PRVÉ KROKY SR (3)

Tretí mesiac samostatnosti sa začínal zložením sľubu a inauguráciou novozvoleného prezidenta Michala Kováča druhého marca 1993. Kováč vtedy povedal, že sa necíti byť prvým slovenským prezidentom, tým bol Jozef Tiso. Bolo to trošku v rozpore s tvrdením, že táto Slovenská republika nie je pokračovateľkou prvej Slovenskej republiky. Ideologicky i hranicami zrejme nie, no mala také isté meno.

Na slávnostnej inaugurácii sa zúčastnili štyria prezidenti susedných štátov: Václav Havel, Thomas Klestil, Árpád Göncz a Lech Walesa, ako aj diplomatický zbor na čele s jeho doyenom, pápežským nunciom arcibiskupom Giovannim Coppom. V posledný marcový deň začal Michal Kováč doteraz trvajúcu tradíciu a počas svojej prvej zahraničnej cesty navštívil Prahu. Zhodou okolností v ten istý deň vojenský súd v Českých Budějoviciach odsúdil vodiča auta, ktorý 1. septembra 1992 viezol do Prahy Alexandra Dubčeka a havaroval, na jeden rok väzenia.

Na zelenej lúke

Personálne pohyby na politickej scéne boli akoby na „bežiacom páse“. Ôsmeho marca sa stal predsedom Ústavného súdu v Košiciach Milan Čič. V ten istý deň vykonal predseda vlády Vladimír Mečiar pracovnú návštevu v Londýne a o dva dni požiadal prezidenta, aby odvolal z funkcie ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Prezident tak urobil devätnásteho marca a Kňažka nahradil Jozef Moravčík. Prvým ministrom obrany sa stal Imrich Andrejčák a vo funkcii ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka nahradil Jaroslav Kubečka. Na republikovom sneme vládneho HZDS koncom marca v Trnave bol za predsedu opätovne zvolený Mečiar, z HZDS vystúpil Kňažko a v nasledujúcich týždňoch aj ďalších osem poslancov.

Slováci začali používať okolkované bankovky a česko-slovenské mince. Prvou slovenskou mincou bol desaťkorunák, razený v Kremnici, ktorý sa dostal do obehu prvého marca. Do konca roka 1993 sa dostali do obehu všetky mince vrátane halierových: na desaťhalierniku bola zvonica zo Zemplína, na dvadsaťhalierniku Kriváň a na päťdesiathalierniku Devín. A na Štúrovej ulici č. 4 – v dnešnej budove generálnej prokuratúry – začínala svoj život Národná banka Slovenska (NBS). Zatiaľ čo v Prahe stačilo len vymeniť ceduľu, u nás bolo treba budovať úplne novú centrálnu banku na zelenej lúke. Chýbalo tu totiž vlastne všetko: budovy, informačný systém, ľudia. Už počas menovej únie, ktorá sa po šiestich týždňoch skončila menovou rozlukou 8. februára, vznikali zaujímavé situácie. Pri riešení otázok vzájomnej spolupráce sa na jednej „strane stola“ ocitol napríklad vrchný riaditeľ úseku bankového dohľadu ČNB Tesař a na druhej strane vedúci oddelenia bankového dohľadu NBS Andrej Vlačiky ako partneri, pričom dovtedy pracovali vo vzťahu nadriadený – podriadený. A to bol bežný prípad. Čochvíľa sa však ukázalo, a to osobitne pri zavádzaní vzájomného klíringového zúčtovania, že slovenskí „žiaci“ rýchlo dobiehali i predbiehali svojich „učiteľov“.

Úspech sa neodpúšťa

O všetkom rozhodujú ľudia, bolo šťastím, že sa nám podarilo dať dokopy ľudí nadchnutých príležitosťou, ktorá sa v dejinách nezvykne opakovať. Boli sme v ten studený februárový deň vhodení do ľadovej vody a začali sme plávať. A plávali sme (iste, čoskoro sa potvrdilo, že úspech sa zavše neodpúšťa). NBS prevzala zodpovednosť za menový vývoj Slovenska, určovala menové ciele a nástroje na ich dosahovanie, menové inštrumentárium (peňažná zásoba, vklady a úvery, úrokové miery atď.). Banka zvládla platobný styk vnútri štátu i v zahraničí, začala pracovať vlastná štatistika, začali sa bankové obchody. NBS bola pripravená udržiavať stabilnú slovenskú menu, a to napriek tomu, že rozbiehajúcu sa slovenskú ekonomiku tlačili viaceré problémy. Predovšetkým tu bolo „málo peňazí“.

