PRETEKY BLÁZNOV

Pod vplyvom diania na Ukrajine sa aj u nás viac hovorí o obrane vlasti. A pravda je, že Slovensko si musí zachovať obranyschopnosť, udržiavať vojenské schopnosti štátu pre budúcnosť a plniť záväzky kolektívnej ochrany Európy – tam, kde to skutočne treba, napríklad na južných hraniciach. Lenže namiesto toho sa u nás hovorí skôr o príchode tisícok amerických a iných „natovských“ vojakov na naše územie. Je toto ten správny spôsob, ako tú obranyschopnosť budovať?

A vlastne, proti komu? Hovorí sa o tom neurčito, akoby nepriateľom mohol byť ktokoľvek. Lenže pozrime sa na mapu a ujasnime si: kto by nás, čo i len vo vzdialenej perspektíve, mohol napadnúť? Vojská krajín NATO a EÚ nás nebudú chcieť obsadiť, tie tu už sú ako zmluvou viazaní spojenci (hoci o tom, aký je v tom rozdiel, sa tiež dá diskutovať). Podobne iste nezaútočia ani iné priateľské európske krajiny, napríklad z Balkánu, ktoré všetky tiež chcú ísť do NATO a EÚ. Nebude to ani Švajčiarsko, Andorra, Lichtenštajnsko, Monako, San Maríno ani Vatikán. A ani Ukrajina, ktorá je predsa priateľská. Z Európy tu potom je už len Bielorusko, lenže jeho vojenská sila je iba o málo väčšia ako slovenská, a teda ono ako satelit Ruska samo tiež iste nebude útočiť. Ostalo už len Rusko – okrem neho prichádzajú do úvahy už iba vzdialenejšie štáty z Ázie či Afriky, ale ich útok – či už vzduchom, po vode alebo po súši – by bol možný len cez územie ďalších krajín, čo je nemysliteľné bez konfliktu s tými krajinami a nie je ťažké chápať, že táto „hrozba“ je naozaj čisto teoretická.

Takže, buďme k sebe celkom úprimní a povedzme si otvorene: snahy o väčšiu militarizáciu Slovenska sú jedine a výlučne o potenciálnom vojenskom konflikte s Ruskom.

Nevyprovokovaná agresia

Viacerí politici súčasnej vládnej garnitúry bijú na poplach, že Rusko po dobytí Ukrajiny zaútočí aj na Slovensko. Namieste je otázka, aká je vlastne reálna možnosť, že by Putin (alebo ktokoľvek iný) zaútočil proti členskej krajine NATO, a tým rozpútal vojnu proti mnohonásobnej presile zďaleka najmocnejšieho vojenského bloku na planéte. Aká je teda skutočná vojenská hrozba pre Slovensko a skutočná potreba nasťahovať sem cudzích vojakov?

Mnohí si myslia, že strašenie ruskou hrozbou je iba falošnou hrou zradcov, aby pod zámienkou ohrozenia mohli na Slovensko dostať cudzie vojská bez toho, aby to spôsobilo masové protesty. A že Slovensko, malá krajina bez významných zdrojov surovín, by za normálnych okolností nestála nikomu za to, aby riskoval medzinárodný trest za nevyprovokovanú agresiu. Lenže tu práve môže byť kľúčové slovo „nevyprovokovanú“. „Podpora Ukrajine vo vojensko-obrannej i hospodárskej oblasti musí byť hlavnou prioritou Európskej únie,“ povedal minister zahraničia Ivan Korčok na aprílovom stretnutí skupiny C5 (SR, ČR, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko). Slovensko darovalo Ukrajine systém protivzdušnej obrany S-300, čo spolu s ďalšími krokmi a vyjadreniami slovenskej vládnej junty dáva dosť zreteľnú správu o tom, že medzi SR a RF už nie sú priateľské vzťahy, ale otvorené nepriateľstvo.

Láska k Ukrajine

A k tomu pridajme fakt, že premiér Eduard Heger povedal: „Slovensko je momentálne tak zabezpečené z hľadiska ochrany a bezpečnosti ako nikdy v histórii. To, akú máme vojenskú prítomnosť na Slovensku, vojenskú techniku, to Slovensko ešte nikdy nemalo.“ Keď si tieto čriepky pospájame, dostávame pomerne jasný obraz: zo Slovenska sa stáva líder medzi štváčmi do vojny medzi Ruskom a NATO. Inými slovami, medzi podpaľačmi tretej svetovej vojny.

Samozrejme, leví podiel na strašení obyvateľstva na Slovensku má mediálny mainstream, ktorý sa v svojom absolútne jednostrannom prístupe a zúrivom antirusizme neštíti preberať žiadne z ukrajinských hoaxov, ako bola napríklad inscenácia z obce Buča, či podobné goebbelsovské „bučoviny“. Teda nie že by druhá strana neklamala – veď o tom je informačná vojna – ale to, čo slovenské médiá predvádzajú posledných pár mesiacov, je doslova hnus.

Lenže s vládnymi politikmi to nie je o nič lepšie. Ktovie, či si vôbec uvedomujú možné dôsledky svojho konania: odpojenie SR od ruskej ropy a plynu (bez súhlasu obyvateľov) bude znamenať katastrofálne zbedačenie státisícov nevinných občanov. Prečo? Aby títo mocipáni svojim zahraničným majiteľom dokázali, akí sme verní hodnotám vedeckého euroatlantizmu a sankcionizmu? O tom, že ich láska k Ukrajine je iba transformovaná nenávisť voči Rusom a o pokrytectve ich správania škoda hovoriť – každý si môže zistiť, ako ticho boli títo „humanisti“ v x podobných prípadoch v minulosti, kde tiež zomierali ľudia a bolo pošliapané medzinárodné právo.

Sankčné šialenstvo

Idiotizmus niektorých ich vyjadrení si zasluhuje tesať do kameňa. Tak napríklad jeden z mnohých výrokov bábkového predsedu vlády: „Je pre nás kľúčové, aby Ukrajina zvíťazila a mohla sa stať stabilným a prosperujúcim susedom. Lebo potom sa začne ľuďom aj na východnom Slovensku omnoho lepšie dariť, ľudia z východného Slovenska nebudú musieť odchádzať za prácou, ako to je desiatky rokov. Potom bude aj východné Slovensko prosperujúcou časťou našej krajiny.“ Čože? Ľudia z východu teda, ako naznačuje pán premiér, doteraz odchádzali za prácou preto, lebo majú za chrbtom Ukrajinu? A mimochodom, veď Ukrajina je predsa už dlhé roky demokratická a čoraz viac prosperuje, či nie?

Europoslanec Šimečka bedáka, že sankcie EÚ proti Rusku sú stále príliš slabé, minister Naď prirovnáva Putina k Hitlerovi, ministerka Remišová vraj na protest dokonca bude v byte radšej mrznúť bez kúrenia ruským plynom (teda aspoň to tvrdí, nemáme nezávisle overené, či naozaj)...

Kam vedú Slovensko títo ľudia? Zatiaľ to vyzerá, že jediné, o čo im skutočne ide, je súťažiť s pacientmi z niektorých ďalších štátov v pretekoch bláznov, v akejsi obdobe ruskej rulety, komu sa prvému podarí rozpútať tretiu svetovú vojnu.