PRÍBEH ŽIVOTA SLOVÁKA OD MONARCHIE PO DRUHÚ SR

Narodený na strednom Slovensku pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny, zo silne náboženského prostredia. Um a ducha začal rozvíjať na reálnom gymnáziu v B. Bystrici, no pre rebelovanie českému učiteľovi proti čecho-slováckemu jazyku ho dokončil v B. Štiavnici. Už na gymnáziu sa stal národovcom s autonómnym myslením. Dal sa na štúdium slovenského jazyka, slavistiky a francúzštiny na Univerzite Komenského v Bratislave (UK). Po skončení 2. svetovej vojny, nespokojný s mnohými neduhmi prvého Slovenského štátu, ktoré považoval za detské choroby novovzniknutého štátu, vstúpil na popud D. Tatarku (nar. v rovnakom roku, tiež slovenčinár a francúzštinár) do KSS, lebo mal blízky vzťah k ľuďom práce. Považoval sa skôr za sociálneho demokrata, lenže taká strana na Slovensku etablovaná nebola. To však mu nebránilo zúčastniť sa protestnej demonštrácie so svojimi študentmi proti nespravodlivému rozsudku nad prvým slovenským prezidentom, za čo mu povojnoví gardistickí komunisti v červenom klube ukázali „žltú kartu“. Povojnoví gardistickí demokrati z modrého klubu ho za vstup do červeného klubu vypoklonkovali z UK a prekladali učiť z gymnázia na gymnázium. Keď po roku 1948 vstúpili do KSS aj gardistickí demokrati, otec z nej vystúpil, za čo mu opäť robili neprávosti tí istí, ale už ako gardisticko-demokratickí komunisti (gardistickú legitimáciu vymenili za demokratickú a tú potom za komunistickú, po „revolúcii“ v roku 1989 ju zaiste opäť vymenili za demokratickú alebo kresťanskú). Nezabudli mu hlavne pôsobenie za Slovenského štátu v obľúbenej pravidelnej satirickej rozhlasovej relácii (s V. Záborským, G. Valachom, M. Belákom, R. Návratom a ďalšími), v ktorej pranierovali zlozvyky a neduhy v spoločnosti, ale aj povzbudzovali k budovaniu prvého štátu Slovákov. Nakoniec ho poslali učiť na gymnázium na „maďare“ do rozbombardovaného okresného mesta, kam moc odložila viacero režimu nepohodlných ľudí. Počas pôsobenia na tomto gymnáziu učil až 10 predmetov.

Cesta do cudziny

Časť rodiny jeho manželky bola po vojne vysťahovaná pre rakúsko-nemecký pôvod, aj keď nemali nič spoločné s fašizmom ani s nacizmom, len mali trocha majetku na konfiškáciu. Aj časť jeho rodiny sa po prevrate v roku 1948 rozhodla hľadať šťastie v cudzine i keď nebola zapletená do žiadneho politického diania vojnového Slovenska, okrem všeobecnej podpory vzniku prvého Slovenského štátu. Zvedavosť na ich úspešnosť za hranicami však prejavila tajná polícia. Navštevovali ho v noci, prehľadávali byt, pričom jeho manželka chlácholila tri vystrašené deti. Keď nič nenašli, zanechajúc v byte neporiadok, odišli. Bol zanieteným amatérskym fotografistom a keď nastali veľké rady na mäso pre jeho nedostatok, čo škodoradostne sledovali západné médiá Európy, opäť nastali domové prehliadky. A opäť nič nenašli, lebo fotografoval len svoju rodinu. Raz ho chceli „tajní“ primäť k nejakej nekalej spolupráci, ale odmietol to. Keď však škola organizovala koncoročný výlet do poľského Zakopaného, tajná moc prišla ráno na 6.00 hod. k trom pristaveným autobusom, z ktorého musel jeho syn aj s ďalším spolužiakom vystúpiť a ostať doma bez nejakého vysvetlenia. Mali síce pár dni voľno, ale horká slina v nich zostala asi dodnes. Súdny človek sa nemohol zmieriť s praktikami komunistického socializmu, v ktorom sa na škodu spoločnosti presadzovali predovšetkým flexibilní hlupáci a pochybní karieristickí vzdelanci z radov „komunistov“, ktorí bránili ľuďom  pozrieť sa do sveta alebo stráviť dovolenku s rodinou pri mori aj v socialistickej Juhoslávii. V 60-tych rokoch politického uvoľnenia bol rehabilitovaný a tak sa mohol vrátiť na akademickú pôdu. Rozhodol sa pôsobiť na Pedagogickej fakulte. V roku 1966, vstúpil opäť do „dubčekovskej“ KSS, aby tým podporil politickú obrodu a prílev čerstvého politického vzduchu. Po vpáde vojsk Varšavského paktu do ČSSR v r. 1968, na oslobodenie od inej „demokracie do iného paktu“ a po nastúpenej normalizácie komunistického socializmu, ho gardisticko-demokraticko-komunistickí normalizátori v duchu proletárskeho internacionalizmu prepustili zo zamestnania a poslali predčasne do dôchodku, v ktorom dostával ako veľmi schopný vysokoškolský učiteľ, PhDr., docent, CSc., prodekan (tituly keď nemusel si nepísal) dôchodok učiteľa základnej školy so zákazom publikovania, čím ho odstavili od profesijnej činnosti v najzrelších rokoch. Ostal bez práce, pričom jeho najmladší syn ešte chodil na strednú školu. (Na zdôraznenie výhod znormalizovaného socializmu prepustili z práce aj jeho manželku, ktorej ako absolventke Obchodnej akadémie s ovládaním troch cudzích jazykov sa podarilo zamestnať v telefónnej ústredni podniku zahraničného obchodu ako spojovateľka.)

