PREZIDENTSKÁ PONUKA

Hľadá sa človek, ktorý dokáže spojiť rozdelený národ

Foto TASR/TOMÁŠ HALÁSZ
Dátum 02.10.2018

Na jar 2019 sa budú konať prezidentské voľby. Bude to opäť príležitosť, aby si národ zvolil do svojho čela osobnosť, ktorá ho bude reprezentovať, inšpirovať a – ako sa často zdôrazňuje – spájať. Lenže je vôbec možné, aby Slovensko našlo takého človeka, keď je dlhodobo rozdelené na dva tábory, ktoré nedokážu nájsť spoločnú reč?

Kúzelník alebo klamár?

Niekto by povedal, že reálnejší obraz slovenskej politickej scény je skôr taký, že krajina je politicky rozdrobená na veľa táborov a táborčekov – a mal by iste svoju pravdu. Lenže je tu jedna polarizácia, ktorá sa tiahne naprieč históriou už prinajmenšom sto rokov. Bola tu vtedy, keď sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a otázka stála, či s Čechmi alebo samostatne, bola tu začiatkom 90. rokov, keď otázka stála, či federácia alebo samostatný štát. A dnes je tu opäť, keď zase stoja proti sebe rôzne tábory a táborčeky zoskupené na dvoch stranách frontovej línie. Na jednej strane sa dajú rozpoznať sily skôr národné, skôr proruské či panslovanské, skôr sociálne. A na druhej strane sú tie, ktoré sa dajú označiť ako skôr proamerické či probruselské, skôr euroobčianske, skôr liberálne. Isteže je toto hrubé zovšeobecnenie len približné a dá sa poukázať na mnohé protichodné detaily: ale tá základná polarizácia tu je. Frontová línia prebieha priamo medzi nami, krížom cez priateľské i rodinné vzťahy, spôsobuje nepochopenie, odcudzenie, hádky, dokonca aj rozchody. My a oni, takto sa často vnímame.

Blížia sa prezidentské voľby. Hľadá sa človek, ktorý by mal spájať národ. Ale máme takého v ponuke? Je vôbec reálne, aby mohol existovať človek, ktorý bude uspokojovať aj jedných, aj druhých, ktorý bude aj národný, aj európsky, aj proslovanský, aj proatlantický? A ak áno, nebude to možné len za cenu toho, že pôjde o populistu, ktorý bude na každú stranu sľubovať niečo iné?

Medzi oligarchami

Už Vladimír Mečiar pred štvrťstoročím hovoril o potrebe vytvorenia „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Nuž, podarilo sa, máme ju tu, a dokonca až príliš všetečnú. Ponechajme na čitateľa, aby si sám odpovedal na otázku, či je pre spoločnosť dobré, keď zopár nikým nevolených ľudí vlastní značnú časť majetku, ktorý bol kedysi štátny. (Aspoň sú naši, inak by to boli cudzí, povie niekto a tiež má kúsok pravdy.) Aká má byť úloha slovenského prezidenta v takejto realite? V údajne najdemokratickejšej krajine sveta je lobizmus uznaný za prirodzenú súčasť fungovania demokratického štátu – má aj u nás prezident s korupčníkmi, prepáčte, chcel som napísať oligarchami byť na jednej vlne, či dokonca byť jedným z nich? Alebo by mal, naopak, byť akýmsi ochrancom práv občanov pred svojvôľou novodobých kniežat? Opäť sa tu vynára otázka: máme medzi kandidátmi človeka, ktorý by vedel byť v tomto smere vzorom?

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria