POPOLUŠKA Z PEZINSKEJ SKLÁDKY

Tá rozprávková stratila pri úteku črievičku. U nás – v reálnom príbehu „tejto krajiny“ – stratila všetko. Prime time na Jednotke, agentúrne preferencie voličov, dôveryhodnosť občanov, ilúzie o bezhraničnej podpore a trpezlivosti tútorov i obvyklú narcistickú sebadôveru s aroganciou v hlase. Ostali jej iba oči pre plač a krásne modré šaty...

Popoluška z pezinskej skládky sa síce oneskorene, no predsa len vybrala i tohto roku z Grasalkovičovho paláca do budovy Slovenskej filharmónie. Aby až 14. januára 2024(!?) odovzdala k „výročiu štátnosti“ tradičné najvyššie štátne vyznamenania. Dostalo ich 33 osobností spoločenského, kultúrneho i športového života z domova, spolu s niekoľkými zahraničnými. Sedem ocenených in memoriam. K zaujímavosti možno patrí iba to, že ocenenie si, okrem 19 mužov, prevzalo 14 žien. Ja k nej pripíšem aj neúčasť súčasného premiéra Roberta Fica a dvojnásobného slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča. Lebo Zuzana Čaputová sa, žiaľ, ani pri tejto poslednej príležitosti nedokázala priblížiť k štátnickému rozmeru. Naďalej ostala tvrdohlavo verná rozhodnutiu rozdeľovať Slovensko a preferovať iba menšiu – progresívnu komunitu krajiny pod Tatrami.

Celý národ jej súzvučne zatlieskal azda len pri dvoch menách: Ondrej Nepela a Petra Vlhová. Úžasný krasokorčuliar, olympijský víťaz odišiel predvádzať svätému Petrovi a okrídleným anjelom v hľadisku nebeskej ľadovej arény svoje trojité skoky, roznožky a piruety 2. februára 1989. Preslávil ČSSR a slovenský šport v dobe svojej medailovej žatvy v 70. rokoch minulého storočia ako málokto iný. Niet teda čo namietať.

Dúhové upratovanie

No uniká mi zmysel vyznamenávať štátnym vyznamenaním mladých športovcov, ktorí aktívne zbierajú pre slávu Slovenskej republiky medaily na športoviskách a skvelú kariéru zďaleka ešte nekončia. Tu však končiaca prezidentka so svojimi poradcami stavila na kalkulovanú marketingovú istotu.

Medzi laureátmi pri 31. výročí samostatnej Slovenskej republiky mi však chýbali mená takých tvorcov slovenskej štátnosti ako Vladimír Mečiar či Ivan Gašparovič. Zaujímavé, malé vydavateľstvo Mayer media dokáže každý rok pri výročí vzniku republiky nájsť nielen desiatky vlastencov, národovcov, osobností z rôznych spoločenských sfér, ktorí sa pričinili o naplnenie generačných snov a túžob, no aj takých, ktorých šediny odrážajú životné skúsenosti pre slovenský ľud užitočných spoluobčanov. V Grasalkovičom paláci už však roky dúhovo upratujú tak ekologicky, že zmizlo všetko. Žiadna uhlíková stopa, no ani stopa pamäti či pravých zásluh z národného tábora... Ani vedomosť, že podľa Ústavy SR k najvyšším štátnym vyznamenaniam patrí tiež Rad Andreja Hlinku spolu s Krížom Milana Rastislava Štefánika.

Politický analytik, filozof a publicista Eduard Chmelár v statuse poznamenal, že sa mu z ignorancie, farizejstva i klamstva Čaputovej pri oslavách štátnosti dvíha žalúdok: „Stačilo by len trochu veľkorysosti, nadhľadu a schopnosti oceniť tých najlepších z oboch táborov a vyslať tým signál, že štát si váži vytvorené hodnoty bez ohľadu na politické presvedčenie.“ Vyjadril sa tiež k výberu z kultúry: „Pre mňa je prejavom neuveriteľnej kultúrnej ignorancie a mocenskej arogancie, že medzi ocenenými sa nenašlo miesto pre najvýznamnejšieho žijúceho herca Štefana Kvietika, ktorý sa v máji tohto roku dožíva 90 rokov. Už len z úcty za to, čo pre Slovensko vykonal a z vďačnosti, že je ešte medzi nami...“

