PRÁVNICI V ÚPADKU

Šedivá je každá teória, večne zelený je len strom života. Ten poznáš podľa jeho ovocia

Foto Martin Baumann/TASR
Dátum 30.04.2019

Mierny poplach, nie alarm spustili fiškáli a to Slovenská advokátska komora. Podľa ich poznatkov z výsledkov advokátskych skúšok, neboli a nie sú absolventi právnických fakúlt kvalitne pripravení. Advokátske skúšky, úspech na nich je podmienkou zapísania koncipienta do advokátskeho zoznamu. Úroveň absolventov fakúlt, teda vedomosti už magistrov práva (Mgr.) je podľa výsledkov z týchto skúšok z roka na rok slabšia, upadá. K poznatkom advokátov sa pripojili aj príslušné orgány prokuratúry, súdov, notárov, ktoré podrobujú svojich čakateľov skúškam, ktoré rozhodujú o tom či sa z nich stanú kvalitní pracovníci a zamestnanci v týchto právnických povolaniach. Netreba sa určite pozastavovať nad tým, že s informáciou o nekvalite mnohých svojich absolventov neprišli samotné právnické fakulty, ktoré vyprodukovali takýchto magistrov práv. Nereagovali ani ďalšie vysoké školy, ktoré nesú spoluzodpovednosť a to fakulty na ktorých sa študujú odbory s právnickým zameraním, konkrétne Akadémia policajného zboru (ktorá aj keď štátna škola produkuje nie zanedbateľný počet civilných absolventov pre bezpečnosť osôb či  bezpečnosť majetku),nereagovali ani fakulty verejnej správy. A najmä nič nesignalizovala akreditačná komisia, ktorá aj po dvoch kompletných akreditáciách (2011 a 2017) priznala týmto fakultám spôsobilosť vzdelávať študentov v tomto odbore vysokoškolského štúdia, v bakalárskom, magisterskom a doktorandskom stupni. Dokonca ich kvalifikovala ako fakulty, ktorých výskum je aspoň na štandardnej medzinárodnej úrovni. Na otázku prečo, je univerzálna odpoveď skrytá v múdrosti našich predkov, že na Slovensku sa každý s každým pozná a sme si blízkymi. Poplašné signály našťastie nezazneli z Katolíckej univerzity z Ružomberku, ktorá má priznané právo vyučovať „kánonické právo“ v doktorandskom stupni. Znamenalo by to medzinárodnoprávnu kolíziu so Svätou stolicou, Vatikánom ako najvyššou autoritou v tomto systéme práva.

Ako k tejto situácii, ktorá sa prezentovala vo formáte stretnutia dekanov právnických fakúlt, rektora UK, s ministrom spravodlivosti a predsedom Slovenskej advokátskej komory a to dňa 28.3.2019 došlo, ako dozrela a možno už v tomto období táto situácia už aj prezrela ? Pokúsme sa o quasi historický vývojový pohľad a to na genézu tohto problému. 

1. Neviditeľná ruka trhu

Boli časy boli, ale sa minuli! Boli časy (1990 – 2004) keď sa na právnické fakulty na Slovensku hlásilo viac ako po dve tisícky študentov a na štúdium po náročných prijímacích skúškach, s písomným testom z celej stredoškolskej matérie spoločenskovedných predmetov, vyhodnocovaných počítačom, ním bodovaných a komputerom vytvoreného poradia podľa dosiahnutých výsledkov, teda objektívne zobral každý piaty uchádzač.  Tak to bolo v podmienkach jestvovaniach troch právnických fakúlt (na UK, UPJŠ a UMB), kedy záujem o štúdium práva, zodpovedal aj objektívnym podmienkach novej spoločnosti so sociálne orientovanou trhovou ekonomikou a štátu, ktorý nastúpil na cestu stať sa právnym štátom. Dokonca aj na štvrtej právnickej fakulte v Trnave, ktorá vznikla (1999) secesiou (odchodom) časti učiteľov z Bratislavy, ktorí odmietali prijať nového dekana a jeho vedenie, personálne predstavujúce reštauráciu pomerov z roku 1989, aj s reštitúciou vtedajšieho študijného programu i keď s čiastočnou modifikáciou. Pravdou je, že vedúca časť z nich tu chcela založiť katolícku univerzitu a katolícku fakultu. Svätá stolica, a slovenský episkopát rozhodli, že sa tak stane nie v Trnave ale v Ružomberku. Síce bez právnickej fakulty ale podľa neskoršieho rozhodnutia s doktorandským študijným programom v odbore kánonické právo. Počty prijímaných študentov na fakulty sa zatiaľ a ešte stále neriadili podľa ekonomických zákonov voľného trhu, v súlade s veľkým liberálom, Adamom Smithom. Podobalo sa to viacej na systém s numerus clausus (limitovaného, uzavretého počtu) z obdobia direktívnej a centrálne plánovanej ekonomiky. Každý študent, budúci absolvent mal motiváciu, vedel že sa uplatní v súlade s nadobudnutým vzdelaním, dokonca ústavou vyhlásené právo na prácu malo reálne dimenzie a nemusel sa obávať, že sa padne, či skĺzne do záchrannej sociálnej siete s Úradmi práce. A práve absolventi z tohto obdobia a z týchto fakúlt tvoria dnes nobilitu, aristokraciu právnického stavu vo všetkých sférach právnického života Slovenskej republiky.

