PUTINOVO VAROVANIE - ZÁPAD NÁS OKLAMAL!

Prinášame Vám dnešný prejav prezidenta Ruskej federácie Vladmira V. Putina v plnom znení:

Vážení občania Ruska! Drahí priatelia!

Dnes považujem za potrebné vrátiť sa ešte raz k tragickým udalostiam v Donbase a ku kľúčovým otázkam zaistenia bezpečnosti samotného Ruska. Začnem tým, o čom som hovoril vo svojom prejave 21. februára tohto roku. Hovoril som o tom, čo v nás vyvoláva mimoriadne obavy a znepokojenie, o zásadných hrozbách, ktoré rok čo rok, krok za krokom, hrubým a bezohľadným spôsobom vytvárajú nezodpovední západní politici vo vzťahu k našej krajine. Mám na mysli rozširovanie bloku NATO smerom na východ, čím sa jeho vojenská infraštruktúra približuje k hraniciam Ruska.
 

ČÍTAJTE TIEŽ: RUSI: NIE JE PRAVDA, ŽE ZÁPADNÍ LÍDRI NIKDY NESĽUBOVALI NEROZŠÍRENIE NATO NA VÝCHOD!

Je dobre známe, že už 30 rokov sa vytrvalo a trpezlivo snažíme dosiahnuť dohodu s vedúcimi krajinami NATO o zásadách spravodlivej a nedeliteľnej bezpečnosti v Európe. V reakcii na naše návrhy sme sa neustále stretávali s cynickými klamstvami a podvodmi alebo s pokusmi o nátlak a vydieranie a Severoatlantická aliancia sa napriek všetkým našim protestom a obavám doteraz naďalej rozširovala. Vojenská mašinéria sa presúva, opakujem, približuje k našim hraniciam.
Prečo sa to všetko deje? Odkiaľ sa berie tento drzý spôsob konania z pozície sebaistoty, neomylnosti a toho, že všetko je dovolené? Odkiaľ sa berie tento pohŕdavý a opovrhujúci postoj k našim záujmom a úplne legitímnym požiadavkám? Odpoveď je jasná, všetko je zrozumiteľné a zrejmé. Sovietsky zväz koncom 80. rokov oslabil a potom sa úplne rozpadol. Celý priebeh vtedajších udalostí je pre nás dnes dobrým poučením a presvedčivo ukázal, že ochromenie moci, vôle je prvým krokom k úplnému úpadku a zabudnutiu. Keď sme na istý čas stratili vieru v seba samých, koniec a rovnováha síl vo svete sa narušili. To viedlo k tomu, že predchádzajúce dohody a zmluvy už v skutočnosti nie sú platné. Presviedčanie a prosby nepomáhajú. Všetko, čo nevyhovuje hegemónovi, teda tým, ktorí sú pri moci, je archaické, zastarané, nepotrebné. A naopak: všetko, čo sa im hodí, sa v poslednej inštancii prezentuje ako pravda, presadzuje sa za každú cenu, vulgárne, na všetky spôsoby. Tí, ktorí s tým nesúhlasia, sú lámaní cez koleno. To, o čom teraz hovorím, sa netýka len Ruska a nielen nás. Týka sa to celého systému medzinárodných vzťahov a niekedy aj samotných spojencov USA. Po rozpade ZSSR sa fakticky začalo pretváranie sveta a normy, ktoré sa dovtedy v medzinárodných vzťahoch vytvorili - a tie kľúčové, základné boli prijaté na základe výsledkov druhej svetovej vojny a do značnej miery zakotvili jej výsledky -, začali vadiť tým, ktorí sa označili za víťazov studenej vojny.

