PREČO PADOL SOCIALIZMUS?

Koncom roku 1989 prebehla „druhá novembrová revolúcia“ a my sme „štrnganím“ odprevadili socializmus na smetisko dejín. Do našich dejín totiž zasiahli dve novembrové revolúcie. Ruská veľká socialistická revolúcia z roku 1917, začatá na oslavu 38. narodenín Leva Bronštejna/Trockého, narodeného 25. októbra/7. novembra 1879, ktorá – ako vieme – zásadne zmenila nielen naše dejiny po roku 1945, ale aj dejiny sveta. Druhá, tzv. zamatová či nežná revolúcia s dátumom 17. november 1989 historicky nadviazala na smrť študenta Jana Opletala v roku 1939, olej do jej ohňa však priliala vymyslená smrť študenta Šmída, teda moderne povedané „hoax“ z roku 1989. Sedemnásty november je od roku 2001 štátnym sviatkom, Dňom boja za slobodu a demokraciu.

Tak teda v novembri 1989 Slováci a Česi (ale nielen oni) zavrhli socializmus a privolali kapitalizmus, ktorý je podľa českého speváka Jiřího Suchého „lepší než socialismus, ale horší, než jsem si myslel“. Socializmus nebol dokonalý, no postavilo „sa“ cezeň mnoho fabrík, bytov, škôl, nemocníc, školy boli zadarmo rovnako ako zdravotníctvo. Je pravda, že boli rady na banány, citróny, autá – preto mnohí išli počúvať vábivé reči Budaja a Kňažka a štrngať kľúčmi, aby sa socializmu zbavili. So socializmom však odišla aj potravinová sebestačnosť, štát stratil úspešné fabriky, výskumné ústavy a nemocnice, vo vzdelávaní vznikol chaos, platí sa za školy, za učebnice, hoci podľa ústavy je školstvo a zdravotníctvo zadarmo.

Dnes už vidíme, že „novembrový zamat a neha“ uzatvorili u nás éru marxizmu a otvorili priestor pre „dokonalejší“ neomarxizmus so všetkými jeho sprievodnými znakmi, odskúšanými na Západe, ktorému sme „otvorili náručie“.

Alternatíva k trhovej ekonomike

Prečo padol experiment menom socializmus? Opieral sa o marxizmus, filozofický prúd, ktorý vznikol v druhej polovici 19. storočia v anglosaskom svete. Experiment nedopadol dobre, inak by zrejme pokračoval. Nedopadol však dobre predovšetkým pre experimentátorov a nie pre tých, na ktorých sa experiment skúšal. Kapitalizmus považoval Marx za zlú formu zriadenia štátu, lebo bol/je to systém, ktorý väčšinu vykorisťuje a menšine prináša úžitok. Revolúcia mala byť cestou od kapitalistickej vykorisťovateľskej spoločnosti k spoločnosti komunistickej, ktorej podstatou malo byť zrovnoprávnenie všetkých ľudí, sociálna rovnosť. Súčasťou socialistickej revolúcie bola aj diktatúra proletariátu, robotníckej triedy. Rus Uľjanov-Lenin bol autorom marxizmu-leninizmu, ktorý sa stal teoretickým základom praktickej činnosti pri budovaní socializmu, a pravdaže aj pri spočiatku veľmi krutom triednom boji, pričom v ZSSR a štátoch jeho bloku bol povýšený na úroveň štátnej ideológie. Sociálne výhody sprevádzal osobitne v 50. rokoch 20. storočia neľudský teror.

Socializmus mal byť „cestovným lístkom“ do beztriednej spoločnosti, ktorá nepotrebuje štát, ale socialistický štát nesmeroval k zániku, skôr naopak. Jeho pozície boli silné v ekonomike i v neľudskej ideologickej nadstavbe, osobitne v potieraní iných ako marxistických ideológií, najmä náboženstva. No zároveň bránil bohatnutiu jedných na úkor druhých, zaznával trh a všetky teoretické frázy o „voľnej ruke trhu“. Nebol dostatočne „demokratický“, bol „diktatúrou robotníckej triedy“ a pokus o jeho väčšie poľudštenie na čele so Slovákom Alexandrom Dubčekom v roku 1968 zastavili spojenecké tanky. Prišlo už vtedy ľudstvo nadlho a definitívne o možnosť hľadania alternatívy k tvrdej, mrazivej trhovej ekonomike, orientovanej len a len na peniaze a zisk, a ignorujúcej ľudí, všetko to zahrnujúc pod všeobjímajúcu „slobodu a demokraciu“? Alebo sa len v roku 1968 oddialili „dobroty kapitalizmu“ o dvadsať rokov?

Dizajnéri budúcnosti

Možno však žijeme v časoch, keď sa ľudstvu „socializmus“ vráti, ale v tej najtotalitárnejšej, fašistickej podobe. Pretože potom, čo sa vymkýnalo z rúk „zakladateľov“ šírenie ideí marxizmu pomocou revolúcií, ktoré si robotníci neosvojili (lebo boli dvetisíc rokov „nasycovaní kresťanstvom“, ktoré ich „oslepilo“), hľadali dizajnéri budúcnosti iné postupy. Pritom oni, bohatí vládcovia sveta, s horkosťou konštatovali, že socializmus nezhoršil, ale naopak, zlepšil postavenie biednych. Pôvodná hybná sila revolúcie robotníci nemali dôvod pokračovať v násilnej zmene spoločenského systému. Vtedy kritici Marxa splodili nové hnutie, opierajúce sa o protokoly staršieho dáta, v ktorom rozvinuli myšlienky na ovládnutie spoločnosti postupným, navonok pokojným, „kultúrnym“ spôsobom. Vznikla Frankfurtská škola, ktorá marxizmus neodvrhla, ale – zreformovala. Splodili neomarxizmus s cieľom nastoliť na planéte Zem jednu svetovú vládu s režimom oveľa „ráznejším“, ako bol socializmus: liberálny fašizmus pod kepienkom „liberálnej demokracie“.

A tak sa pred 30-40 rokmi v štátoch sovietskeho bloku na čísi povel začali procesy, ktoré čoskoro zmenili tvár Európy. Prispeli k tomu Gorbačov a Wojtyła ako Ján Pavol II.? Alebo to bolo inak? Kto si prial, aby sa udiala hádam najväčšia senzácia dejín konca druhého tisícročia, rozpad všemocného ZSSR? Ten zrazu napriek nespornej vojenskej sile nebol schopný(?) zabrániť pripojeniu východného Nemecka k NATO, ani zániku Varšavskej zmluvy, a na papier nedostal ani záväzok nerozširovať NATO na východ. A následne zanikla aj Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, čo bol pokus o integráciu socialistického typu. Zavrhol „ktosi“ možnosť vývoja ľudstva po osi rovnosti a bratstva? Uprednostnil „slobodu a liberálnu demokraciu“? Boľševický vodca Stalin sa mal o demokracii vyjadriť takto: „Vždy som si myslel, že demokracia je vláda ľudu, až kým mi súdruh Roosevelt zrozumiteľne nevysvetlil, že demokracia je vláda amerického ľudu.“

Na ceste ku kapitalizmu

Míľnikom na ceste k pádu „reálneho socializmu“ bol august 1975, keď vo fínskych Helsinkách predstavitelia 33 európskych štátov (vtedy ich v Európe viacej nebolo), USA a Kanady podpísali Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (OBSE), ktorý napokon Východu „vykrútil krk“. Helsinský proces akoby priamo viedol ku krachu vládnucich štruktúr vo východnej Európe, ktoré sa zdali byť večné. Nápomocná bola nukleárna katastrofa v Černobyle (1986), aj malá konkurenčná schopnosť sovietskych výrobkov. V priebehu niekoľkých mesiacov 1989 sa systém jednej strany vo všetkých štátoch sovietskeho bloku zrútil a nahradil ho systém založený na viacerých stranách a na tajných voľbách. No len do času, pokiaľ sa nenájdu „riešenia“, ktoré dokážu výsledky volieb prispôsobiť tým, ktorí majú v rukách spočítavanie hlasov?

ZSSR oficiálne zanikol 21. decembra 1991 a červenú vlajku s kosákom a kladivom nahradila bielo-modro-červená trikolóra, vlastne tradičná slovenská vlajka. Myšlienka skúsiť s Rusmi o tom, „kto ustúpi“, rokovať, bola veľmi krehká a pre vtedajšie slovenské vedenie nepredstaviteľná. Sebavedomie Slovákom chýba celé stáročia. Ale nielen preto po „odštrnganí“ socializmu Slovensko ostalo s holým zadkom.

„Niečo“ sa muselo stať, že zo zapálených budovateľov socializmu sa odrazu stali draví budovatelia kapitalizmu. Že západní kapitalisti bratsky a nezištne pomáhali národom „vyvlečeným zo socialistického jarma“ vydrancovať ich továrne, banky, elektrárne, polia, lesy, všetko. Akoby sa stalo normou, že každý si zaslúži to, čo si ukradne. Mal nastať všeobecný blahobyt, po Gándhím reprodukoval Václav Havel heslo, že „pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“. A skutočnosť? Pokiaľ ide o „lásku“, tá zvíťazila hneď po novembri: otvorili sa nevestince, šľapky vyrazili do ulíc, „láska“ kvitla na parkoviskách kamiónov. A „pravda“ sa menila podľa výsledkov volieb a dospela až tak ďaleko, že dnes je už nenormálne neklamať.

Svet ohlúpol

Ako napísal priateľ z Česka, „niečo“ sa muselo stať, že svet ohlúpol. Že synovia a vnuci hrdinov veľkej vlasteneckej vojny na seba strieľajú, že v Amerike vládne staručký „mierumilovný“ pán, padajúci na schodoch do lietadla, ktorý „nechce vládnuť svetu“. Že po storočiach bez moru na celučičký svet „udrela“ smrteľná rana covidová, že dobrovoľne ideme mrznúť a hladovať, že máme povolené správy zo Západu a zakázané správy z Východu, že po rokoch od „nežnosti“ si nesmieme myslieť a už vôbec hovoriť niečo iné ako predstavitelia najtupšej vlády v histórii Slovenska, ako všemúdry Brusel či americká zamrežovaná ambasáda.

„Niečo“ sa muselo stať, že oslavujeme „osloboditeľov“ z USA, ktorí nám ku koncu vojny vybombardovali rafinérie v Bratislave i Dubovej a viaceré mestá. A navyše, stálo nás to časť zlatého pokladu uloženého v priateľskej Británii, odkiaľ Edvard Beneš, v tom čase samozvaný „president“, organizoval a riadil povstanie tak, ako ho riadil. A budúca ČSR musela zaplatiť Britom ešte aj za šnúrky v topánkach česko-slovenských letcov, ktorí v záujme Británie bombardovali Nemecko.

Je to trest Boží za nenažratosť a zvrhlosť? Za jahody v zime, za asfalt na lesných chodníkoch, za podnikateľské „baroko“, za stovky televíznych staníc, za rodiny bez manželstva a za deti bez otcov, za tri a viac pohlaví? Za internet páchajúci hriech otupovania mladých i starých? Už sme definitívne ohlúpli a začali veriť v liberálnu demokraciu? Začali sme veriť, že na celom svete zvíťazia vo voľbách len tí najslušnejší, najmúdrejší. Začali sme si myslieť, že v politike nejde o peniaze – ale veď na rozdiel od socializmu kapitalizmus je len a len o peniazoch.

PRIESKUM 33 ROKOV PO...

 

V režime, ktorý na Slovensku vládol pred rokom 1989, by nechcelo žiť 56,5 percenta ľudí. Naopak, chcelo by v ňom žiť 28,9 percenta. Ďalších 13 percent odpovedať nevedelo. Vyplýva to z prieskumu agentúry AKO, zverejneného v relácii Analýzy Na hrane televízie JOJ 24. V režime pred rokom 1989 nechce žiť 60 percent mužov a 53 percent žien. Naopak, žiť by v ňom podľa prieskumu chcelo viac žien (32 percent) ako mužov (26 percent).
 

Medzi respondentmi od 18 do 33 rokov by pred rokom 1989 nechcelo žiť 70 percent a chcelo 13 percent. Život v režime pred revolúciou by vo vekovej kategórii od 34 do 49 rokov preferovalo 23 percent a nepreferovalo 61 percent. Vo veku od 50 do 65 rokov by to nechcelo 48 percent a chcelo 42 percent. Život v minulom režime by si od 66 a viac rokov vybralo 43 percent ľudí a nechcelo 42 percent. Z prieskumu ďalej vyplýva, že ľudia s vysokou školou by nechceli žiť pred rokom 1989. Režim pred revolúciou by volilo 41 percent ľudí, ktorí vyštudovali základnú či učňovskú školu bez maturity. Naopak, 42 percent ho nechce. Minulý režim by preferovalo 26 percent ľudí so strednou školou s maturitou a nechcelo 59 percent. Väčšina ľudí (79 percent) žijúcich v Bratislavskom kraji by nechcela žiť v režime pred rokom 1989. Nasleduje Prešovský kraj (64 percent) a Košický (56 percent). Možnosť žiť v minulom režime si zvolilo najviac ľudí z Trenčianskeho (37 percent), Banskobystrického (36 percent) a Nitrianskeho kraja (34 percent). Režim spred 33 rokov by výrazne nadpriemerne chceli voliči Smeru-SD, SNS, Hlasu-SD, Republiky a mierne nadpriemerne voliči Sme rodina. Režim nepreferujú voliči strán Progresívne Slovensko, SaS, KDH a OĽaNO. Zber dát pre prieskum sa realizoval od 8. do 11. novembra na vzorke 1 000 ľudí.
 

TASR/Extra plus