Neviditeľná ruka trhu sa už v tom čase dala, temer neviditeľne, do pohybu. Zviditeľnila sa a presadila založením súkromnej právnickej fakulty a to Bratislavskej vysokej školy práva (dnes s názvom Paneurópskej). Vznikla (2004) spojením síl predstaviteľov slovenských katolíkov, pravoslávnych kresťanov z Ruska (jeľcinovského razenia), za ruské peniaze a ďalej najmä za domáce bankové úvery, teda s náležitým finančným krytím. Krátko po počiatočných rečiach o excelentnej fakulte, s vyberaným počtom superštudentov s bilingválnym vzdelávaním, sa z Paneurópy vyprofilovala škola so slovenským rozmerom, s masovou vysokoškolskou pedagogikou. Podstatou pôsobenia tejto školy sa stali zmluvné právne vzťahy so študentmi založenými na ekvivalencii „do ut des“ (daj a dostaneš). Zaplatíš solídne, postupne sa zvyšujúce školné (od 800 do tisíc a viac eur) a dostaneš najskôr zápisy do indexu o „osvojení“ si vedomostí a kompetencií na skúškach v ročníku a napokon, keď splníš posledné „do - “ zaplatíš za štátnice a obhajobu diplomovej práce, bude nasledovať „des“ t.j. dostaneš aj diplom absolventa „iuris utriusque“, obojeho práva. Najskôr magistra potom aj možno doktora obojeho práva.  Už do prvého ročníka tejto súkromnej právnickej fakulty sa prihlásili a po inscenovaní divadelného predstavenia s prijímacími pohovormi boli prijatí študenti, ktorých neprijali na žiadnu inú fakultu VŠ (prijímačky sa konali až v októbri, keď už iné VŠ začali s prednáškami) a zostali pre prijatie len títo „zvyškoví študenti“ postmaturanti. Aj z hľadiska ich študijnej kompetencie (vedomostí, a najmä absencie návykov študovať, kultivovať sám seba) prischol im názov študijný odpad, kontaminovaná právnická skládka. Boli v stave platiť (ich rodičia) tisíc a viac euro za školné. Uvedomovali si, že za tieto peniaze majú právo na výučbu s kvalitnými učiteľmi (aj zahraničnými) a boli v očakávaní, či uzrozumení s tým, že oni pracovať a študovať nemusia (v tomto boli ako študenti intelektuálne marginalizovaní či sociálne vylúčení)  a čakali, že im v rámci zaplateného pobytu na právnickej fakulte, nejakí stomatológovia vsadia ako zub číslo osem, zub múdrosti aj so všetkými potrebnými vedomosťami. A oni sa naučia prostredníctvom jazyka, ktorý bude usmerňovať ich tekutiny v ústnej dutine a ich pohyb, získavať z tohto zuba múdrosti vedomosti, poznatky, pre príslušný prípad, pre riešenie kauzy s ktorou sa na nich obrátiť budúci klient a to hlavné zarobia si, podľa možnosti poriadne peniaze.  Takto vyzeralo študovanie (od „studere“ namáhanie sa) v prvých rokoch štúdia na právnickej fakulty Paneurópskej vysokej škole. Vtedy to bola v poradí založenia piata právnická fakulta.

Šiestou v poradí sa stala Fakulta práva (s hrdým názvom) Janka Jesenského v Sládkovičove. Dnes má majiteľov z Azerbajdžanu, a nesie názov VŠ Danubius. Organizačné dokompletizovanie slovenských právnických fakúlt sa spájalo nielen s pedagogickou ale výsostne vysokoškolskou komerčnou kreativitou. Obsahove aj úrovňou to bola analógia Paneurópskej fakulty. Ako pôvodne „vyšehradská“ ustanovizeň, exploatovala vzhľadom na sídlo v Sládkovičove študentov so slovenského juhu zo Žitného ostrova. Dokázala však flexibilne dovážať do svojho sídla aj študentov z Českej republiky, aby si tu dorobili aj druhý, magisterský stupeň štúdia a získali titul magister práv, aj keď boli bakalármi s iného odboru napríklad bankovníctva. V Česku také variácie neboli možné a v Sládkovičove sa k tomu vytvorili podmienky. Akreditačná komisia ako poradný orgán vlády, o tom nevedela. (Na zistenia o takýchto a podobných aktivitách by potrebovala detektívnu agentúru.) Kde je vôľa, tam je cesta, ako napísal svojho času náš expremiér. Tvorbou nových akademických, vysokoškolských „produktov“, hýril viac ako poltucta - násobný dekan v postupnom poradí troch právnických fakúlt (verejných aj súkromných). Vzhľadom na tieto zásluhy je oprávnene nositeľom, toho čo tu ešte nebolo, nielen jedného  doktorátu honoris causa, ale má ich niekoľko, a je teda „multi doctorom causa“, správne „honoris causa“. Čiastočne sa v tomto perigeu pohybuje aj magnificencia s akadémie policajného zboru. Samozrejme všetko je to v súlade s právnymi predpismi. Zásluhy týchto osobnosti pre právnu vedu, pedagogiku a vysoké školstvo  sú zreteľné a nespochybniteľné. Je to možno iba trochu krikľavé. 

2. Právnicke fakulty v teréne

 Okrem kreativity v zakladaní a „prevádzkovaní“ právnických fakúlt, ako inštitúcií vysokoškolského juristického biznisu, sú známe aj ďalšie počiny v tvorivom rozvoji právnického vzdelávania. Známa je situácia – kedy inštitúcie určené na osvetové vzdelávanie, dá sa povedať vzdelávanie širokej verejnosti t.j. „ľudovej pospolitosti“, sa stali právnickými fakultami akoby v teréne. Tieto vzdelávacie inštitúcie s formou obchodných spoločností, konkrétne spoločností s ručením obmedzeným,  získavali (verbovali študentov). Zmluvami uzatváranými s nimi sa za patričnú slušnú finančnú protihodnotu zaviazali, že pre nich ako študentov zabezpečia prednášky a semináre vedené vysokoškolskými učiteľmi z právnických fakúlt, skúšanie a napokon im zabezpečia vysokoškolský diplom. A pre tento účel mali ďalšiu zmluvu a to s príslušnou právnickou fakultou, ktorá im za solídnu odplatu zabezpečila učiteľov a to najdôležitejšie vysokoškolský diplom, vrátane slávnostnej promócie. Tento obchodnoprávny vzťah začal z aktuálnej potreby vyškoliť napríklad colníkov či úradníkov do verejnej správy. Pre nich pôvodne mal stačiť titul bakalár. Prax však ukázala, že bakalár práva stačí tak pre zapisovateľku na obecnom úrade. Absolventi zabojovali za svoje ľudské práva: „keď ste nám dali bakalára, dajte nám aj magistra“! My si to zaplatíme. Tak bolo potrebné, vymyslieť nové študijné programy, aby sa špeciálni bakalári, stali všeobecnými magistrami práva. Počty študentov niektorých právnických fakúlt, ktoré takto spolupracovali s praxou, aby uspokojovali potrebu vyprodukovať nové „ľudské zdroje“ s požadovanou kvalifikáciou, výrazne narástli. Fakulty sa nezľakli týchto úloh, nehľadeli na počty, množstvo pedagogických úkonov s tým spojených a v dôsledkoch ani na kvalitu týchto svojich absolventov. Vznikli tak novátorské právne vzťahy: občianskoprávne (uchádzač o štúdium a vzdelávacia inštitúcia, organizátor štúdia), ďalej obchodnoprávne (príslušná fakulta, poskytujúca služby vo VŠ vzdelávaní a vzdelávacia inštitúcia), a napokon aj administratívnoprávne (medzi príslušnou právnickou fakultou a jej sprostredkovaným študentom, podľa zákona o vysokých školách). Celkom elegantne, v súlade so zákonom, sa obišli dokonca aj ustanovenie ústavy, najvyššieho zákona štátu o bezplatnom vzdelávaní, o tom, že to nie je kúpno – predajný vzťah, ako aj  morálnu axiómu  že vzdelanie nie je tovarom. Na svoje si prišli všetky tri zúčastnené subjekty – študent (dostal diplom), vzdelávacia inštitúcia (zarobila si), a tiež  fakulta, ktorá získala finančné zdroje a vyučujúcim sa platilo na ruku, do kešene, či na drevo. Súkromné fakulty, konkrétne Paneurópska sa vyznamenali prevádzkovaním tzv. detašovaných pracovísk (konkrétne v Žiline, v mestách na Považí) následne aj vyvážali svoj juristický vysokoškolský právnický tovar do susednej Českej republiky (Brno, Ostrava aj stovežatá Praha, kde zriadili aj svoje dvojča s českej modifikácii). 

Ex post zasahoval aj zákonodarca – uzákonil, že vzdelávanie nielen poskytuje, ale aj organizuje a zabezpečuje vysoká škola (nie teda sprostredkovateľ, ako tretia osoba). Ďalej, že vysokoškolské vzdelávanie musí príslušná univerzita, fakulta uskutočňovať v mieste svojho sídla (nie po detašovaných pracoviskách v teréne a v rekreačných lokalitách). 

Iným prípadom tohto druhu, ako vybabrať so zákonom, sa stalo externé štúdium. Uznané je za rovnocenné s denným štúdiom, aj keď sa zvyčajne obmedzuje na tri víkendové sústredenia s monológmi učiteľov za príslušné predmety informačného charakteru. Hovorilo sa tomu aj víkendové rýchlokurzy (nie geniality, ale právnického vysokoškolského štúdia).

Semináre, cvičenia v dennom štúdiu sú  založené, skôr predpokladajú predchádzajúce samoštúdium poslucháčov. U externistov takáto forma štúdia, ktorá vyžaduje predchádzajúce učenie nejestvuje. Externé štúdium ako mimoriadne lacné, doslova „nízkonákladové“ s platením školného v rovnakej výške ako v dennom štúdiu je skutočne zlatokopeckým eldorádom pre majiteľov súkromných fakúlt. Vyšehradská fakulta (potov VŠ Danubius) v Slákovičove – mala zapísaných rokoch 2015 až 2018 až trojnásobne vyššie počty externistov ako denných (83 denných /na 226 externých, potom 52/na 177 a 31/na 137). Predátorom v tejto forme štúdia bola bezkonkurenčne Paneurópska fakulta, „pán Európy“ a „kráľ práva“ (jej logom je  kráľovská koruna, ktorá  nie je ani  svätoštefánskou, ani svätováclavskou, ale asi  habsburgovskou) Pre masu ich externistov nepostačovali kapacity paneurópskej auly maximum a tak učila v divadelnej sále Domu kultúry v Ružinove (Bratislava), ako aj vo veľkokapacitných priestorov iných miest na Slovensku. Pri získaní skutočne iba „poslucháčov“ (nie študentov, pretože tí maximálne prejavili schopnosť iba ak počúvať na prednáškach, alebo sa tak tvárili) prejavila sa  aj stranícko-politická príslušnosť zakladateľa fakulty. Prijala a vyškolila tu veľký počet miestnych a najmä okresných funkcionárov KDH, členov a sympatizantov tejto strany, v čase keď bola koaličnou, nie mimoparlamentnou stranou. Starať sa o kádre strany je záslužné a možno to má aj zmysel, perspektívu. Ľudia sú často aj nevďační. Prezradili to a opätovne dodatočne zasahoval zákonodarca. Musel určiť limity externistov (len asi šesťdesiat percent z počtu denných študentov  a zvýšenie počtu hodín výučby pre nich).  Trh vysokoškolského vzdelávania bol nenasýtený a prezentoval sa ako nenásytný. Majitelia súkromných fakúlt, aj ďalšie subjekty participujúce na týchto výbojoch trhovej akademickej prosperity si skutočne z tohto trhu „trhli“ slušné príjmy a zisky. Bol to juristický vysokoškolský Klondejk, univerzitný právnický divoký západ, právne nereguľovaný plne závislý na podnikateľskej tvorivosti akademických hodnostárov.  A čo sa naučili študenti, čo absolventi, magistri a doktori práva ? Odpoveď znela: život ich naučí, prax ich preverí, netreba aby študent a absolvent bol múdrym, čestným. V trhovej spoločnosti treba byť silným, dravým. Inak podľahnú darwinistickej sociálnej selekcii, dostanú sa za čiaru. Veď žijeme v liberalizme, či ešte v niečom  horšom a to v neoliberalizme.

Podľa Štatistickej ročenky Slovenskej republiky počet absolventov práva zo všetkých jestvujúcich fakúlt sa pohyboval v rokoch 2004 až 2007 v priemere okolo 700 absolventov ročne. V roku 2008 sa zvýšil na 1423, o rok neskôr na 1804, potom to bolo 1976 a v roku 2011 to bolo doteraz rekordných  1836 absolventov práva. Od roku 2013, až do roku 2016 – to bol mierny pokles počtu absolventov a to od 1649 do 1278 absolventov. V posledných dvoch rokov narátali štatistici počet absolventov na úrovni 1100 právnikov. Podľa počtov absolventov práva, fakulty vyprodukovali približne 12 tisíc magistrov práv a to za asi osem  rokov, najúrodnejších rokov.  Zreteľné je, že sme právnym štátom, alebo štátom právnikov. Nemôžeme byť neprávnym, či dokonca mafiánskym štátom, ako to vyhlásila naša hlava štátu. Štatistika nepustí. V starom Uhorsku sa údajne hovorilo, že každý Uhor (asi Maďar) je právnikom, alebo pastierom svíň. Zatiaľ sa tou druhou, farmárskou živnosťou magistri práv u nás  neživia.  Čo nebolo, v slobodnej spoločnosti môže byť.  Hovorilo sa tiež, že právo, právnickú fakultu zvládne každý, okrem toho a takého, koho zrazí električka. Myslela sa vtedy na električka jazdiacu  po Štúrovej ulici v Bratislave. Vývoj sa však nedá zastaviť. Dnes by to štúdium práva nezvládol iba ten, koho by zrazila vlaková súprava v metre. Ako je známe, prieskumný tunel pod Dunajom pre bratislavské metro zasypali v roku 1990 a tesne po ňom. Valuty sa minuli na pochode do slobody, do Hainburgu v decembri 1989 pri nákupe rádioveží  a inej spotrebnej elektroniky. A eurofondy pre Bratislavu sú nedostupné. Takže dopravné nehody na tejto úrovni, zrazenia, garambolu v metre sú pre študentov práva vylúčené, a to aj v Košiciach, Banskej Bystrici a Trnave a dokonca aj v Sládkovičove.