Samozrejme, v praktickom živote, v medzinárodných vzťahoch, v pravidlách, ktorými sa riadia, sa museli zohľadňovať zmeny vo svetovej situácii a samotná rovnováha síl. Bolo však potrebné robiť to profesionálne, hladko, trpezlivo, s ohľadom na záujmy všetkých krajín a s rešpektom k nim, a zároveň si uvedomovať svoju zodpovednosť. Ale nie - stav eufórie z absolútnej nadradenosti, súčasný druh absolutizmu, a to dokonca na pozadí nízkej úrovne všeobecnej kultúry a arogancie tých, ktorí pripravili, prijali a presadili rozhodnutia, ktoré boli výhodné len pre nich samých. Situácia sa začala vyvíjať podľa iného scenára. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Po prvé, bez akéhokoľvek povolenia Bezpečnostnej rady OSN uskutočnili krvavú vojenskú operáciu proti Belehradu s použitím lietadiel a rakiet priamo v centre Európy. Niekoľko týždňov vytrvalého bombardovania civilných miest, infraštruktúry, ktorá zabezpečuje normálny život. Je potrebné pripomenúť tieto skutočnosti, pretože niektorí západní kolegovia si tieto udalosti neradi pripomínajú, a keď o nich hovoríme, radšej poukazujú nie na normy medzinárodného práva, ale na okolnosti, ktoré si vykladajú podľa svojho uváženia. Potom prišiel Irak, Líbya, Sýria. Nelegitímne použitie vojenskej sily proti Líbyi, narušenie všetkých rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN o líbyjskej otázke spôsobilo úplné zničenie štátu a vytvorenie obrovského ohniska medzinárodného terorizmu. Krajina sa ocitla v humanitárnej katastrofe, v pekle občianskej vojny, ktorá trvá už mnoho rokov. Tragédia, na ktorú boli odsúdené státisíce, milióny ľudí nielen v Líbyi, ale v celom regióne, vytvorila priestor pre vznik masového migračného toku zo severnej Afriky a Blízkeho východu do Európy.

Podobný osud pripravili aj Sýrii. Bojové akcie západnej koalície na území tejto krajiny bez súhlasu sýrskej vlády a schválenia Bezpečnostnou radou OSN nie sú ničím iným ako agresiou, intervenciou.  Osobitné miesto v tejto sérii má však samozrejme invázia do Iraku, ktorá tiež nemala žiadne právne opodstatnenie. Ako zámienku si zvolili údajne dôverné informácie, ktoré majú USA o tom, že v Iraku sa nachádzajú zbrane hromadného ničenia. Ako dôkaz, verejne a pred očami celého sveta, americký minister zahraničných vecí zatriasol akousi skúmavkou s bielym práškom a všetkých ubezpečil, že ide o chemickú zbraň, na ktorej sa v Iraku pracuje. A potom sa ukázalo, že to všetko bol podvod, blaf: v Iraku nie sú žiadne chemické zbrane. Neuveriteľné, zvláštne, ale faktom zostáva. Klamalo sa na najvyššej štátnej úrovni a z vysokého pódia OSN. Výsledkom sú obrovské obete, škody a neuveriteľný rozmach terorizmu. Panuje všeobecný dojem, že prakticky všade, vo všetkých oblastiach sveta, kam Západ prichádza zaviesť svoj poriadok, nakoniec zostanú krvavé, nehojace sa rany, vredy medzinárodného terorizmu a extrémizmu. Všetko, čo som uviedol, sú len najkrikľavejšie, ale zďaleka nie jediné príklady porušovania medzinárodného práva. Do tohto seriálu patria aj sľuby, ktoré sme dali našej krajine, že NATO sa nerozšíri ani o centimeter ďalej na východ. Opakujem, klamali a podľa slov ľudí môžem povedať, že nás jednoducho oklamali. Áno, často počúvame, že politika je špinavá vec. Možno, ale nie v takom rozsahu. Koniec koncov, takéto vylomeniny sú v rozpore nielen so zásadami medzinárodných vzťahov, ale predovšetkým so všeobecne uznávanými normami morálky a slušnosti. Kde je spravodlivosť a pravda? Nič iné ako klamstvá a pokrytectvo.

