedol k prevratu na konci februára 2014. Nacionalistické sily s agresívnou rusofóbiou, ktoré sa dostali k moci, z Ukrajiny urobili nielen nestabilný, ale aj jeden z najchudobnejších štátov v Európe.

V roku 2019 sa objavila šanca zmeny. V apríli v druhom kole prezidentských volieb zvíťazil herec (bez akýchkoľvek politických skúseností) Volodymyr Zelenskyj nad dovtedajším prezidentom Petrom Porošenkom, od ktorého sa masy s opovrhnutím „odvrátili“. Cesta Zelenského do politiky bola neobvyklá. V roku 2015 hral v populárnom komediálnom seriáli Služobník ľudu fiktívneho ukrajinského prezidenta Vasilija Holoborodka. Neskôr sa rozhodol kandidovať na pozíciu skutočného prezidenta. Od decembra 2017 funguje politická strana pomenovaná podľa tohto seriálu – v slovenských zdrojoch sa uvádza ako Sluha národa – čo budeme používať aj my. S novým prezidentom sa začali spájať protirečivé očakávania mnohých síl, ktorých sa dotýka ukrajinská kríza. Vzhľadom na to, že starý parlament blokoval rozhodnutia nového prezidenta, na júl vyhlásil predčasné parlamentné voľby. Prvýkrát od vzniku samostatnej Ukrajiny získala jedna strana – Sluha národa – väčšinu kresiel v parlamente.

Úsilie USA o zasahovanie

Nová ukrajinská vláda na čele s Oleksijom Hončarukom bola vymenovaná 29. augusta. Volodymyr Zelenskyj tvrdil, že vládu bude viesť skúsený ekonóm, za akého Hončaruka pri všetkej úcte k nemu, vzhľadom na jeho predchádzajúcu kariéru, nemožno považovať. Ide o najmladšieho premiér-ministra (ako znie oficiálny názov funkcie vedúceho Kabinetu ministrov Ukrajiny). Médiá ho označujú za predstaviteľa liberálneho krídla v Zelenského tíme. Takmer všetci členovia vlády sú vo funkcii prvýkrát. Výnimkou sú len ministerka financií Oksana Markarova (na pozícii od júna 2018) a mimoriadne kontroverzný minister vnútra Arsen Avakov (post zastáva od februára 2014), ktorý sa považuje za blízkeho nacionalistickým kruhom. Z 19 členov vlády je starších ako 40 rokov sedem ministrov (najstarší – 56-ročný – je Avakov), pričom dvaja sú mladší ako 30 rokov.

Od roku 2014 poskytol Washington Kyjevu len na upevnenie bezpečnosti štátu zhruba miliardu dolárov. A to je iste suma, za ktorú treba byť lojálnym i pokorným.

Po týchto dvoch voľbách nezostal na špičke štátu personálne kameň na kameni. Formálne sa k moci dostala nová garnitúra osôb poväčšine s malými alebo nijakými skúsenosťami z praktickej politiky, ktorá má možnosť zmeniť situáciu. Nové sily sú nielen politicky neskúsené, ale aj značne heterogénne, minimálne „zohrané“ a ak k tomu pripočítame aj zložitosti pôsobenia ľudského faktora, ich potenciál sa znižuje. Okrem toho je politická moc aj na Ukrajine viacvrstevná a zmeny na jej špičke neznamenajú automatický zlom celej „šírky a hĺbky“ politiky. Na budúci rok budú miestne voľby, ktoré veľa napovedia o tom, ako obyvateľstvo hodnotí novú moc.

Okrem vnútorných protirečení a boja, ktorý proti novej vláde vedú sily ovládajúce Ukrajinu v posledných rokoch, treba brať do úvahy aj pokračujúce úsilie USA o zasahovanie, ktoré je v súvislosti s nevypočítateľnosťou nejednotnej administratívy Donalda Trumpa neprehľadné. V ničom nezostáva ani NATO, ktoré imaginárne poskytuje Ukrajine vidinu členstva v pakte a živí tým atlantickú i ukrajinskú rusofóbiu.

