PRÁVO NA SEBAURČENIE

Ak by Krym zostal ukrajinský, dnes by už na ňom pravdepodobne stála ďalšia základňa NATO

Foto ARCHÍV
Dátum 18.01.2020

Od predchádzajúcej cesty našej redakcie na Krym uplynuli dva roky. Polostrov za ten čas prešiel veľký kus cesty. Stačí spomenúť novú budovu letiska, pomenovaného po známom maliarovi Ajvazovskom, takmer hotový most ponad Kerčský prieliv, dokončuje sa aj dôležitá rýchlostná cesta vedúca naprieč polostrovom.

A kam sa zatiaľ posunul vo vnímaní citlivej krymskej otázky Západ? Sankcie ešte stále platia, neustali ani slová o anexii či dokonca ruskej okupácii polostrova. Médiá občas vyvolávajú dojem, akoby na Kryme vládol takmer vojnový stav. Márne však hľadáme v uliciach obrnené transportéry či armádu. Predseda krymskej vlády Sergej Aksionov dokonca sľúbil tomu z nás, kto zazrie čo i len jeden tank, kartón šampanského. Našej delegácii ho však nebolo súdené ochutnať – na celom polostrove nenachádzame nijaký tank, dokonca ani jedného ozbrojeného vojaka. Koniec koncov, tak ako sme ich tu nevideli ani pred dvoma rokmi. Na Kryme panuje pokojná atmosféra. Akoby sme ani neboli na území, o ktoré sa toľké stáročia zvádzali neľútostné boje. Vlastne sa zvádzajú aj dnes, len oveľa sofistikovanejšími prostriedkami. Meče, pušky a delá v modernej dobe nahradili sankcie či vhodne filtrované informácie, a občas aj dezinformácie v médiách. A tak našu cestu využívame predovšetkým na to, aby sme zistili, kto má na Krym, o ktorý je stále taký veľký záujem, najväčšie právo.

Do daru

Na území Krymu sa v priebehu storočí vystriedalo viacero kultúr. A veru ich nebolo málo, čo dokazuje aj jeho súčasné pestré národnostné zloženie. V priebehu storočí sem postupne prichádzali Gréci, Rimania, Janovčania, Bulhari, Góti či Skýti. Po čase sa stal súčasťou Rímskej ríše, v ranom stredoveku patril pod Byzantskú ríšu, neskôr si ho podmanila Zlatá horda. V 15. až 18. storočí sa tu rozprestieral Krymský chanát, vazal Osmanskej ríše. Po rusko-tureckej vojne sa Osmani územia vzdali a chanát, mimochodom, najdlhšie existujúci následnícky štát po rozpade Zlatej hordy, pripadol za vlády Kataríny II. Rusku. Už pred druhou svetovou vojnou tu Rusi predstavovali polovicu obyvateľstva. A ako sa Krym dostal k Ukrajine? V roku 1954 jej ho daroval Nikita Chruščov pri príležitosti jej 300. výročia pripojenia k Rusku. Podľa historických materiálov mal na to ekonomické aj správne dôvody. Okrem toho bol Chruščov etnický Ukrajinec a nikomu vtedy ani len na myseľ neprišlo, že by sa raz Sovietsky zväz mohol rozpadnúť. O jeho motivácii sa však aj tak stále vedú dohady: od snahy získať väčší vplyv a podporu na Ukrajine až po zahladenie viny za represie na jej území v 30. rokoch 20. storočia. S ďalšou verziou prišiel nedávno Chruščovov syn: podľa otcových slov bolo vraj toto rozhodnutie spojené s budovaním severokrymského kanála a praktickou stránkou riadenia aj financovania veľkých hydrotechnických stavieb v rámci jednej zväzovej republiky.