Na zozname prenasledovaných Slovákov

Tlak na jeho psychiku neustálym šikanovaním bol v tom čase enormný, až sa to prejavilo na jeho zdraví. Pomohol mu dávny a zbožný priateľ, ktorý ako redaktor Bankových novín ho externe zamestnal, riskujúc tak aj svoju kariéru. Ako jazykovedný expert, ovládajúci výborne viacero cudzích jazykov a latinčinu, vypracoval pre potreby slovenského bankovníctva novú komplexnú spisovnú odbornú terminológiu. K mizernému dôchodku si takto mohol privyrobiť a byť ešte užitočný spoločnosti. Kontakt s bankou mu umožnil ďalšie malé externé pracovné príležitosti, čo ho vrátilo do normálnych koľají. V roku 1992 bol uvedený v zozname najviac prenasledovaných Slovákov v socializme a potom úplne rehabilitovaný. Stal sa čestným občanom rodného mesta so symbolickým prevzatím kľúča od jeho brán. Zadosťučinenie si po krátkom čase aj so svojím mravným životom a pevným postojom (ktorý sa už dnes nenosí), plným invencie a entuziazmu zobral do rovu vo svojom rodisku.

Nikdy neľutoval, ako v živote konal v zásadných veciach a vždy bol obhajcom Slovenska. Výchova a vedenie mládeže k vedomostiam a schopnostiam sa stalo jeho „ náboženstvom“. Socializmus ako ideu úplne nezavrhoval. Odsudzoval ho vo forme (komunistickej) diktatúry s farizejským predstieraním rovnostárstva, založenom na sekularizovanej interpretácii kresťanského duchovného útlaku, s bránením v osobnej iniciatíve, štátu prospešnej podnikavosti, alternatívnemu mysleniu, náboženského vyznania, slobodnému pohybu po svete a plytvaním ľudskou energiou aj štátnymi financiami. Nemal porozumenie pre žiadnu diktatúru alebo totalitu, vrátane náboženskej alebo demokratickej (vnucujúcej ľuďom slobodu od všetkého a demokraticky proti ich vôli). Po javiskovo-revolučné roky plné politického cirkusu, „baletu“ strán s mnohými zradcami národných záujmov a rozkrádania štátu, ho hlboko sklamali a začal tušiť pohromu. Obával sa toho, aby sa raz klérus a komunisti nespojili do spolku dvoch totalitných kolektivistických ideológií s rovnakým „génom“ (nenávisť má krok k láske a láska k moci nepozná hraníc).