Z ríše rozprávok

Zdesenie medzi ukrajinskými nacionalistami vyvolal list podpísaný 40 členmi Snemovne reprezentantov USA z Demokratickej strany, v ktorom žiadajú ministerstvo zahraničných vecí o zaradenie pluku Národnej gardy Ukrajiny Azov (predtým dobrovoľníckeho práporu) na zoznam zahraničných teroristických organizácií. Nedávny výrok ministra zahraničných vecí USA Mikea Pompea v Berlíne, že cieľom USA na Ukrajine je dosiahnutie stability, možno napriek jeho sugestívnosti, v kontexte toho, čo skutočne Washington robí, pokojne zaradiť do ríše politických rozprávok. Aby sa však nezabudlo na dobré mravy, prednedávnom bývalá veľvyslankyňa USA na Ukrajine Marie Yovanovitchová pripomenula, že od roku 2014 poskytol Washington Kyjevu len na upevnenie bezpečnosti štátu zhruba miliardu dolárov. A to je iste suma, za ktorú treba byť lojálnym i pokorným.

Zdá sa však, že hlavný (osobný) záujem Donalda Trumpa na Ukrajine spočíva zrejme v tom, aby tam našiel argumenty proti Demokratickej strane, ktoré bude môcť využiť v nasledujúcich prezidentských voľbách. Viedlo to až k tomu, že ho čaká impeachment – odvolávanie. Jeho výroky o Ukrajine a jej podpore zo strany USA sú veľmi vlažné.

Nastoliť poriadok na súčasnej Ukrajine, ktorá bola v minulých rokoch destabilizovaná spôsobom, ako by išlo o nejakú imaginárnu súťaž, kto urobí viac chaosu, je takmer nadľudská úloha. Napriek chúlostivosti problému to možno prirovnať k herkulovskému čisteniu Augiášovho chlieva. Kľúčovými úlohami sú najmä skončenie konfliktu na Donbase (a riešenie s ním spojených i ďalších bezpečnostných otázok), odstránenie (alebo na začiatok aspoň zmiernenie) korupcie a rôznych podôb zasahovania oligarchov do politiky (otázne je, či s ich vplyvom v ekonomickej oblasti zdevastovaný ukrajinský štát niečo dokáže urobiť), reorganizácia štátnej správy (najmä dosiahnutie vymožiteľnosti práva) a zlepšenie sociálno-ekonomickej situácie v štáte.

Reálnejší postoj

Vláda Oleksija Hončaruka je v nezávideniahodnej situácii, ale po neoliberálnych sociálno-ekonomických experimentoch v bývalých socialistických štátoch je veľmi pochybné, či chystaný predaj poľnohospodárskej pôdy na podporu investícií prinesie nejaké zlepšenie hospodárskej situácie. Varovaním je aj to, že Svetová banka avizovala, že ukrajinská pôda je „mimoriadne úrodná“. Je naivné domnievať sa, že cudzinci, ktorí pôdu budú môcť tiež získať, ju budú využívať spôsobom, ktorý prospeje rozvoju Ukrajiny. Pochybný je aj prínos „veľkej privatizácie“ toho, čo ešte zostalo v štátnych rukách. A to necháme bokom tlak Medzinárodného menového fondu na Ukrajinu. „Neoliberálne“ kocky sú však už vrhnuté, o čom svedčí aj návrh štátneho rozpočtu na rok 2020, ktorý je rovnaký (ak nie horší) ako v predchádzajúcich rokoch.

Z hľadiska medzinárodnej politiky je najzložitejším problémom situácia na Donbase. Novej moci nemožno uprieť určité snahy zmeniť v súvislosti s jej riešením vzťahy s Ruskom. Vzhľadom na vývoj na Ukrajine od roku 2014 ťažko očakávať od novej vlády programové zlepšenie vzťahov s Ruskom, cítiť však reálnejší postoj. Jeho výsledkom bola začiatkom septembra historická výmena 70 osôb, ktoré zadržiavali v Rusku a na Ukrajine. Tento krok privítali nielen na Ukrajine a v Rusku, ale ocenilo ho aj medzinárodné spoločenstvo.

