PRVÝ

Jurij Gagarin sa stal legendou ešte počas života, 9. marca by sa dožil 85. narodenín

Foto ARCHÍV
Dátum 09.03.2019

Dvadsiate storočie významnou mierou ovplyvnili vesmírne preteky ZSSR a USA. Sovietsky zväz si pripísal rozhodujúci bod 12. apríla 1961, keď vyslal do kozmu prvého človeka - Jurija Gagarina.

Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v dedinke Klušino v Smolenskej oblasti. Do života chudobnej vidieckej rodiny onedlho zasiahla vojna. Sotva začal Jurij navštevovať školu, po mesiaci z nej musel odísť, pretože dedinu okupovali Nemci. Do školských lavíc sa vrátil až takmer po dvoch rokoch. Tu uňho vznikla aj láska k letectvu - Jurij navštevoval letecký krúžok, ktorý viedla mladá sympatická učiteľka. Zbožňovali ju všetky deti. Vďaka nej sa Gagarin zaľúbil do všetkého, čo sa týkalo letectva.

Od zlievania k lietaniu

Rodina so štyrmi deťmi často trpela núdzou, a tak musel nadaný Jurij po skončení šiesteho ročníka opustiť školské lavice. Vyučil sa za zlievača, láska k lietaniu ho však neopustila. Ako dvadsaťročný vstúpil do leteckého aeroklubu v Saratove. Neskôr úspešne skončil leteckú školu v Orenburgu a stal sa stíhacím pilotom.

Keď sa v roku 1959 dozvedel o nábore letcov do nového výskumného programu, hneď podal prihlášku. Nebolo jednoduché vyniknúť medzi dvetisíc kandidátmi. Gagarin musel úspešne prejsť testovaním z techniky, znalostí o kozmickej lodi, rýchlo reagovať v mimoriadnych situáciách a mať vyhovujúci psychický stav. Nemenej dôležitý bol vek 25 - 30 rokov, výška nepresahujúca 170 centimetrov a maximálna váha 70 - 72 kilogramov. Výška a váha boli dôležité pre obmedzenia kozmickej lode. Do užšieho výberu prešlo dvadsať letcov, ktorí absolvovali náročnú prípravu. Nevyhnut­nosťou bolo dobré znášanie preťaženia, stresových situácií a prudkých zmien tlaku. Výber sa onedlho zúžil na šesticu najlepších. Hlavný konštruktér Koroľov mal naponáhlo - Američania mali údajne vyslať do vesmíru človeka 20. apríla a Sovietsky zväz ich chcel predbehnúť. Preto mala kozmická raketa s prvým človekom na palube odštartovať z kozmodrómu v Bajkonure medzi 11. a 17. aprílom 1961. Vtedy sa už rozhodovalo medzi Gagarinom a Titovom. Obaja boli zodpovední, precízni a zároveň vynikajúci letci. Skromný Gagarin si Koroľova získal svojím charakterom, predovšetkým úprimnosťou. Ako jediný z kozmonautov priznal, že pobyt v centrifúge neznáša veľmi ľahko. Koroľov okrem iného potreboval podrobné informácie počas celého letu, a tak bolo rozhodnuté.

Na istú smrť

Psychológovia si neboli istí, ako sa ľudský organizmus vyrovná s pobytom vo vesmíre. Frustrujúci mal byť podľa nich predovšetkým pohľad na zemeguľu z diaľky. Človek sa vraj mohol zblázniť a neuváženou reakciou ohroziť svoj život. V priebehu letu by ho preto nemali zbytočne zaťažovať zodpovedné operácie, a tak ruskí konštruktéri vyvinuli systém automatického riadenia letu. Kozmická loď mala kozmonauta vyniesť do vesmíru, obletieť s ním Zem a dopraviť ho naspäť. Gagarin mal zakázané čohokoľvek sa počas letu dotýkať. Pre prípad nepredvídaných okolností bolo možné automatiku vypnúť pomocou číselného kódu, skrytého v zalepenej obálke. Konštruktéri predpokladali, že len kozmonaut pri zmysloch bude schopný obálku zobrať a otvoriť, a tak dokáže aj riadiť kozmickú loď.