Samotní americkí politici, politológovia a novinári píšu a hovoria o tom, že v USA sa v posledných rokoch vytvorila skutočná "ríša lži". Je ťažké s tým nesúhlasiť, je to skutočne pravda. Prílišná skromnosť je však zbytočná; USA sú predsa veľká krajina, mocnosť vytvárajúca systém. Všetky jeho satelity nielenže sa vo všetkom pokorne a poddajne podriaďujú, ale aj kopírujú ich správanie a nadšene prijímajú pravidlá, ktoré navrhujú. Je preto úplne rozumné a isté povedať, že celý takzvaný západný pakt, založený USA podľa ich vlastného vzoru a formy, je práve touto "ríšou lži".
Pokiaľ ide o našu krajinu, po rozpade ZSSR, napriek bezprecedentnej otvorenosti nového súčasného Ruska, jeho ochote čestne spolupracovať s USA a ďalšími západnými štátmi v situácii faktického jednostranného odzbrojenia, sa nás pokúsili okamžite dobyť a už definitívne zničiť. Presne to sa stalo v 90. rokoch a na začiatku nového tisícročia, keď takzvaný kolektívny Západ aktívne podporoval separatizmus a žoldnierske formácie na juhu Ruska. Koľko obetí, aké straty sme vtedy mali, kým sme konečne zlomili väz globálnemu terorizmu na Kaukaze. Pamätáme si to a nikdy nezabudneme.
Pokusy využiť nás pre svoje záujmy, zničiť naše tradičné hodnoty a vnútiť nám svoje pseudohodnoty, ktoré by nás, náš národ, zožrali zvnútra, pravidlá, ktoré agresívne presadzujú vo svojich krajinách a ktoré priamo vedú k degradácii a degenerácii, pretože sú v rozpore so samotnou ľudskou prirodzenosťou, sa vlastne zastavili až v poslednom čase. Ale to sa nestane, nikto a nikdy sa to nestalo. Nepodarí sa to ani dnes.

Napriek tomu sme sa v decembri 2021 opäť pokúsili dosiahnuť dohodu s USA a ich spojencami o zásadách zaistenia bezpečnosti v Európe a nerozširovania NATO. Bolo to však márne. Pozícia USA sa nezmenila. Nepovažujú za potrebné dosiahnuť dohodu s Ruskom v tejto pre nás kľúčovej otázke; sledujú svoje vlastné ciele a pohŕdajú našimi záujmami. V tejto situácii sa nám prirodzene vynára otázka: čo robiť ďalej, čo očakávať? Z histórie dobre vieme, ako Sovietsky zväz v roku 1940 a začiatkom roku 1941 urobil všetko pre to, aby zabránil vypuknutiu vojny alebo ju aspoň oddialil. Do poslednej chvíle sa snažila neprovokovať potenciálneho agresora, nevykonávať alebo odkladať najnutnejšie činnosti na prípravu odrazenia nevyhnutného útoku. Kroky, ktoré sa nakoniec prijali, sa už katastrofálne oneskorili. V dôsledku toho nebola krajina pripravená rázne odraziť inváziu nacistického Nemecka, ktoré 22. júna 1941 napadlo našu vlasť bez vyhlásenia vojny. Nepriateľ bol zastavený a následne zničený, ale za obrovskú cenu. Snaha upokojiť agresora na prahu Veľkej vlasteneckej vojny bola chybou, ktorá náš národ vyšla draho. Už v prvých mesiacoch vojny sme stratili obrovské, strategicky dôležité územia a milióny ľudí. Druhýkrát už túto chybu neurobíme, nemáme na to právo. Tí, ktorí sa beztrestne snažia ovládnuť svet, a zdôrazňujem, že bez akéhokoľvek dôvodu, nás, Rusko, vyhlasujú za svojho nepriateľa. V súčasnosti majú väčšie finančné, vedecké, technologické a vojenské kapacity. Sme si toho vedomí a objektívne hodnotíme hrozby v hospodárskej oblasti, ktoré sú voči nám neustále vznášané, ako aj našu schopnosť čeliť tomuto bezohľadnému a permanentnému vydieraniu. Opakujem, hodnotíme ich bez ilúzií, s maximálnym realizmom.

Pokiaľ ide o vojenskú oblasť, dnešné Rusko je aj po rozpade ZSSR a strate veľkej časti svojho potenciálu jednou z najsilnejších jadrových mocností na svete a má určitú prevahu v mnohých moderných zbraniach. Preto nikto nesmie pochybovať o tom, že priamy útok na našu krajinu bude mať pre každého potenciálneho agresora zdrvujúce a hrozné následky. Technológie vrátane obranných technológií sa však rýchlo menia. Vedúca úloha v tejto oblasti prechádza a bude prechádzať z jedných rúk do druhých, ale vojenské dobývanie území pri našich hraniciach, ak to dovolíme, bude pre Rusko v nasledujúcich desaťročiach a možno navždy predstavovať čoraz viac úplne neprijateľnú hrozbu. Už dnes sa situácia našej krajiny v súvislosti s rozširovaním NATO na východ každým rokom zhoršuje a stáva sa nebezpečnejšou. Okrem toho vedenie NATO v posledných dňoch priamo hovorí o potrebe urýchliť postup aliančnej infraštruktúry smerom k ruským hraniciam. Inými slovami, ich prístup je čoraz tvrdší. Nemôžeme sa naďalej len prizerať tomu, čo sa deje. Z našej strany by to bolo úplne nezodpovedné. Ďalšie rozširovanie infraštruktúry Severoatlantickej aliancie, iniciované vojenské dobývanie ukrajinského územia, je pre nás neprijateľné. Samozrejme, nejde o samotné NATO, to je len nástroj zahraničnej politiky USA. Problém je v tom, že na územiach susediacich s našimi, v skutočnosti na našich historických územiach, ktoré sú pod úplnou kontrolou zvonka, sa vytvára "protiruský" nepriateľský režim, v ktorom sa usilovne etablujú ozbrojené sily krajín NATO, ktoré zásobujú najmodernejšími zbraňami.

Pre USA a ich spojencov je táto tzv. politika zadržiavania Ruska zjavnou geopolitickou výhodou. Pre našu krajinu je to však otázka života a smrti, otázka našej historickej budúcnosti ako národa. To nie je hyperbola, to je fakt. Je to reálna hrozba nielen pre naše záujmy, ale aj pre samotnú existenciu nášho štátu, pre jeho suverenitu. Práve o tejto červenej línii sa už viackrát hovorilo. Prekročili ju. V tejto súvislosti treba spomenúť situáciu v Donbase. Vidíme, že sily, ktoré v roku 2014 uskutočnili na Ukrajine štátny prevrat, prevzali moc a udržali si ju v podstate dekoratívnymi volebnými postupmi, definitívne odmietli mierové riešenie konfliktu. Osem rokov, nekonečne dlhých osem rokov, sme robili všetko pre to, aby sme situáciu vyriešili mierovou cestou, politicky. Všetko márne. 

Ako som povedal vo svojom predchádzajúcom prejave, na to, čo sa tam deje, sa nedá pozerať bez súcitu. Už sa to jednoducho nedalo tolerovať. Bolo potrebné okamžite zastaviť tento zlý sen - genocídu miliónov ľudí, ktorí tam žijú a ktorí dúfajú len v Rusko, ktorí dúfajú len vo vás a vo mňa. Práve tieto túžby, pocity a bolesť ľudí boli hlavnou motiváciou pre naše rozhodnutie uznať Donbaskú ľudovú republiku. Čo považujem za dôležité zdôrazniť dodatočne. Na dosiahnutie svojich cieľov vedúce krajiny NATO podporujú extrémnych nacionalistov a neonacistov na Ukrajine, ktorí zasa nikdy neodpustia obyvateľom Krymu a Sevastopola ich slobodné rozhodnutie pripojiť sa k Rusku. Samozrejme, že na Krym pôjdu, tak ako na Donbas, s vojnou, so zabíjaním, tak ako zabíjali bezbranných ľudí trestajúc ukrajinských nacionalistov, Hitlerových kolaborantov počas Veľkej vlasteneckej vojny. Otvorene si robia nárok aj na celý rad ďalších ruských území. Celý priebeh udalostí a analýza prichádzajúcich informácií ukazujú, že zrážka medzi Ruskom a týmito silami je nevyhnutná. Je to len otázka času: pripravujú sa a čakajú na správny okamih. Teraz tiež hovoria, že chcú jadrové zbrane. To nedovolíme. Ako som už povedal, Rusko prijalo novú geopolitickú realitu po rozpade ZSSR. Rešpektujeme a budeme rešpektovať všetky novovzniknuté krajiny v postsovietskom priestore. Rešpektujeme a budeme rešpektovať ich suverenitu a príkladom toho je pomoc, ktorú sme poskytli Kazachstanu, ktorý čelil tragickým udalostiam a výzvam voči svojej štátnosti a integrite. Rusko sa však nemôže cítiť bezpečne, nemôže sa rozvíjať, nemôže existovať, keď z územia dnešnej Ukrajiny neustále prichádza hrozba.