Pod tlakom nacionalistov

Zložitejšie sa vyvíja situácia okolo minských dohôd II a s nimi spojenou normandskou štvorkou. Je okolo nej veľa rečí, ale k pokroku nedošlo. Súvisí s ňou však aj aj tzv. Steinmeierova formula – mechanizmus postupnej realizácie niektorých bodov Minských dohôd II, najmä udelenia zvláštneho statusu niektorým častiam Doneckej a Luhanskej oblasti, uskutočnenia miestnych volieb na týchto územiach a odpútania vojsk. Predložil ho ešte v októbri 2015 vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier.

Nastoliť poriadok na súčasnej Ukrajine, ktorá bola v minulých rokoch destabilizovaná spôsobom, ako by išlo o nejakú imaginárnu súťaž, kto urobí viac chaosu, je takmer nadľudská úloha.

Súčasná ukrajinská moc s ním vyjadrila súhlas a označila ho za technický krok, ktorý je nevyhnutný na naštartovanie mierového procesu. Podpísanie dokumentu ukrajinskou delegáciou na zasadnutí trojstrannej kontaktnej skupiny 1. októbra však vyvolalo vlnu protestov na Ukrajine. Nejde pritom len o nacionalistické, rusofóbne sily, ktoré to považujú za prvý krok ku kapitulácii pred Ruskom, ale odmietli ho aj viaceré orgány miestnej správy (zvolené ešte v „porošenkovských“ časoch).

Pozitívny je posun pri odpútaní (odvedení) vojsk Ukrajiny a povstalcov na čiare dotyku v Donbase, hoci stále pri ňom dochádza ku komplikáciám. Najnovšie sa začalo 9. novembra pri obci Petrivske. Skončenie celého procesu by malo umožniť obnovenie rokovania normandskej štvorky a môže priblížiť aj koniec konfliktu.

Nová moc sa dostáva pod tlak nacionalistov. Otázne je, aká je ich skutočná sila, lebo ich podpora oproti minulosti vyzerá byť nižšia. Vzhľadom na agresívny a brutálny charakter ich aktivít, však toto nebezpečenstvo nemožno prehliadať. Avšak ani celková mediálno-politická atmosféra v štáte nie je prístupná zmene nacionalistickej rétoriky. Posunom je už to, ak sa v nej neobjavuje radikalizmus.

Iracionálne paradoxy

Dnešný svet je aj priestorom veľkých iracionálnych paradoxov, ktoré neraz nesú znaky politickej schizofrénie. Na Ukrajine ich je neúrekom. Poukážeme len na dekomunizáciu Ukrajiny. Nechceme glorifikovať ZSSR, ale ukrajinským rusofóbom, nacionalistom a neonacistom treba pripomenúť, že bez území pričlenených počas sovietskej éry by Ukrajina bola oveľa menšia. Neexistovala by na takom priestore, na ktorom vyhlásila svoju suverenitu po získaní samostatnosti v roku 1991. Ide nielen o posunutie západnej hranice ZSSR na základe dohôd po skončení druhej svetovej vojny, z čoho územne profitovala v najväčšej miere Ukrajina, ale týka sa to aj „darovania“ Krymu v roku 1954. To, že dostali tieto územia od „zlej“ komunistickej (ruskej) Moskvy, im neprekáža a v prípade Krymu stále agresívne vajatajú o tom, že ho získajú späť.

K zmenám na mocenskej špičke Ukrajiny prišlo, ale na jej politickom profile (vnútornom ani zahraničnom) sa toho veľa nezmenilo. Treba uznať snahu novej moci zmeniť pomery, ale to, čo sa zatiaľ udialo, vzhľadom na kolosálny rozsah problémov, prinieslo málo pozitívneho. Nebudeme sa púšťať do analýzy scenárov, ktoré kolujú v mediálno-politických kruhoch, ale v nich nie sú nejaké príliš optimistické varianty. Otázne je totiž, dokedy a ako bude Západ podporovať „projekt Ukrajina“.

Jedno ruské príslovie hovorí, kto s čím zachádza, s tým zo sveta schádza. Nechceme byť zlým prorokom, ale Ukrajina huckaná USA (a so snom vstúpiť do NATO), stále pracuje na tom, aby sama sebe (takmer masochisticky) škodila, čo však spravidla nič dobré neprináša. Nájde nová moc v primeranom čase sily a prostriedky na to, aby Ukrajinu vymanila z osudovej krízy, ktorá sa môže skončiť pre ňu skončiť veľmi zle?

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave