POSLEDNÉ MIEROVÉ VIANOCE?

Vianoce sú vtedy, keď nikto neplače. Keď cítime vôňu vanilky, škorice, pomarančov a koláčov od mamy, keď sme v kruhu tých, ktorých ľúbime. Vianoce sú aj vtedy, keď sme v myšlienkach s tými, ktorí nie sú s nami. Zvyk ponechať pri štedrovečernom stole prestreté prázdne miesto znamená, že Vianoce sú časom jednoty s tými, ktorí odišli do večnosti.

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 01.12.2015

Počas tohtoročných vianočných sviatkov bude, žiaľ, pri vianočných stoloch priveľa prázdnych miest. S príchodom sviatkov pokoja a mieru sa každému naplní srdce radosťou, pretože sa spájajú so spomienkami na detstvo, s rodinou, láskou a priateľstvom. Sú oslavou dobra a krásy, pohody a porozumenia medzi ľuďmi. No práve pokoj a mier sa nám rozhodli mocní tohto sveta zobrať, pretože záujmy vojenského biznisu sú dôležitejšie. Medzi nami sú ľudia, ktorí zo dňa na deň prežívajú obrovské životné tragédie len preto, že sa niekto spoza veľkej mláky rozhodol v Európe rozpútať vojnu. Mnohí prišli o svojich najbližších, z detí sa v priebehu pár minút stali siroty, ktoré nemajú dať čo do úst. Pred pár rokmi som čakala v New Yorku pri memoriali po „dvojičkách“ na novinára Martina Rajca. Privítal ma vetou: „Čo sa tak vážne tváriš, veď je krásny deň, kde je tvoj povestný úsmev? Slováci sú stále zachmúrení a večne sa sťažujú, že nič nemajú.“ Martin vedel, o čom hovorí. Ako novinár chodil do krajín, kde prebiehala vojna, a uvedomoval si, čo je to mať sa ťažko, vidiac ľudí, ktorí prišli o svoju existenciu a ostal im iba holý život. Neuvedomujeme si, že každý deň by sme mali ďakovať za nový mierový deň, za to, že sme zdraví, že máme dve ruky, nohy, že vidíme, počujeme, že nás má kto objať. Čo by za toto všetko dali ľudia, žijúci v krajinách zmietaných vojnovými konfliktmi. Počas pochmúrnych týždňov koncom roka, keď nám ubúda svetlo a sem-tam zaháňame strach z tmy, môžu byť Vianoce vítaným rozptýlením a dodaním odvahy. Nech nás posilní najdôležitejší sviatok roka, sviatok svetla a znovuzrodenia do nádeje, že môžeme zastaviť šíriacu sa mašinériu strachu a temnoty, ktorá sa valí Európou. Tradičné vianočné zvyky, ktoré dodnes dodržiavame, vytvárajú most zo súčasnosti až do ďalekej minulosti. Nedajme si vziať naše tradície a korene. Keď si budeme sadať za sviatočný stôl, poďakujme za to, čo máme, a tešme sa, že nám na nebi svietia hviezdy a nad hlavami nelietajú vojenské bombardéry. V jednej pesničke sa spieva - každý deň budú vraj Vianoce... A veru môžu byť. Stačí, keď budeme obdarúvať ľudí počas celého roka láskavým slovom, pochopením a objatím. „Mám ťa rád“ treba hovoriť často, lebo sa môže stať, že to nestihneme – v jednej minúte môže byť všetko inak.