Štádium havlovského odchádzania

Zuzana Čaputová v svojom prejave posunula myšlienku o slovenskom príbehu i k širším súvislostiam. „Slovensko si píše svoj vlastný príbeh, ale je súčasťou aj širšieho stredoeurópskeho a európskeho príbehu. S našimi susedmi nás spájajú roky prežité v temnote dvoch totalitných režimov počas dvadsiateho storočia, zápas za vlastnú slobodu, ale aj hľadanie identity v projekte zjednotenej Európy.“ Chmelár však odmietol tieto falošne vyznievajúce slová prezidentky o snahe oceniť ľudí, ktorí bojovali za našu slobodu. „Kto iný by mal medzi nich patriť, ak nie najvýznamnejší slovenský disident Ján Čarnogurský, ktorý sa len pred pár dňami dožil významného životného jubilea 80 rokov?“ A mne sa pritom tlačí do pera ešte otázka aj na tretí totalitný režim, ktorý tu už v dvadsiatom prvom storočí začali medzi rokmi 2020 – 2023 nastoľovať za prezidentkinou sukňou Igor Matovič s Eduardom Hegerom, Romanom Mikulcom, Štefanom Hamranom a Danielom Lipšicom.

Prezidentka Čaputová sa práve ocitla v štádiu havlovského odchádzania... Avizovala však ešte jedno extempore. Jej vystúpenie v parlamente, o ktoré požiadala predsedu NR SR Petra Pellegriniho 11. januára 2024, aby vraj poslancov informovala o svojich výhradách k novele Trestného zákona. Takúto agendu hlavy štátu však bežne riešia cez legislatívny odbor prezidentskej kancelárie. Každý zorientovaný pozorovateľ politickej scény musel pri tejto správe spozornieť. Pamätníkom to mohlo okamžite evokovať dávne vystúpenie prvého prezidenta SR Michala Kováča, ktoré v marci 1994 spustilo známe protimečiarovské ťaženia.

Stranícke ambície

Tentoraz, 18. januára 2024 napoludnie, svojím vystúpením pred zákonodarcami a členmi slovenskej vlády prezidentka prechladnutým hlasom nevyzvala priamo na odvolanie premiéra Roberta Fica, ako to od nej očakával sektor progresívcov. V belasej trojjedinosti vystúpila na barikádu opozície, potvrdila snahu po trestnoprávnej ašpirantúre i svoje stranícke ambície na čele Progresívneho Slovenska. Najmä však cítila potrebu demonštrovať svoje ukotvenie v prezidentskej kampani kandidujúceho Ivana Korčoka, ktorú už – koordinovane so zahraničnou podporou – rozbehli likvidátori slovenskej štátnosti na námestiach.

Bol to posledný Popoluškin bál v prezidentskej funkcii. Jej odchádzanie však nesprevádzali ladné tóny viedenského valčíka Na krásnom modrom Dunaji... Za potlesku opozície a zvuku prezidentských fanfár Zuzana Čaputová v sprievode predsedu parlamentu (a možno svojho nástupcu) Petra Pellegriniho opustila snemovňu. Žiadne poznámky o „starom ujovi“ ani o „moletnej tete“ tentoraz prepisovačky záznamu ani novinári na balkóne nezachytili... No z Oslieho vŕšku v Bratislave odchádzala prezidentka príznačne – s podmazom rýchlej fínskej polky Säkkijärvi polkka. Kto študoval dejiny, pozná i protiruské konotácie tejto skladby, tak často hranej práve v tomto čase v slovenskom éteri...

V rozprávke sa za utekajúcou Popoluškou vybral princ, aby zvedel, komu stratená črievička patrí. Čoskoro všetci uvidíme, či..., a kto sa do Pezinka vyberie vrátiť Zuzane Čaputovej obe jej lodičky – stratené v čase.