Let človeka do vesmíru bol v tých časoch obrovským rizikom. Skúšobné bezpilotné lety totiž neboli priveľmi úspešné. Pri jednom z nich vyletel kozmický koráb na vyššiu obežnú dráhu. Ak by sa to stalo pri pilotovanom lete, raketa by sa nedokázala vrátiť späť na Zem a kozmonaut by žil len dovtedy, kým by sa mu neminul kyslík. A tak išiel Gagarin podľa mnohých na istú smrť. V šťastný koniec svojho letu neveril ani on sám. V liste na rozlúčku, ktorý pre každý prípad zanechal pre manželku, napísal, že sa len ťažko vráti späť. Odvaha ísť na takmer istú smrť pre slávu vlasti je dnešnej mladej generácii len ťažko pochopiteľná.

Ráno 12. apríla 1961 vedela o štarte prvej pilotovanej rakety len politická špička ZSSR a účastníci projektu. Boli pripravené tri verzie tlačového vyhlásenia - ak sa Gagarin šťastne vráti na Zem, ak zahynie a ak dopadne na územie inej krajiny.

Šťastný návrat

Tón celej príprave na let udávali vesmírne preteky. Pri konštrukcii Vostoku preto vybrali množstvo síce nie optimálnych, ale zato najrýchlejšie uskutočniteľných riešení.

Základom takmer 300-tonového nosného Vostoku bola raketa určená na prenos bojových hlavíc do USA. Do plánovaného štartu nebolo možné dokončiť všetko nevyhnutné, a tak sa konštruktéri vzdali záchranného systému pri štarte a možnosti pristátia kozmickej lode. Okrem toho z lode odstránili náhradný brzdový systém. Ak by loď vystúpila na nízku obežnú dráhu 180 - 200 kilometrov, vrchné vrstvy atmosféry by ju pri pohybe aj tak prirodzene brzdili a do desiatich dní by sa sama vrátila na Zem. Preto boli všetky systémy zabezpečujúce život kozmonauta vyrátané na 10 dní.

Počas úvodnej fázy letu zlyhal systém zodpovedný za vypnutie motorov tretieho stupňa. Kým sa ich podarilo vypnúť, raketa s Gagarinom sa vzniesla o sto kilometrov vyššie, ako sa pôvodne plánovalo. Oblet okolo zemegule trval 108 minút a experimenty na orbite pozostávali z úplne bežných vecí - jedenia, pitia, robenia si poznámok ceruzkou.

Problémy nastali aj pri návrate na Zem. Približne 10 minút pred vstupom do atmosféry sa raketa začala krútiť rýchlosťou jednej obrátky za sekundu. Pri vstupe do atmosféry sa začali taviť kovové časti, v hustejších vrstvách atmosféry zhoreli spájacie káble, pristávací modul sa sám oddelil a k Zemi sa blížil po balistickej krivke. V sedemkilometrovej výške sa Gagarin katapultoval. V štvorkilometrovej výške sa mu najprv neotvoril padák, potom sa mu otvorili oba - aj rezervný. Problém bol aj s otvorením uzáveru na prilbe, cez ktorý mu mal prúdiť vzduch, hoci sa mu už odpojil prívod z kyslíkovej nádrže. Napriek všetkým komplikáciám sa šťastne vrátil na Zem.

Pravda o pristátí

Jeho pristátie bolo dlho zahalené mnohými tajomstvami. Desaťročia sa tvrdilo, že pristál v module, aj keď sa v skutočnosti katapultoval. Hoci to tak bolo naplánované, pretože iný spôsob pristátia pri konštrukčných osobitostiach rakety neexistoval, sovietski konštruktéri sa obávali, že by takéto pristátie nebolo uznané za regulárne a ich prvenstvo by mohol svet spochybniť. Gagarin preto dostal rozkaz hovoriť o návrate v pristávacom module.