3. „Biela vrana“

Na právnickej fakulte „najstaršej a najväčšej“ sa tiež v priebehu už troch desiatok rokov, od roku 1990 viedlo z hľadiska počtu študentov slušne. Aj keď to boli dvojnásobne až trojnásobne nižšie číslo ako na privátnej Paneurópe. Vtedajšia hlava fakulty s obrazom Jána Amosa sa pozastavoval nad tým, že prečo by on mal prispievať do fondu solidarity UK, z ktorého sa rozdeľovali financie pre iné fakulty, ktoré na prelome milénia a jeho prvého desaťročia nemali primeraný počet študentov, (záujemcov o štúdium), teda ani príjmov. Podľa liberálnej morálky, každá fakulta sa mala starať o seba a pánboh o všetkých. Mala si zarobiť príjmami z „bočných aktivít“, napríklad detašovaných pracovísk alebo iných kreativít. Mediálne známym sa tento hodnostár stal vďaka zastrešeniu štúdia daňových poradcov, dokončenia ich štúdia na právnickej fakulte. Aj keď to nebolo kompatibilné. A tiež tým, že sa svojim pracovnoprávnym úkonom, výpoveďou danou nepohodlnej referentke(ktorá hovorila pravdu o pomeroch na fakulte tam kde nemala), ktorá sa v príčinnej súvislosti s tým, stala prvou „Bielou vranou“, nositeľkou tohto ocenenia. Alebo ďalej tým, že v spolupráci s ďalším podnikateľom sa stal súčasťou delegácie futbalistov do Tel Avivu. Trojdenný pobyt v ňom si vykázal ako zahraničný študijný pobyt. A to pre splnenie kritérií na podanie žiadosti o menovanie za profesora. Veľkú vedeckú radu presvedčil o svojej pravde, dokázal sa inaugurovať, aj keď na druhý pokus. Oceňovali jeho psychologickú odolnosť pri tomto vrcholnom kariérnom postupe. 

Dnes je fakulta v iných číslach. Nemá prebytok zdrojov. Žije iba z dotácií zo štátneho rozpočtu, ktoré sa prideľujú na hlavu, teda podľa počtu študentov. Aktuálny šéf fakulty musel požiadať magnificenciu, rektora UK o dotácie z fondu solidarity univerzity a požiadať tiež o krátkodobý preklenovací úver. Príspevky od matfyzákov a prírodovedcov sa teraz po čase zišli právnikom. Finančne ešte fakulta nie je v insolvencii. Dlhodobá insolvencia je cestou  k vyhláseniu úpadku a konkurzu. Súkromné VŠ to majú jednoduchšie. Majiteľ sa vyhne úpadku tým, že ich predá niekomu inému. Pardon, nejde tu o kúpu a predaj školy ako tovaru, ktorý sa zužitkoval, fyzicky aj morálne opotreboval,  ale o prevod podielov v tejto údajne „neziskovej“ obchodnej spoločnosti. Aby sa neporušil zákon a aby boli zisky pre majiteľov - podielnikov, založí sa paralelná, či materská obchodná spoločnosť už s ručením obmedzeným, na účet ktorej študenti platia školné. Majiteľ, majitelia majú potom legálnym spôsobom zisk. Vysoká škola ako nezisková spoločnosť zostane panenskou, nečistými peniazmi nedotknutou.

Počty študentov sa približne pred piatimi šiestimi rokmi zmenili. Stále sú slušné, primerane vysoké. Zlom spôsobila pôrodnosť, demografia, z rokov veľkej privatizácie. Pôrodnosť, fertilita, bola odložená. Rozdeľovali sa majetky (doplnkovo aj kupónovou privatizáciou pre široké vrstvy, pre vyvolených to bolo inak). Prebiehala tzv. pôvodná akumulácia kapitálu, rozdeľovanie ľudí na tých čo majú, a na tých pre život ktorých je určujúce modálne sloveso „byť“, t.j. že sú (ako tak, v lepšom prípade tvoria nižšiu strednú vrstvu) . Predávajú svoju pracovnú silu ako výmenný tovar. A ako proletári nového storočia, obdobia postmoderny (štvrtej etapy priemyselnej revolúcie) majú mať okrem pracovnej sily aj deti. Až teraz, nedávno, sa rozhodli plodiť deti a splniť tak atribúty svojho stavu. Potrvá to ďalšie dve desaťročia kým zo svojich detí vychovajú študentov. Približne od roku 2014 vzhľadom na túto demografiu, sa študenti ukázali ako nedostatkový tovar. Prežiť alebo neprežiť. Boj o študentov začal a prebieha. Fakulty práva sa rozhodli vstúpiť do tohto boja energicky. Zrušili prijímacie pohovory. Povedali „berieme každého“ maturanta a z akejkoľvek strednej školy (zatiaľ nie z učňovských stredných škôl). 

Výsledkom je, že počet novoprijatých študentov na súkromné právnické fakulty sa radikálne znížil. Na fakultu do Sládkovičova sa počet prihlásených rátal v minulom akademickom roku na prstoch rúk. Študenti z vedúcej súkromnej fakulty už ohlásili aj v investigatívnom  Denníku N, že Paneurópska právnická fakulta leží na koľajniciach a čaká kedy príde vlak (je to suicída, stav sebevraždy ?). Súkromníci nemajú žiadny benefit, ktorý by mohli osobám s maturitným vysvedčením ponúknuť. Ešte sa tu musí platiť aj vysoké školné. Až potom sa dá kúpiť vzdelanie, až v ďalšej etape sa dá kúpiť aj titul. Verejné VŠ sú zadarmo a tiež sa tam študenti nezoderú námahou zo štúdia. Chlieb sa láme. Kocky sú hodené. Rubikon právnické fakulty práve teraz  prekročili. Zatiaľ môžu povedať „veni a vidi“ (prišli sme a videli sme). Či budú môcť oznámiť aj ďalšie slovo v tejto trojčlenke a to „vici“ (zvíťazili sme) nie je zatiaľ známe. Odpoveď vyjadrujeme slovesom v budúcom čase – uvidíme.

