PUTOVANIE VEČNOU NOCOU

Za skrývanie Neurathovcov počas druhej svetovej vojny bolo ocenených päť Slovákov

Foto ARCHÍV
Dátum 20.02.2019

Pred druhou svetovou vojnou tvorili židia zhruba štyri percentá obyvateľov Slovenska, avšak ich majetok predstavoval až 40 percent národného bohatstva. Vlastnili zväčša malé živnosti – pekárne, dielne, maloobchody, krčmy. Nebolo mesta, kde by nestál hotel, lekáreň, drogéria či železiarstvo prevádzkované práve židovskou rodinou. Počas druhej svetovej vojny bolo z viac než 12-tisíc takýchto podnikov zhruba 10-tisíc zlikvidovaných a približne dvetisíc prešlo procesom arizácie, čiže núteným prevodom majetku zo židov na nežidov. Takýto osud postihol i firmu Neurath a syn – obchodný dom so železiarstvom a tovarom pre zámočníkov, stolárov, kolárov či obuvníkov. Spoločnosť bola založená v roku 1863. Budova, v ktorej sa nachádzali sklady, obchody, kancelárie a byty, sídlila na dnešnom Námestí SNP v Bratislave, pred vojnou známom ako Námestie republiky. Z architektonického hľadiska vzácny objekt bol po druhej svetovej vojne zbúraný. Čo sa stalo s jeho majiteľmi?

Priateľská obeta

Železiarstvo vlastnili manželia Ernest a Lenka Neurathovci, ktorí vychovávali jedinéhosyna Róberta. Ernest dostal po arizácii ich podniku osvedčenie o svojej ekonomickej dôležitosti, čo v roku 1942 slúžilo na ochranu celej rodiny pred deportáciou do koncentračného tábora. Na jar 1943 však už bola rodina nútená opustiť svoj byt, ktorý bol pridelený nemeckému sudcovi.

Vlastnili zväčša malé živnosti – pekárne, dielne, maloobchody, krčmy. Nebolo mesta, kde by nestál hotel, lekáreň, drogéria či železiarstvo prevádzkované práve židovskou rodinou.

Po potlačení Slovenského národného povstania sa ich situácia ešte zhoršila a vydané osvedčenie slúžiace na ochranu pred deportáciami už viac nebolo platné. Do konca septembra 1944 vystriedali Neurathovci niekoľko úkrytov. Všetky boli v hrozných podmienkach. Do pivničného bytu, v ktorom našli útočisko koncom roka 1944, ich prišiel navštíviť priateľ, architekt židovského pôvodu Imrich Geyduschek. Keď zistil, že nie sú pripravení a nemajú dosť síl na hľadanie ďalšieho úkrytu, dal im kontakt na svojho priateľa, tiež architekta Zdeňka Zdvihala so slovami: „Vy ste traja, ja som sám. Ľahšie si nájdem inú skrýšu.“ Iróniou osudu bolo, že rodina Neurathovcov vojnu prežila, ale Imrich Geyduschek rovnaké šťastie nemal.

Život v tichu

Zdeněk Zdvihal žil v rodinnom dome spolu s manželkou, dvomi synmi a svojím otcom. Rodine Neurathovcov poskytol samostatnú izbu. Pre prípad nečakaných razií bol pre nich pripravený úkryt v medzere za stenou zamaskovanou vešiakmi na kabáty. Po uplynutí troch mesiacov začali kolovať reči o židoch skrývajúcich sa v Zdvihalovom dome. Zdeněk preto 25. decembra požiadal rodinu, aby odišla. Keďže nemali kam ísť, vybrali sa hľadať úkryt do najbližšieho lesa. Neúspešne. Zúfalá situácia ich donútila zaklopať opäť na dvere Zdvihalovho domu a prosiť o zmilovanie. Ich príchod ho vydesil vediac o Nemcoch robiacich pochôdzky v okolí. Lenka Neurathová sa preto rozhodla skúsiť šťastie u svojej bývalej pomocnice v domácnosti Márie Zemberovej. Tá mala byt na prízemí nájomného domu, sama v ňom však nebývala. Patrila k prívržencom Svedkov Jehovových, a tak sa možno nazdávať, že jej pomoc bola motivovaná najmä vierou. V neľahkých podmienkach zotrvali Neurathovci v jej byte jeden mesiac. Museli byť celkom potichu, pretože susedia v dome o nich nevedeli. Toaletu a kúpeľňu smeli používať, iba ak bola v byte prítomná aj Mária. Jej príchod vždy znamenal i jedlo pre skrývajúcich sa. Počas jedného z bombových náletov sa v byte rozbilo okno, ktoré nebolo možné opraviť, a tak chladné počasie i podozrenie niektorých susedov spôsobili, že sa Neurathovci museli z bytu vysťahovať.

Krajčír, obuvník, prostitútka

Rodina našla nový dočasný úkryt u krajčíra Kolesíka žijúceho vo veľmi chudobnej štvrti. V suteréne toho istého domu býval aj obuvník Alexander Režný a jeho manželka Katarína. V minulosti bola Lenka Neurathová jednou z obuvníkových zákazníčok. Manželia Režní boli ochotní im pomôcť a poskytli im úkryt vo vlastnom byte, ale muselo to zostať v úplnej tajnosti. Keď narastalo nebezpečenstvo, presunuli ich do obuvníckej dielne umiestnenej na dvore.

Pamätník Jad Vashem v Jeruzaleme udelil 21. mája 2012 manželom Alexandrovi a Kataríne Režným, Zdeňkovi Zdvihalovi, Márii Zemberovej a Helene Helios-Krausovej vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Reči o židoch skrývajúcich sa v dome u Režných začali čoskoro záchrancov i zachraňovaných ohrozovať. Rodina musela uvažovať o inom riešení ich neľahkej situácie, a keď si Lenka spomenula na spolužiačku zo strednej školy Helenu Helios-Krausovú, v zúfalstve ju oslovili. Bola ochotná ukryť ich len na niekoľko dní, pretože dom, v ktorom bývala, bol plný podporovateľov fašistického režimu. Aj týchto pár dní však pre nich znamenalo veľkú pomoc, pretože si zatiaľ mohli nájsť iný úkryt. A aj ho našli – v dome prostitútky, ktorá ich skryla pod podmienkou, že jej zaplatia. Róbert Neurath si jej meno nezapamätal, ale spomenul si, že po príchode klientov museli opustiť jej izbu a skryť sa v inej časti domu. Privyrábala si okrem iného aj ubytovávaním židov, ktorých týždeň-dva skrývala za dohodnutý poplatok a potom ich udala gestapu. Tak získavala peniaze z obidvoch strán.

Vykúpenie

Bratislavu Červená armáda oslobodila 4. apríla 1945. Týmto dňom sa skončili aj útrapy rodiny Neurathovcov z neustáleho sa presúvania a života v strachu a ohrození. Zachránení udržiavali dlhé roky kontakt so svojimi záchrancami a ich potomkami. Písali si a viackrát svojich dobrodincov osobne navštívili aj potom, čo Róbert Neurath s matkou odišli do USA. Róbert tam žije doteraz. Pamätník Jad Vashem v Jeruzaleme udelil 21. mája 2012 manželom Alexandrovi a Kataríne Režným, Zdeňkovi Zdvihalovi, Márii Zemberovej a Helene Helios-Krausovej vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Svedčí o ich nevídanej odvahe, sile charakteru a veľkosti ducha.