Pripomínam, že v rokoch 2000-2005 sme vojensky bojovali proti teroristom na Kaukaze, bránili sme integritu nášho štátu, chránili sme Rusko. V roku 2014 sme podporili obyvateľov Krymu a Sevastopola. V roku 2015 sme s pomocou našich ozbrojených síl vybudovali spoľahlivú bariéru proti prenikaniu teroristov zo Sýrie do Ruska. Nemali sme inú možnosť, ako sa brániť. To isté sa deje aj teraz. Vám a mne jednoducho neostáva iný spôsob obrany Ruska a nášho ľudu ako ten, ktorý sme dnes nútení použiť. Okolnosti si vyžadujú, aby sme konali rozhodne a okamžite. Ľudové republiky v Donbase požiadali Rusko o pomoc. V tejto súvislosti som v súlade s článkom 51, časť 7 Charty OSN, so súhlasom Rady federácie Ruska a v rámci plnenia zmlúv o priateľstve a vzájomnej pomoci s Doneckou ľudovou republikou a Luhanskou ľudovou republikou, ktoré Federálne zhromaždenie ratifikovalo 22. februára tohto roku, prijal rozhodnutie o uskutočnení špeciálnej vojenskej operácie. Jej cieľom je chrániť ľudí, ktorí sú už osem rokov vystavení zneužívaniu a genocíde zo strany kyjevského režimu. S týmto cieľom sa budeme usilovať o demilitarizáciu a denacionalizáciu Ukrajiny a postavíme pred súd tých, ktorí spáchali množstvo krvavých zločinov proti civilnému obyvateľstvu vrátane občanov Ruskej federácie.

Naše plány nezahŕňajú okupáciu ukrajinských území. Nemáme v úmysle nikomu nič vnucovať násilím. Zároveň počúvame, že v poslednom čase sa na Západe čoraz častejšie objavujú vyhlásenia, že dokumenty podpísané sovietskym totalitným režimom, ktoré zakotvujú výsledky druhej svetovej vojny, by sa už nemali uplatňovať. Aká je na to odpoveď? Výsledok druhej svetovej vojny, rovnako ako obete, ktoré naši ľudia priniesli na oltár víťazstva nad nacizmom, je posvätný. To však nie je v rozpore s vysokými hodnotami ľudských práv a slobôd, ktoré vyplývajú z tých skutočností, ktoré sa doteraz objavili v povojnových desaťročiach. Neporušuje ani právo národov na sebaurčenie zakotvené v článku 1 Charty OSN. Chcel by som pripomenúť, že ani pri vzniku ZSSR, ani po druhej svetovej vojne sa nikto nepýtal ľudí žijúcich na tom či onom území, z ktorého sa skladá dnešná Ukrajina, ako si chcú zariadiť svoj život. Naša politika je založená na slobode, na slobodnom rozhodovaní každého o svojej budúcnosti a budúcnosti svojich detí. Považujeme za dôležité, aby toto právo, právo voľby, bolo dostupné všetkým ľuďom, ktorí žijú na území dnešnej Ukrajiny, každému, kto o to stojí.
V tejto súvislosti sa obraciam aj na občanov Ukrajiny. V roku 2014 malo Rusko povinnosť chrániť obyvateľov Krymu a Sevastopola pred tými, ktorých vy sami nazývate "nacistami". Obyvatelia Krymu a Sevastopola si vybrali svoju historickú vlasť, Rusko, a my sme ich podporili. Opakujem, že sme jednoducho nemohli postupovať inak.