4. Pamäť aj mozog

Najväčšia z verejných fakúlt, v náväznosti na zrušenie prijímačiek prišla aj z niečím neobyčajným, dokonca novátorskym, či úderníckym (ako to robili zväzáci v päťdesiatych rokoch. A na to má dnes aj kormidelníka v týchto rokoch). Spectabilita to pomenovala ako skúšanie, pri ktorom má skúšaný študent pri ruke výtlačok „nekomentovaných právnych predpisov“ (napr. trestný zákon, rodinný, občiansky kódex) a môže v ňom listovať, hľadať ustanovenia zákona, z predmetu v ktorom je skúšaný. Môže dokonca v tomto nekomentovanom predpisy si aj čítať a dokonca aj čítať s porozumením, ak zvládol tento stupeň moderného právnického štúdia.  Študent právnik sa tak odbremeňuje  od staromódnej metódy (asi zločinnej komunistickej) niečo sa naučiť štúdiom (mučením), odbremeňuje sa od čítania s porozumením, dokonca na vyššom stupni aj od čítania so zapamätaním, či dokonca sa oslobodzuje  aj od schopnosti zopakovať obsah, reprodukovať podstatu toho čo si prečítal. Odbremením sa zbavuje jarma tortúry štúdia. Je to totálne oslobodenie. Oslobodenie od namáhania pamäti, od memorovania, od reprodukovania. Hneď má dospieť k stupňu znalosti, ktorý sa volá aplikovanie poznatkov a potom ich tvorivé aplikovanie. Načo je vraj právnikovi schopnosť, kompetencia pamätať si ustanovenia právnych predpisov ? Dokonca porovnávať ich s inými. Poznať kontext, prečo a načo bol predpis prijatý, prečo sa novelizoval ! Všetko to nájde v počítači ! Tam si to vyhľadá ! Je to zdôvodnenie hodné génia špičkového vysokoškolského pedagóga, dokonca pedagóga s levelom juristického J. A. Komenského (!).

Pamäť je súčasťou mozgových rozumových aktivít a procesov. Ak sa pamäť ako súčasť mozgu nepoužíva, tak sa nielen nerozvíja, ale zakrnie, atrofuje! Pamäť aj mozog. Uvedená vymoženosť epochy komputerov vo vysokoškolskom pedagogickom procese sa preukázala aj na príslušných skúškach. Študent, ktorý si  na ekzámen priniesol nekomentovaný právny predpis, urobil tak s nádejou, že v ňom nájde odpoveď na položenú otázku. Načo by sa mal teda učiť, namáhavo študovať. Ďalší študent až na skúške, ako to vyplývalo z jeho správania, prvýkrát začal nielen listovať ale aj „lustrovať“ zákon. A z tohto bezradného hľadania študenta práva v nekomentovanom predpise vznikol pedagogický problém: ako dlho, koľko minút môže študent hľadať odpoveď v príslušnom nekomentovanom predpise – päť, či desať, či viac ? Neporušia sa jeho ľudské práva, ak takéto jeho vystúpenie na skúške, sa bude klasifikovať ako „nevyhovel“ ?

A akademický senát ako najvyšší samosprávny orgán demokraticky spravovanej fakulty  prijal múdre rozhodnutie, poučenie z tejto krízovej situácie: treba vytvoriť zoznam konkrétnych pedagógov, ktorí neumožňujú študentom na skúške použiť nekomentované právne predpisy a primeraný čas v nich hľadať a listovať ! V starovekom Ríme volali takéto zoznamy proskripciami a osoba v ňom zapísaná bola proskribovaná. Kto ju zlikvidoval na ulici a priniesol jej hlavu cisárovi (aj Neronóvi) bol odmenený aj povýšený. Tak sa vyvíja demokracia na verejnej právnickej fakulte a s týmito asociáciami. Učiteľ, ktorý uplatňuje štandardné nároky pre študentku v doktorandskom stupni štúdia je disciplinárne potrestaný, pretože mal od nej žiadať iba vedomosti na úrovni bakalárky. Porušil tým vraj zásadu rovnakého prístupu z antidiskriminačného zákona. Nerešpektoval jej pohlavie a príslušnosť k národnostnej menšine. Platí to nekompromisne v prípade, keď ide o študentku v priateľskom rodinnom vzťahu s naftovým mecenáša fakulty, ktorý je aj členom klubu jej veteránov a nemá rád ak sa študenti skúšajú z Benešových dekrétov. Samospráva je na fakultách spojená s feudalizmom. Každé dva alebo štyri roky, podľa termínu vo svojej pracovnej zmluve, je VŠ učiteľ povinný podrobiť sa výberovému konaniu. Prezentuje svoje vedecké, publikačné počiny a pedagogickú prácu pred menovanou výberovou komisiou. Ale konečné slovo, či mu predĺžia pracovný pomer alebo nie, a na akú dobu, má dekan. Ak chce byť úspešným, pokračovať v kariére VŠ učiteľa musí preukázať najmä atribúty – poslušnosti a vernosti voči tejto vrchnosti. V tomto zmysle sa do zákona o VŠ dostal vzťah vazality, vazality. Vazalom v tomto vzťahu je  zamestnanec učiteľ a seniorom (pánom) dekan. V samospráve na vysokých školách je obsiahnutý aj tento vzťah, osobnej závislosti, vrchnostensko-právny vzťah. S nepohodlným, neposlušným sa dekan vyporiada úplne suverénne. A žiadny kolega ho nepodporí, pretože pri svojom najbližšom výberovom konaní ho obdobne môže čakať vyhadzov, padák.  Sloboda, demokracia, rovnosť, kolegiálne vzťahy sú takýmto spôsobom podmínované, sú temer fiktívne. Niet sa kde odvolať. Akademický senát, jeho členovia sú v rovnakom osobnom závislom vzťahu od dekana. A ak je takáto spectabilita aj  psychologicky dominantnou osobnosťou a rektor je rád, že ho tam má, alebo s ním kooperuje, či kolaboruje môže to prerásť do absolutizmu, či despotizmu.

