PRIJATIE DEKLARÁCIE ZVRCHOVANOSTI BOLO PRE SLOVENSKO ZLOMOVÉ

Poslanci Slovenskej národnej rady (SNR) prijali pred 31 rokmi, 17. júla 1992, Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Bolo to v čase, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), ale už prebiehali rozhovory českej a slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi. Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR, 17. júl, je na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 pamätným dňom Slovenskej republiky (SR).

Po júnových voľbách v roku 1992 (konali sa 5. - 6. júna) sa víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku, Občianska demokratická strana (ODS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie. Zo strán, ktoré sa ocitli v parlamente v novom volebnom období, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). Víťazné HZDS navrhovalo prijatie deklarácie aj novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní.

Krátko po voľbách, 9. júna 1992, sa začali rokovania slovenskej a českej reprezentácie a premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom. Deklaráciou o zvrchovanosti SR sa grémium SNR zaoberalo 13. júla 1992, keď oznámilo, že dokument sa bude schvaľovať nadpolovičnou väčšinou hlasov poslancov. Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne, teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia.

O štyri dni neskôr, 17. júla 1992, sa deklarácia prerokúvala v slovenskom parlamente. Slávnostné zasadnutie SNR viedol jej vtedajší predseda Ivan Gašparovič. Zúčastnili sa na ňom ústavní činitelia, predstavitelia Federálneho zhromaždenia (FZ), vlády ČSFR, cirkevní hodnostári a zahraniční hostia - poslanci Európskeho parlamentu. V rozprave premiér Mečiar označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše 1000 rokov. Za jej prijatie napokon hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.

O tri dni neskôr, 20. júla 1992, aj v reakcii na prijatie deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel. Svoj krok odôvodnil slovami: "Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom." Premiéri Mečiar a Klaus sa na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 napokon dohodli na rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda. V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov slovenského parlamentu na Národná rada (NR) Slovenskej republiky (SR). Samostatná SR vznikla 1. januára 1993.