Dnešné udalosti nie sú spojené s potláčaním záujmov Ukrajiny a ukrajinského ľudu. Ide o ochranu samotného Ruska pred tými, ktorí si vzali Ukrajinu za rukojemníka a snažia sa ju využiť proti našej krajine a jej obyvateľom. Opakujem, že naše kroky sú sebaobranou pred hrozbami, ktoré nás ohrozujú, a pred ešte väčšou katastrofou, než je tá, ktorá sa deje dnes. Aj keď je to ťažké, žiadam vás, aby ste to pochopili, a vyzývam vás, aby ste spolupracovali, aby sme čo najskôr obrátili túto tragickú stránku a spoločne napredovali, nedovolili nikomu zasahovať do našich záležitostí, do našich vzťahov, ale budovali ich nezávisle, aby sa tak vytvorili potrebné podmienky na prekonanie všetkých problémov a aby nás to napriek štátnym hraniciam zvnútra posilnilo ako jeden jednotný celok. Verím v to, v našu budúcnosť. Musím sa obrátiť aj na vojakov ozbrojených síl Ukrajiny. Drahí priatelia! Vaši otcovia, dedovia a pradedovia nebojovali proti nacistom, nebránili našu spoločnú vlasť, aby sa dnešní neonacisti mohli chopiť moci na Ukrajine. Prisahali ste vernosť ukrajinskému ľudu, nie protiľudskej junte, ktorá Ukrajinu okráda a vysmieva sa práve tomuto ľudu.

Nevykonávajte jej trestné príkazy. Vyzývam vás, aby ste okamžite zložili zbrane a vrátili sa domov. Vysvetlím: všetci príslušníci ukrajinskej armády, ktorí splnia túto požiadavku, budú môcť bez prekážok opustiť vojnovú zónu a vrátiť sa k svojim rodinám. Ešte raz dôrazne upozorňujem, že všetku zodpovednosť za prípadné krviprelievanie ponesie výlučne režim, ktorý vládne na území Ukrajiny.
Teraz niekoľko dôležitých, veľmi dôležitých slov pre tých, ktorí by mohli byť v pokušení zasiahnuť zvonka do prebiehajúcich udalostí. Ak sa nás niekto pokúsi brániť alebo sa pokúsi vytvoriť hrozbu pre našu krajinu, pre našich ľudí, mal by vedieť, nech je to ktokoľvek, že reakcia Ruska bude okamžitá a bude mať pre vás také následky, s akými ste sa vo svojej histórii ešte nestretli. Sme pripravení na akýkoľvek vývoj situácie. Boli prijaté všetky potrebné rozhodnutia. Dúfam, že budem vypočutý.

Vážení občania Ruska!
Prosperita, samotná existencia celých štátov a národov, ich úspech a životaschopnosť majú vždy svoj pôvod v mohutnom koreňovom systéme ich kultúry a hodnôt, v skúsenostiach a tradíciách ich predkov a, samozrejme, priamo závisia od schopnosti rýchlo sa prispôsobovať neustále sa meniacemu životu, od súdržnosti spoločnosti, od jej pripravenosti konsolidovať sa, spojiť do jedného celku všetky svoje sily a napredovať. Sila je vždy potrebná - vždy, ale sila môže mať rôznu kvalitu. Základom politiky "ríše lži", o ktorej som hovoril na začiatku svojho prejavu, je predovšetkým hrubá, priama sila. V takýchto prípadoch sa u nás hovorí: "Je tu sila a nie je potrebný rozum." Vy aj ja vieme, že skutočná sila spočíva v spravodlivosti a pravde, ktoré sú na našej strane. A ak je to tak, ťažko nesúhlasiť s tým, že práve sila a pripravenosť bojovať sú základom nezávislosti a suverenity, že sú nevyhnutným základom, na ktorom možno spoľahlivo budovať svoju budúcnosť, budovať svoj domov, svoju rodinu, svoju krajinu.

Vážení spoluobčania!
Som presvedčený, že vojaci a dôstojníci Ozbrojených síl Ruska, ktorí sú oddaní svojej vlasti, profesionálne a odvážne splnia svoj dlh. Nepochybujem o tom, že všetky úrovne štátnej správy, odborníci zodpovední za stabilitu našej ekonomiky, finančného systému, sociálnej sféry, riaditelia našich spoločností a celý ruský biznis budú konať konsolidovane a efektívne. Spolieham sa na konsolidovaný, vlastenecký postoj všetkých parlamentných hnutí a verejných síl.
Osud Ruska je nakoniec, ako to bolo vždy v histórii, v dobrých rukách nadnárodných ľudí. A to znamená, že prijaté rozhodnutia budú splnené, stanovené ciele budú dosiahnuté, bezpečnosť našej vlasti bude spoľahlivo zaručená. Verím vo vašu podporu, v nepremožiteľnú silu, ktorú nám dáva láska k našej krajine.