Najvyšším stupňom osvojenia si vedomostí a schopností u študenta, je podľa výročnej správy fakulty, zvládnuť kritické myslenie. Asi tento termín počuli senátori na námestí alebo si ho prečítali v rozhodnutí rektora, ktorým udelil rektorské voľno, aby študenti mohli získať tieto nie vedomostí, ale „dovednosti“ (podľa českého jazyka) na ulici.  Treba umožniť študentom naučiť sa kriticky myslieť ! Ako sa môžu inak integrovať do slušného Slovenska ? Musia byť „slušňákmi“.  Právnické fakulty boli vždy ideologickými fakultami, platí to aj v súčasnosti. Filozofia bola slúžkou teológie a právo je sluhom politiky, teda mocných. Predmetom myslenia môžu byť len vedomosti, ktoré si študent osvojil. Ako môže myslieť, o čom môže premýšľať keď nemá vedomosti, poznatky, ani na úrovni  zapamätania si. Dozvie sa, že je nositeľom vyššieho levelu myslenia, tzv. kritického myslenia a podľa toho sa správa.

Evolúcia aj tu pokračuje, nezastaví sa. Študenti,  a to študenti senátori (členovia Akademického senátu) prišli s ďalšou demokratickou iniciatívou. Stala sa ňou, no čo iné, ako „petičná akcia“, listina s podpismi študentov (odkukali to od poslancov parlamentu), aby sa skúšania za pomoci, s využitím nekomentovaných právnych predpisov, rozšírilo aj na skúšanie na štátnych skúškach (štátniciach). Rozvoj demokracie a ľudských práv je univerzálny, všeobecný, nemá hranice. Prejavom tohto vzťahu je situácia že dekan – je volený Akademickým senátom. Sú v ňom ako členovia učitelia, aj študenti. Kandidát, ktorý chce byť zvolený za dekana, potrebuje aj hlasy študentov – senátorov. Platí aj tu reciprocita a ekvivalencia – niečo za niečo. Je v tom tiež politika. Máme takéto požiadavky na skúšky, nároky na nich kladené na skúšaných a výhrady voči učiteľom, ktorí nás nútia študovať. Dáme ti svoje hlasy, ak splníš tieto naše „oprávnené,, demokratické a ľudskoprávne“ požiadavky“. A zvolený šéf fakulty – ktorý prešiel všetkými šteblami rebrička akademických hodností, funkcií aj činností (od pedela, cez zapisovateľa senátu, člena  komisií), ktorý si úspešne zostavil svoj „volebný team“, ďalej sa postaral o to, aby do akademického senátu boli zvolení jeho ľudia, ktorí logicky ho následne zvolili za dekana. A práve iba jeho a preto nesmie na nich zabudnúť. A s tým súvisí aj jeho odborná kariéra – dizertačná práca, potom habilitačná práca, síce na úrovni „slabingera“ (ako sa vyslovil predseda jeho habilitačnej komisie), ale úspešná. Jedine ako minimálnou hodnosťou „docent“ sa môže  uchádzať o funkciu  dekana. Dokázal to. Je nielen docent (homo habilis – človek schopný), aj homo politicus (človek politiky a moci). V kombinácii týchto dvoch vlastností - je to človek schopný vládnuť, niekedy schopný čohokoľvek. Ak sa spoja odhodlaní dokážu aj nemožné. Ak získajú pevný bod, pohnú aj zemeguľou. V kriminológii sa používa aj termín „moral insamity“ (asi – „človek zbavený morálky“).  Prvý ponovembrový minister školstva prof. L Kováč vyhlásil (až keď zmúdrel, po prijatí prvého ponovembrového zákona o VŠ), že do  škôl nepatrí demokracia, pretože o pravde sa nerozhoduje väčšinovým hlasovaním, a ďalej  o zvolenie sa nebojuje kortešačkami. Tu môže väzieť, podľa exministra aj jedna z príčin ochromenia duchovného pohybu v týchto najvrcholnejších kultúrnych inštitúciách krajiny. A vývoj na najväčšej a najstaršej právnickej fakulte toto zastavenie pohybu s pozitívnym smerovaním, vo  výučbe v štúdiu preukazuje. Akoby v rozpore s týmto osvietila hodnostárov právnických fakúlt myšlienka a to až po piatich rokoch, či nedozrel čas, aby opäť kládli väčší dôraz na vedomosti študentov pri skúškach (asi nie na hľadanie v nekomentovaných právnych predpisoch).  Je to myšlienka rovnajúca sa Archimedovmu zvolaniu „heuréka“. Netreba však, aby ako on vybehli nahí do ulíc.

Aj v organizme právnických fakúlt sa niekedy objaví pravda, že tlak v kvapalinách a plynoch sa šíri všetkými smermi rovnako. Na fakulte došlo totiž temer „k holocaustu, či genocíde“. V akademickom roku 2017/2018 bolo zapísaných do I. ročníka na základe režimu berieme každého a odvšadiaľ – 415 študentom denného štúdia. Z nich zanechalo po uplynutí prvého semestra štúdium 47 študentov. Tí si uvedomovali, že na vysokoškolské štúdium práva aj s redukovanými nárokmi, svojimi vedomosťami a schopnosťami získanými na strednej škole nestačia, nedorástli. Napriek tomu zo štúdia bolo však nevyhnuté vylúčiť  ďalších 53 študentov. Tí buď vôbec neprišli ani na jednu skúšku, alebo ani jednu úspešne neabsolvovali. Pokúšali sa však získať skúšku, skúšky iným spôsobom. Teda z celkového počtu 415 študentov – sto študentov, temer 25 percent ukončilo štúdium. Takíto študenti, absolventi rozmanitých najmä stredných odborných škôl (hotelových, gastro, cetering), boli prijatí bez prijímacích skúšok, bez výberu, len preto, aby  fakulta dostala viac peňazí z ministerstva, ktoré sa počítajú podľa počtu študentov fakulty, teda na jednu hlavu imatrikulovaného poslucháča.  Možno tipovať ako sa uplatní ďalší poslucháči, niečo viac ako tristo študentov, ktorí aj po týchto vylúčeniach a odchodoch pokračujú v štúdiu. Dá sa predpokladať, že veľká časť zo študentov ktorí skončili štúdium predčasne a neúspešne, sa zapíše na niektorú zo súkromných právnických fakúlt. Možno tam má nádej byť úspešným. Je to pravdepodobné. Nie je to vylúčené.

Ako je to možné ?  Prvou príčinou je devastácia úrovne stredných škôl. Devastácia pokračuje a prehlbuje sa až do stupňa deštrukcie intelektu, duševných schopností imatrikulovaných postmaturantov. Prejavuje sa to primárne  na vysokých školách v študijných odboroch vyžadujúcich, aby študent prezentoval, preukázal svoje vedomosti – verbálnym spôsobom, ústnym reprodukovaním, aj ich aplikovaním. Teda na spoločenskovedných odboroch, osobitne potom na práve.  A ďalšou príčinou je, že právnické fakulty nemajú vytvorené a vypracované určité normy, štandardy – čo musí študent vedieť, poznať a ovládať na úrovni vedomostí, schopností : a) reprodukčných a ďalej – b) aplikačných – schopnosti uplatniť nadobudnuté vedomosti pri riešení právnych problémov – odstupňovaných káuz podľa ich zložitosti a náročnosti (teoretickej a pozitívnoprávnej), c) tvorivých schopností – osvojené vedomosti, uplatňovať, aj rozvíjať a v ďalšom stupni aj tvoriť , vytvárať nové poznatky.