Hrozba etnických čistiek

Rozpad Sovietskeho zväzu vyvolal viaceré turbulencie v jeho bývalých republikách. V januári 1991 sa na základe referenda obnovila Krymská autonómna republika, stále však existovala v rámci Ukrajiny, aj keď tendencie vrátiť Krym do Ruska sa objavili hneď po vyhlásení ukrajinskej samostatnosti v auguste 1991. Situácia sa začala vyhrocovať vo februári 2014, keď sa Kyjev zmietal v nepokojoch, vyvrcholiacich prakticky štátnym prevratom. Vypukla občianska vojna a vtedajší prezident Viktor Janukovyč bol nútený krajinu opustiť. Krymčania odmietli uznať novú vládu. Ako si v tejto súvislosti spomína predseda krymského parlamentu Vladimir Konstantinov na nálady tých dní, na polostrove prevládali obavy zo zničenia jednak Krymu ako republiky, ale aj ako centra ruskej kultúry. Ruské obyvateľstvo na Kryme sa dokonca obávalo etnických čistiek a v ich dôsledku aj bezprostrednej fyzickej likvidácie. A v týchto podmienkach bolo prijaté rozhodnutie dať obyvateľstvu možnosť rozhodnúť sa, či zostať súčasťou Ukrajiny, alebo sa – ako celok – vrátiť naspäť do Ruska. Článok 138.2. ukrajinskej ústavy umožňoval uskutočnenie miestnych referend, pričom ich možný predmet nijako neobmedzoval. Už len na základe tohto faktu možno referendum zo 16. marca 2014 vyhlásiť za legálne a návrat Krymu do Ruska za legitímny.

Spomínané udalosti len vyostrili napätie medzi Ruskom a Západom. A situácia sa nezlepšila dodnes. Prečo Západu tak veľmi záleží na tom, aby patril Krym Ukrajine, keď bol jej súčasťou len šesť desaťročí, dostal sa jej nie celkom zákonným spôsobom – rozhodnutím prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR, ktorý na takýto krok nemal podľa vtedajšej ústavy kompetencie – a samotní obyvatelia sa v legitímnom referende rozhodli pre návrat do Ruska?

Vojenskostrategické hľadisko

Krym má veľmi dobrú strategickú polohu. Možno z neho nielen kontrolovať oblasť Čierneho mora, ale získať výborný prístup aj k Stredozemnému moru. Neďaleko, v Bulharsku a Rumunsku, sa zase nachádzajú vojenské základne NATO a možno predpokladať, že ak by Krym zostal ukrajinský, dnes by už na ňom stála ďalšia základňa NATO, čo by bolo pomerne blízko k Rusku a jeho dlhodobo problematickému regiónu, Kaukazu. V Sevastopole okrem toho sídli ruská čiernomorská flotila, za čo Moskva celé desaťročia platila Kyjevu takmer 100 miliónov dolárov ročne. Zmienku si zasluhuje aj úložisko atómových zbraní z polovice 20. storočia, podzemná ponorková základňa, niekoľko leteckých základní či stredisko kontroly vesmírnych objektov. Okrem rozhodujúceho vojenskostrategického hľadiska však pri Kryme ide aj o kontrolu energetických trás, prechádzajúcich cez oblasť Čierneho mora z východu na západ. Ktovie, či má Ukrajina rovnakú cenu pre NATO aj bez tohto významného kúska zeme...

Okrem všetkých praktických dôvodov má však Krym pre Rusko aj symbolický význam. Práve na jeho území prijalo knieža Vladimir v roku 988 kresťanstvo a viera sa od tých čias začala šíriť po vtedajšej Kyjevskej Rusi. Uskutočnila sa tu aj Jaltská konferencia, kde Josif Stalin, Winston Churchill a Franklin Roosevelt delili povojnovú Európu na dva bloky, východný a západný.

Kto má teda na Krym väčšie právo? O jeho osude rozhodli obyvatelia, a to demokraticky, hlasovaním v referende. Demokratickejší spôsob rozhodovania dnešný svet zatiaľ nevynašiel. Súčasťou Ruska sa stali dobrovoľne a mnohí tento krok vnímajú ako návrat do svojej historickej vlasti. Len Západ im právo na sebaurčenie stále upiera. Dokáže sa niekedy pozrieť na Krym aj inou optikou ako politickou? Napríklad očami tých, ktorí majú na Krym najväčšie právo. Očami jeho obyvateľov...