Oficiálnym miestom jeho pristátia bola oblasť pri dedinkách Smelovka a Uzmorie v Saratovskej oblasti. V skutočnosti však dopadol v Podgornom, kde sa vtedy nachádzal prísne strážený objekt, divízia protiraketovej obrany. Sovietske vedenie správne predpokladalo, že sa miesto pristátia stane predmetom záujmu domácich aj zahraničných novinárov. To nebolo pri tajnom objekte možné, a tak miesto mierne „presunuli" k najbližšej dedine. Na príkaz zhora „našli" aj svedkov - lesníkovu ženu s dcérou, ktoré museli novinárom rozprávať, ako Gagarina stretli ako prvé po jeho pristátí.

Občas sa objavujú hlasy spochybňujúce dokonca samotný let, tak ako všetky ostatné lety do vesmíru. Je to, samozrejme, nezmysel, aj keď Rusi oficiálne priznávajú, že filmový záznam z Gagarinovho odletu nie je originálny. Pre priveľké obavy, že sa nevráti živý, na nakrúcanie ani nemysleli. Filmové zábery vznikli až dodatočne pre potreby archívu.

Ako muzeálny exponát

Za 108 minút sa zo stíhacieho pilota stala jedna z najznámejších osobností planéty. Počas najbližších troch rokov navštívil 30 krajín, jeho prvá zahraničná cesta viedla do Československa. Hoci sa dostal do centra pozornosti celého sveta a stal sa legendou ešte počas svojho života, sláva ho nezmenila. Za priekopnícky let dostal titul Hrdina Sovietskeho zväzu a hodnosť majora. Stal sa čestným členom Medzinárodnej akadémie astronautiky, veliteľom sovietskych kozmonautov a vedúcim Centra prípravy kozmonautov.

Onedlho však sovietska vláda rozhodla, že so životom legendy sa nesmie hazardovať a Gagarin dostal oficiálny zákaz pripravovať sa na ďalšie kozmické lety. Podľa inej verzie to však mal byť akýsi trest za osobný spor s Brežnevom, ktorý za každú cenu trval na technicky absolútne nepripravenom lete kozmonauta Komarova. Gagarinov blízky priateľ Komarov sa pri tragickom experimente zaživa upiekol v kozmickom module, čo Gagarin Brežnevovi nikdy neodpustil. Prvý kozmonaut sveta sa podľa vlastných slov začal cítiť ako muzeálny exponát. Napriek zákazu sníval o ďalšom lete, dlhšom a náročnejšom. Deväť mesiacov pred smrťou požiadal o možnosť letieť do vesmíru spolu s americkou posádkou ako sovietsky kozmonaut. Neskôr prejavil záujem stať sa dobrovoľným členom NASA. V oboch prípadoch ho odmietli. Nezostávalo mu nič iné, len sa vrátiť k svojej pôvodnej profesii. A tá sa mu stala osudnou - 27. marca 1968 ako 34-ročný tragicky zahynul pri tréningovom lete stíhačky MiG-15. Výsledky vyšetrovania sa na Brežnevov príkaz dostali do trezoru, a tak okolo havárie postupne vzniklo množstvo dohadov. Podľa najrozšírenejšej verzie sa Gagarin pravdepodobne zľakol meteorologickej sondy a po príliš prudkom manévri už nedokázal stroj ovládať. Hovorí sa však aj o politicky objednanej vražde, o netriezvej posádke stíhačky, ba dokonca aj o tom, že zahynul pri štarte ďalšej kozmickej rakety a jeho havária na stíhačke bola len kamufláž.

Hrdinovia nás často opúšťajú mladí. Chlapčenský úsmev Jurija Gagarina zostáva už desaťročia v povedomí celého sveta. Ťažko možno nájsť inú historickú osobnosť vnímanú jednoznačne kladne.