Akreditačná komisia – mala spracované tieto kritériá, atribúty nárokov na vedomostí a znalostí, ktoré má mať študent vysokej školy osvojené. Najvýznamnejším bolo ustanovenia podľa ktorého každá fakulta, študijný odbor mal mať určené požiadavky na úspešné absolvovanie štúdia. Vyžadovalo sa, aby tieto požiadavky boli dostatočne selektívne a to v tom zmysle, aby neumožnili absolvovanie študentovi, ktorý nezískal v priebehu vzdelávacieho procesu vedomosti, schopnosti a zručnosti na štandardnej úrovni.  Druhým významný kritériom bolo, že fakulta, odbor, mala určené úlohy, diferencované podľa stupňa štúdia (bakalárske, magisterské, doktorandské), ktoré musel každý absolvent samostatne riešiť.  Zostalo pri slovách, pri vetách, aj keď veľmúdrych.

Pravdou je a treba dodať žiaľ, že sa skutočné splnenie týchto požiadaviek na absolventa pri akreditácii študijného odboru – náležite neverifikovalo, alebo iba formálne uznávalo takmer automaticky za splnené. Vysokoškolská pedagogická práca, jej úroveň, jej uplatnenie v praxi vysokoškolského vzdelávanie sa nedoceňovala, ale výrazne podceňovala. Dokonca aj slovutný šéf tejto komisie o týchto kritériách ironizoval. Vysoké školy akreditačná komisia v priebehu dvanástich rokov jej pôsobenia a tiež uplatňovania komplexných akreditácií – posudzovala výsostne ako „chrámy vedy“. Skúmala a vyžadovala si primárne niekedy až výlučne len údaje o vede a výskume. Počet publikovaných výstupov v karentovaných časopisoch, impakty, vysúťažené granty atď. Svetová špička, uznávaná medzinárodná úroveň to sa žiadalo a fakulty to preukazovali, ak chceli byť akreditovanými. Hodnotiaci záver že študijný odbor, výskumná činnosť jeho učiteľov je  na domácej úrovni, aj rešpektovanej, znamenalo pre odbor prepadák, nemožnosť mať doktorandské štúdium, ohrozenie aj práva vykonávať bakalárske resp. magisterské štúdium. Výsledky, kvalita, úroveň vzdelávania -  takéto kritérium sa zobralo na vedomie a akceptovalo sa, ak bolo štylisticky dobre napísané.  Nepomohlo ani uzákonenie priebežného hodnotenia kvality poskytovaného vzdelávania v zákone o VŠ (doslova sa to odsabotovalo ako zbytočné papierovanie), nasledovalo zavedenie tzv. vnútorného systému zabezpečenia kvality VŠ vzdelávania. Prijali ho všetky univerzity a fakulty. Ale viacerí dekani si ani neskôr nepamätali, že niečo také majú medzi svojimi vnútornými predpismi.  Možno nápravu – minimálne nejakú zmenu prinesie – nová inštitúcia, už nie ako poradný orgán vlády, či ministerstva školstva, ako údajne nezávislá Akreditačná agentúra. Nezávislá by mala byť od politických a iných tlakov, lobistov a podobne.

Tak vedomosti, objektívne znalosti o úrovni o kvalite vzdelávania o kvalite absolventov  o kvalite absolventov  nezískame ani podľa vnútorného systému zabezpečenia kvality VŠ, ani podľa výsledkov dvoch komplexných akreditácií, prvej z roku 2011 a druhej z roku 2017.

Do inej kategórie patrí proces získavania akademických a pedagogických hodností. Pokiaľ v priebehu funkčného obdobia dekana v rokoch 2011 až 2015 nehabilitoval ani jeden učiteľ fakulty a ani jeden nebol vymenovaný za profesora v nasledujúcom období sa tieto ukazovatele radikálne zmenili. V priebehu asi štyroch resp. piatich akademických školských rokov – habilitovalo na UK jej Právnickej fakulty 36 učiteľov. A v rovnakom období úspešne zvládli vymenovanie za profesora 12 kandidátov. Spolu teda za tieto roky – habilitovalo a inaugurovalo 48 vysokoškolských učiteľov. Tento počet tvorí – niečo menej ako polovicu všetkých učiteľov fakulty. Nepochybne je v tom obsiahnutý proces dozretia učiteľov fakulty. Ďalej znalosť predpisov, požiadaviek na habilitácie a inaugurácie. Ako aj znalosť cesty ako dosiahnuť v tomto procesy úspechy. A to aj cestou – prechodu doterajších profesorov a docentov  z Paneurópskej vysokej školy – a ich zapojenie ako garantov študijných odborov. Ani vo Vedeckej rade UK, ani v Akreditačnej komisii tieto výsledky nevyvolali žiadne pochybnosti. V Českej republike neuznávajú akademicko – pedagogické hodnosti (docentov a profesorov) , ak ich nadobudli v období od roku 2004. Ktovie prečo ?

