POLITICKÝ ŠOUBIZNIS

Médiá nemajú na slobodnú a nezávislú prácu v záujme pravdy IQ

Foto TASR/Marko Erd
Dátum 20.04.2018

Poznáme to všetci. Ešte sa v televízii iba končí otváracia zvučka a diváci v štúdiu či v hľadisku už freneticky tlieskajú, pískajú, dupocú a inak hlučne prejavujú nadšenie, radosť či očakávanie...

Normálnemu človeku to pripadá hlúpe, lacné, umelé. Šoubiznis má však svoje pravidlá. Nepripúšťa neúspech, hluché miesta či stratu. Tak finančnú, ako aj v sledovanosti. Málokto už však vie, že inžinieri, manažéri a produkční zábavného priemyslu majú na efekt vyrátané všetko, že publikum považujú len za manipulatívny prvok svojej produkcie. Všetko je dnes na povel. Medzi javiskom a hľadiskom sú povelové plochy. Sexy manekýnky alebo asistenti produkcie držia v rukách tabuľky s elektronickými nápismi. „Potlesk!“ alebo „Kričte!“, „Dupot!“, „Hlasný smiech!“ či „Standing ovations!“

Moderátorovi nemusí vyjsť replika, no všetci sa nahlas smejú, tlieskajú. V speváckych súťažiach alebo v reláciách so živou kapelou sa roztrhlo vrece so standing ovations (aj po rozpačitom alebo po falošnom zanôtení)... Čoraz častejšie sa využíva aj možnosť vo zvuku domixovať potlesk, hlasný smiech, ovácie. Podľa hesla Andrewa Carnegieho: „Kde je málo úsmevu, tam je málo úspechu.“

Agentúrne praktiky

Kdeže sú časy, keď sa v stoji tlieskalo iba najväčším operným divám alebo svetovým tenorom? Ale iba a výlučne po fantastickom umeleckom výkone v La Scale alebo na Broadway!

Tieto praktiky sa udomácnili už aj na našom maličkom Slovensku. Veď aj my chceme byť svetoví! Televízie dokonca šoubiznisom ohlupujú už aj tých najmenších, agentúrne praktiky doputovali z obrazoviek do verejného života i politiky.

S príchodom jari priletela do krajiny pod Tatrami reality šou Za slušné Slovensko a úspešne frčí aj spoločenská hra „Vadí – nevadí!“ Diaľkovo ovládaní organizátori a produkcia zvolala hromadný protest aj do Martina. A podobne ako v iných „šoukách“ (možno v snahe nájsť superstar) sa im to podarilo na prvý pokus. Na tribúne vystúpil „slušný“ šialenec Michal Svateník verejne vyzývajúci na násilie slovami: „Zatiaľ sa nenašiel človek, ktorý by zastrelil niekoľkých členov vlády, čo je škoda!“ A prítomné publikum na námestí mu tlieska. Autenticky, dokonca bez domixovaného aplauzu...

O tomto vážnom incidente (podľa mňa trestnom čine) som sa však nedozvedel z hlavných médií, ani z tých verejnoprávnych. Lebo tie na niečo takéto z politického šoubiznisu riadeného americkým producentom jednoducho nedostali pokyn, súhlas a nemajú na slobodnú a nezávislú prácu v záujme pravdy ani IQ, ani „gule“! O tejto nehoráznosti informoval na svojom facebooku jeden z priamych účastníkov zhromaždenia – primátor mesta Martin a poslanec NR SR Andrej Hrnčiar. A vzápätí na tlačovej besede v priamom prenose TA3 ministerský predseda Peter Pellegrini. No ako keby padol kameň do jazera mlčania.

Šašo bez červeného nosa

Nechodím na akcie politického šoubiznisu, no tiež som za slušné Slovensko. Za také, v ktorom sa budú prísne a presne dodržiavať zákony aj obsah hesiel a požiadaviek z verejných zhromaždení či z oprávnených protestov. Stredná a staršia generácia si azda spomenie, že v niečom sa opäť v týchto časoch opakuje história. Aj vtedy – v Novembri ´89 – sme počuli a videli rozpor medzi výkrikmi, požiadavkami, želaniami a skutkami krikľúňov aj politikov v praxi. Poznám sa so stovkami ľudí, ktorí sa na námestí v Bratislave boli pozrieť, no znechutene vyhlásili, že tam už nepôjdu. Lebo vraj nechcú svojou účasťou podporovať zrejme nadrogovaného škrekľúňa, ktorého si neschopná (či všetkého schopná?) produkcia najala na pobavenie ľudí. Pred takmer 30. rokmi bol tým šašom bez červeného nosa iný jeho herecký kolega, ktorý z pódia na Námestí SNP vykrikoval, že mu „komunisti ukradli tvár!“

Aktuálne sa v šoubiznise spomína okrúhle výročie legendárnej žltej rodinky Simpsonovcov. Najdlhšie vysielaný animovaný seriál v histórii americkej televízie sa dožil štvrťstoročia. Jedného z nich – Barta Simpsona – dokonca americký časopis Time zaradil medzi päťdesiatku najvplyvnejších osobností zábavného priemyslu.

Až keď som si toto prečítal, konečne som pochopil úsilie, zmysel i smerovanie podivuhodných postavičiek nášho politického šoubiznisu. Možno sa raz dočká svojej hviezdy na chodníku slávy aj nenávisťou zožltnutý Richard Stanke, detektívny pátrač Igor Matovič alebo ofinová misska Lucia Nicholsonová...

Držte im palce, aby ten ich chodník na námestí nesmeroval k verejným toaletám. V šoubiznise sa totiž môže stať čokoľvek. Svoje o tom vie Oscar Wilde, neraz konštatujúc: „Hra mala veľký úspech, ale obecenstvo bolo katastrofálne.“