Samozrejme, že menová únia s Českom bola určitou barličkou pre slovenskú centrálnu banku pri jej rozbehu. Keď sa tá skončila, „barličkou“ sa stala spolupráca s predstaviteľmi Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky, pričom sa NBS mohla oprieť aj o pomoc niektorých európskych centrálnych bánk, najmä nemeckej či britskej. Pričom poniektorí z britských poradcov boli predtým vojakmi a pred príchodom na Slovensko „radili“ na úplne inú tému v Indii.

Prvé samostatné kroky NBS i Slovenskej republiky poznamenalo množstvo neopakovateľných vplyvov: rozdelenie federácie a menová rozluka, reforma daňového systému s vplyvom na infláciu (osobitne daň z pridanej hodnoty), odlev devízových rezerv v dôsledku devalvačných očakávaní. Okrem toho musela centrálna banka zápasiť s pokračujúcou recesiou ekonomiky, s nízkou kredibilitou nového štátu v zahraničí. Je fakt, že aj dôveryhodnosť slovenskej menovej politiky a novej centrálnej banky bola takmer nulová. Zásadná otázka sveta: bude sa NBS opierať len o priame, všeobecne chápané ako „nižšie“ či dokonca „primitívnejšie“ menové nástroje? Spočiatku to bolo tak, do systému uplatňovaných menových nástrojov patrili predovšetkým úverové limity. No už čoskoro dokázala NBS v náročnom, neustále sa meniacom prostredí uplatňovať vhodný mix priamych a nepriamych trhových nástrojov a onedlho zvládala prechod od priamych k nepriamym nástrojom riadenia menovej politiky.

Podpora privatizácie

Dôveryhodnosť NBS pomerne rýchlo vzrastala napriek viacerým vonkajším negatívnym vplyvom. Patril k nim aj krach februárovej misie MMF, pričom priam „úpadok“ devízových zásob si vyžadoval zásadné riešenie. V prvom štvrťroku 1993 poklesli z 300 pod 100 mil. dolárov. Slovensko muselo predať tabakový priemysel Nemecku, čím získalo 60 miliónov dolárov.

Jedným z najväčších problémov rozbiehajúcej sa slovenskej ekonomiky bol akútny nedostatok úverov, čiže peňazí. Tento problém viedol k rôznym vyhláseniam i tlakom zo strany politikov. Prezident Michal Kováč, pôvodne bankový úradník, zvolal akýsi aktív, na ktorom odporúčal zvýšiť množstvo peňazí „založením majetku štátu“. NBS skúšala aj tri nové, netypické produkty: zmenkové úvery na podporu exportu, na podporu poľnohospodárstva a na podporu privatizácie. Zatiaľ čo prvé dva produkty v kompetencii NBS a obchodných bánk sa veľmi rýchlo rozvinuli (vládne kruhy tlačili na zväčšenie objemu peňazí najmä pre sektor poľnohospodárstva), tretí produkt bol závislý od spolupráce s ministerstvom privatizácie.

Odborníci pripravili príslušnú technológiu na podporu privatizácie. Obchodné banky mali akceptovať zmenky, ktoré by uhrádzali náklady na kúpu privatizovaného majetku, NBS ich mala reeskontovať a Fond národného majetku ich mal uložiť v NBS, teda okruh by sa uzavrel bez navýšenia masy obeživa. Keď som ako „výkonný guvernér“ podpísal príslušný pracovný predpis spolu s ministrom privatizácie Ľubomírom Dolgošom, po jeho slovách, že ide o historickú udalosť, spadol zo steny obraz. Možno aj preto, aj vzhľadom na zmenu formy privatizácie, sa tento „produkt“ nikdy nevyužil.