5. Z roka na rok horšia úroveň

A tak po zlyhaní týchto legislatívnych, inštitucionálnych garancií kvality vzdelávania na VŠ, po veľkej práci pri komplexných akreditácií, ktorá určite podnietila univerzity k zvýšeniu kvality vedy, výskumu, sme sa o stave o úrovni pedagogickej práce na právnických fakultách dozvedeli  až z praxe, zo života a pôsobenia advokátov združených v Slovenskej advokátskej komore. Podľa ouvertúry k ich iniciatíve, stretnutiu dekanov, rektora, ministra a šéfa advokátov malo sa rokovať o tom, že absolventi právnických fakúlt, ich významný počet, často  nie sú dostatočne pripravení na ďalšie či už justičné alebo advokátske skúšky. Minister G. Gál v rádiožurnále po rokovaní uviedol, že „úspešnosť týchto absolventov jednotlivých fakúlt je oproti iným rokom z roka na rok horšia“. To boli silné slová od pána ministra. Predseda advokátskej komory T. Borec, bol už ladený „moderáto“. Uviedol že tento problém cítia v praxi aj v advokácii. Je príliš veľa vysokých škôl právnického smeru, povedal. A podľa jeho názoru, malo by ich byť radšej menej, ale kvalitných. A potom v súlade s poučením od dekanov dodal, že by to mali byť fakulty dobre financované. A asi aj pre získanie sympatií od právnického dorastu , ktorí si chcú užívať, túžia po dolce vita uviedol, že by to mali byť fakulty s atraktívnym študijným programom. Možno v budúcnosti dodá, že myseľ študenta našich čias si žiada, aby aj atrakcie v programe neboli obyčajné, ale prerástli do exkluzívne a excelentne atraktívnych. Páni G. Gál aj T. Borec, obaja sú absolventmi právnickej fakulty UK. Ešte z toho úrodného a zlatého obdobia úrovne štúdia a študentov. Rektor UK M. Števček, rovnako absolvent tej istej fakulty už prešiel v otázke kvality absolventov do inej polohy. Pokiaľ sa tá kvalita, ktorú všetci chceme neprejaví v zmene systému financovania tak toto všetko (stretnutie dekanov, ministra a šéfa advokátov) je zbytočné. Akoby platilo my VŠ fakulty my nič, my muzikanti. Za málo peňazí, málo muziky aj takáto muzika je slabá ! Dajte nám peniaze, možno aj ľudí a my to urobíme, vyprodukujeme kvalitu !

Takže to jasné. Nielen podstatná, ale jediná, excelentná a exkluzívna príčina nedostatočnej kvality vzdelania absolventov právnických fakúlt – je v niečom čo je mimo nich. Asi je v tom kus pravdy. Ale rektor a dekani ako právnici vedia, že zákon o vysokých školách ukladá rektorom, dekanom, učiteľom – usilovať o vysokú  kvalitu štúdia a absolventov. Platí aj pre nich zákon, alebo len za určitých podmienok ? Neberieme všetkých a každého. Akreditačná agentúra pri budúcoročnej komplexnej akreditácii, ktorú ohlásil jej predseda musí napraviť to, čo nedokázala akreditačná komisia. Musí riešiť situáciu so súkromnými právnickými fakultami, ich metódami práce, masovou produkciou právnikov s úrovňou nižšou ako by mali mať štandardní bakalári, ale až na výnimky, s nezaslúženými titulmi magistrov práv.

Aká škola takí absolventi. Ak študent vie, že ho fakulta potrebuje len pre počet, pre dotáciu na jeho hlavu, správa sa a pracuje podľa toho. Podľa odpovedi rektora, príčinou všetkých nedostatkov a nekvality je len zlý systém financovanie. Sebareflexia zatiaľ nejestvuje, neprejavila sa.  Imperatívom a iste pravdivým, je iste príslovie – „za peniaze v Prahe dom“. Ale platí aj porekadlo s relevanciou zákona , treba sa prikrývať takou perinou na akú máme peniaze, teda prijímať a učiť maturantov, ktorí majú predpoklady zvládnuť nároky na študenta práva, pričom kritériá selekcie študentov sú nastavené tak, aby aj najslabší absolventi zvládali štandardné nároky. Inak sa musia uspokojiť iba s maturitou.  

Čo treba urobiť – pre kvalitu vzdelávania – za daných podmienok. A to vnútornými silami, zmenou pomerov na fakultách, univerzite. To nám zostali dlžnými účastníci stretnutia, aj podľa ich zverejneného komuniké a stránke advokátskej komory, aj podľa ich slov v rozhlase. Výsledok tohto stretnutia, so zámerom porozprávať sa ako odstrániť nedostatky v kvalite absolventov právnických fakúlt je teda neznámy. Prínos je z tohto aspektu nulový. Predseda akreditačnej agentúry R. Redhammer, v tejto rozhlasovej relácii v rádiožurnále, 29. 3. 2019 uviedol,  že agentúra (pred mesiacom ustanovená) pracuje na zásadných zmenách hodnotenia vysokých škôl. Pracujú na krokoch, dokumentoch a mechanizme, ktorými sa pokúsia dostať slovenské VŠ na úroveň európskeho štandardu. Po troch desiatkach rokov slobody, právneho štátu, demokratického usporiadania sme dospeli k poznaniu, že sa pokúsime dostať na úroveň nie Európy, ale európskeho štandardu. Ale bude to mať niekoľko etáp, časove rozvrhnutých. Prvých desať rokov si vyžiada vypracovanie  dokumentov pre akreditačnú agentúru o VŠ a ďalej nastavenia mechanizmu pre ne. V druhej etape, v ďalšom decéniu pravdepodobne naštartujeme proces ako dobehneme Európu, jej štandardy. A tretia etapa ešte nie je predvídaná a ani pomenovaná. Pamätníci si asi spomenú, že dobehnúť a predbehnúť nielen starý kontinent, ale aj USA,  sme mali tiež v priebehu dvoch desaťročí, a to do roku 1980. Bolo to za čias  nezabudnuteľného N. S. Chruščova. Druhýkrát sme sa do dobiehania pustili v deväťdesiatych rokoch a pokračovali sme v tom  až po súčasnosť. Do tretice toto dobiehanie  možno bude úspešné. Tentoraz ak to pánboh dopustí.

Výsledkom sedenia právnickej honorácie a potom krátkej relácie v rozhlase  bolo odporúčanie, možno výzva všetkým zainteresovaných subjektom. Dodajme, že nezaznela z úst ministra, šéfa advokátov, ani z úst rektora, ani dekanov, ale moderátora relácie, aby sa nielen začala viesť, ale aj viedla diskusia nie o kvalite absolventov právnických fakúlt, ale a to treba zvýrazniť – o budúcnosti právnických fakúlt na Slovenska. Redaktor, moderátor – zaťal do živého, trafil kliniec, skôr klin po hlavičke. Čo s tým právnických vzdelávaním ? Vyprodukovalo sa tu toľko titulovaných absolventov, že ak by si dali právnické fakulty desaťročnú prestávku, saturácia trhu s právnikmi by tým nebola dotknutá. Opätovne by mohli byť reštartované, až potom keď akreditačná agentúra vytvorí všetky náležité dokumenty a vytvorí aj potrebný mechanizmus pre kvalitnú činnosť právnických fakúlt a vysokých škôl vôbec. Možno dovtedy bude aj dosť financií na študentov a učiteľov vysokých škôl. Ak sa dožijeme tak uvidíme, ako to dopadlo! Šedivá je každá teória, večne zelený je len strom života. Ten poznáš podľa jeho ovocia.