V neskorších seniorských rokoch v dobrom spomínal na atmosféru na Svoradovom internáte v Bratislave, kde sa rodila a cizelovala prvá generácia pronárodnej slovenskej inteligencie, na ohnivé debaty o potrebe a forme Slovenského štátu (hlavne so slavistami J.Kirschbaumom, I.Kružliakom a hudobníkom D.Nágelom), na pôsobenie medzi študentmi gymnázií a fakúlt, ku ktorým prechovával až kultový vzťah a venoval im aj nemálo nadčasu. Svoju lásku k hudbe pretavil do založenia mnohých študentských speváckych zborov, ktoré dirigoval. Dostával veľa uznaní z celej Č-SR za svoju pravidelnú rubriku „Učiteľ a jeho reč“ v Učiteľských novinách, aj keď po jeho nedobrovoľnom znormalizovaní vychádzali pod jeho pseudonymom (čo šéfredaktora novín nakoniec konsolidačne stálo miesto). Nepokoj do duše mu vnášal prehnaný konzervativizmus v myslení slovenského národa, jeho hašterivosť, náchylnosť privlastňovať si cudzie a neochota vidieť deje a súvislosti v perspektíve. Nepáčilo sa mu, že na Slovensku sa môže udržať vlastný názor len ak korešponduje s politickou alebo duchovnou mocou. Vedel, že ak sa národ nedokáže zomknúť pod jednu zástavu, vždy ostane len pred voľbou menšieho zla a na jeho úkor, lebo len vo svornosti aj v protikladoch dokáže čeliť zhubným vplyvom. Veril, že sa objaví silná autorita, ktorá strhne väčšinu národa a všetky proslovenské sily k obrode a rozvoju Slovenska. Veril v opätovnú slávu Slávov aj pozviechaním sa národa Dostojevského, Tolstoja, Čajkovského, Repina, Lomonosova, Ciolkovského a Koroľova. Na chalupe vo svojom stredoslovenskom rodisku, kde v lete v lone prírody pod svojim „Mlíčom“ zväčša písal svoje príspevky do periodík, jazykovedné práce, preklady z odbornej literatúry do slovenčiny a úvahy o školstve, ktorého úpadok ho nadovšetko trápil, neveštiac do budúcna nič dobré. V zimnom čase, zadumaný a zahĺbený do hudby za klavírom, na ktorom dominovala malá soška M.R.Štefánika v uniforme generála a nad ktorým mal podobizne najvýznamnejších Slovákov počnúc Pribinom (ale aj Beneša v plameňoch pekla Božskej komédie), v dobrom spomínal na svojich učiteľov na školách, ktorým za veľa ďakoval, a na plodnú spoluprácu s jazykovedcom E. Paulínym. Často rozmýšľal o svojom remeselne a hudobne zdatnom otcovi (čo po ňom zdedil), na jeho hospodárstvo na Dlhej Lúke, ktorý ako vojnový invalid zasiahnutý bojovým plynom v zákopoch umrel skôr ako začal chodiť do prímy v B. Bystrici. Občas poznamenal s jasnou mysľou (ktorú si udržal až do konca svojej pozemskej púte) a predtuchou, že prichádza vek ničenia tradícií, úpadku kultúry, morálky, zručnosti a znalostí, aj ako dôsledok dvoch svetových vojen, ktoré nič nevyriešili ale mali dopad na malé národy ako obete veľmocenských záujmov.   

Sklamaný a zmierený s osudom 

Narodil sa a do ľudovej školy začal chodiť ešte v Rakúsko-Uhorskej monarchii, gymnázium a vysokoškolské štúdium absolvoval v „sociálno-demokratickej“ 1. ČSR, základnú vojenskú službu a svoje učiteľské povolanie začal vykonávať v stavovsko-náboženskej 1.SR, vo výkone svojho povolania pokračoval v povojnovej „sociálno-demokratickej“ 2. ČSR, po prevrate v r.1948 v komunisticko-socialistickej 3. ČSR, do dôchodku odišiel po dvojnásobnej zmene politického kurzu v štáte koncom šesťdesiatych rokov v komunisticko-socialisticko-normalizačnej ale už federatívnej 4. ČSR, po ďalšom prevrate v roku 1998 sa ocitol v liberálno-demokratickej 5. ČSR a po politickom rozchode štátotvorných národov v roku  1993 sa dožil síce očakávanej, ale liberálno-neokonzervatívno-devastačnej 2. SR, z ktorej hlboko sklamaný a zmierený s osudom polemického človeka, pobral sa za svojimi predkami, na ktorých bol vždy hrdý, a za spriaznenými pronárodnými dušami.