REDAKTORI EXTRA PLUS BOLI NA NÁVŠTEVE U HARABINA

Bývalý minister spravodlivosti a predseda najvyššieho súdu, najúspešnejší slovenský sudca a právnik, kandidát na prezidenta Slovenskej republiky, ale predovšetkým verný manžel a láskavý otec. Keď sme vstúpili do bytu zaplneného bezstarostným smiechom, obklopila nás rodinná atmosféra. Harabinovci, ich tri ratolesti, nevesta a maličký vnúčik Vilko sa zhŕkli okolo gauča vychutnávajúc si rodinné fotenie. Vilko sa po pár minútach začal netrpezlivo mrviť, ale fotky bez jeho úsmevu by nestáli za to. Po fotení sa deti rozpŕchli, Štefan a Gabika Harabinovci nás usadili k stolu s drobným pohostením a my sme sa snažili preniknúť za talár Štefana Harabina.

Ty si môj sviatok

Hoci boli vrcholce tatranských končiarov pokryté zvyškami snehu, pod nimi už bola jar v plnom prúde. Kvitnúce stromy a jasná obloha privítali 4. mája 1957 na svete najmladšieho z desiatich Harabinovcov – Štefana. Narodil sa do roľníckej rodiny, v ktorej mu bol odmalička vštepovaný rešpekt k tvrdej práci. Jeho otec pred druhou svetovou vojnou odišiel do Spojených štátov, aby ťažkou lopotou zabezpečil v pittsburských baniach lepší život pre ženu a tri deti. Zázrakom prežil aj zavalenie, doma ho však už žena nečakala. Rozviedol sa a onedlho sa oženil opäť. Druhá žena mu priviedla na svet ďalších sedem detí, z ktorých najmladší bol práve Štefan. Vo svojej životopisnej knihe Súdnosť spomína na to, ako mu raz mama povedala: „Mala som vás sedem ako dní v týždni. Števko, ty si moja nedeľa, ty si môj sviatok.“ Otec nakúpil role a hospodáril tak, aby slušne zabezpečil svoju početnú rodinu. Na zlosť komunistom odmietol vstúpiť do družstva, za čo ho nakrátko uväznili privlastniac si hektáre ich úrodnej pôdy.

Medzi piraňami

Po otcovej smrti sa o Štefana starala najmä mama a starší brat Fero. Mladý gymnazista miloval čítanie a hoci bol na prírodovedeckej vetve, paradoxne zo všetkého najviac inklinoval k dejepisu. Nedúfal, že by ho mohli prijať na štúdium histórie, no vedel o mieste, kde sa história učila tiež – Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorej absolventom sa stal v roku 1980. Ako štúdium, tak i záverečné skúšky zvládol bravúrne a skončil s červeným diplomom. Aby zabezpečil matku, zvažoval kariéru právnika na družstve, nakoniec však vyhralo srdce. Prijali ho ako čakateľa na súd v Poprade a keď sa vrátil z vojny, hodili ho rovno medzi pirane – na trestný odbor. Nebolo zvykom posielať nováčikov rovno na trestné a už vôbec, ak sa ich rigorózna práca týkala občianskoprávneho odboru. Ale ako sa človek naučí plávať, ak nie je hodený rovno do vody? Prvého januára 1983 začal Štefan Harabin súdiť.

Štefan Harabin so synom Braňom a vnukom Vilkom.

V talári

„Trestné právo je z hľadiska zodpovednosti asi najťažšie na psychiku, nikdy som však s pocitom zodpovednosti nemal problém. Nemám problém spávať, ani chodiť po uliciach. Keď rozhodujete v medziach zákona, nemáte sa čoho báť,“ hovorí Štefan Harabin pri našom rozhovore a spomína si na prípady, ktoré ním počas jeho dlhej kariéry najviac otriasli. Jedným z nich bol prípad rozkrádania týkajúci sa futbalového oddielu Vagónky. Sám kedysi vášnivo hrával futbal a bol dokonca i rozhodcom, preto mu toto prostredie bolo blízke. Nesúhlasil však s vtedajším predsedom popradského súdu, ktorý sa ho snažil ovplyvňovať vo veci rozsudku. Ďalší prípad sa týkal Bystríka Janíka, ktorý sa vrátil z rehoľnej služby len preto, aby medzi ľuďmi vyzbieral peniaze na obnovu chátrajúceho kláštora a socialistická garnitúra naňho našila obžalobu z podvodu. Tretím bol začiatkom deväťdesiatych rokov beštiálny sériový vrah Ondrej Rigo, ktorého Štefan Harabin poslal na doživotie za mreže na základe nepriamych dôkazov a testov DNA.

Nerozlučná dvojka

Začiatok deväťdesiatych rokov bol pre Štefana Harabina turbulentný. Od roku 1990 pôsobil na Krajskom súde v Košiciach a už o rok neskôr dostal ponuku od svojho pedagóga z vysokej školy, profesora Planka, stať sa sudcom najvyššieho súdu. Znamenalo to presťahovať sa do Bratislavy a v Štefanovom prípade i rozvod. Práve v tom čase sa totiž dozvedel, že kým on po večeroch tvrdo pracuje, jeho manželka si užíva s iným. „Rozvod bol v Rožňave, pretože v Poprade som osobne poznal všetkých civilných sudcov. Senát tvorili samé ženy a ja som tŕpol, či ženský faktor nezaváži a deti neprisúdia matke. Kamilka bola vtedy malá a aj napriek tomu, že som ju chcel a žiadal, súd ju nechal v opatere mojej ženy. Ale Braňa prisúdili mne, ako som navrhoval. Znalkyňa, detská psychologička, to jednoznačne odporúčala. Teda samé ženy rozhodli o mojej symbióze s Braňom na celý život,“ spomína v knihe Súdnosť. „Postupne som sa naučil všetky ženské práce okolo domácnosti. Pracovníčky zo sociálky ma pravidelne kontrolovali a ja som žehlil, pral, zašíval, riadil, nakupoval, varil. S Braňom sme spoločne bojovali a stala sa z nás nerozlučná dvojka,“ dodáva.

Životná láska

Gabika svojmu manželovi dodnes vytvára zázemie, ktoré by mu mohol závidieť nejeden chlap.

Šesť rokov bol so synom sám. Doma bol otcom i matkou v jednej osobe, na súde spravodlivo vynášal rozsudky. A v priebehu deväťdesiatych rokov mu do života nečakane vstúpila láska. „Spoznali sme sa v Tatrách, kde som navštevoval svojho synovca, zhodou okolností tiež Štefana Harabina,“ začína rozprávanie o ich prvom stretnutí a manželka Gabika dopĺňa: „Jeho dcéra bola kaderníčka, obaja sme k nej chodili a tam sme sa spoznali.“ Z jeho strany išlo o lásku na prvý pohľad, Gabiku priťahovala sila jeho osobnosti, rozhodnosť a pozitívna energia, ktorou bol vždy nabitý. Priznáva, že sa spočiatku bála, či ju Štefanov vtedy už deväťročný syn prijme. Nakoniec šlo všetko hladko a Branko s Gabikou si vytvorili dôverný vzťah. K nemu a Kamilke, žijúcej u mamy, zakrátko pribudli dcéry Katka a Tamara. Gabika svojmu manželovi dodnes vytvára zázemie, ktoré by mu mohol závidieť nejeden chlap. On sa jej za to odvďačuje svojou vernosťou a starostlivosťou. Napriek dlhoročnému manželstvu stále pôsobia ako čerstvo zaľúbená dvojica. Gabika sprevádzala manžela na väčšine služobných ciest a spoločne spomínajú na to, ako ich kvôli tomu mnohí kritizovali. „Vyčítali mi, že manželku všade ťahám so sebou. Viac by sa im páčilo, keby som so sebou ťahal nejakú milenku? Výdavky spojené s tým, že ma Gabika sprevádzala, sme si, samozrejme, hradili zo súkromných prostriedkov,“ dodáva. Gabika miluje tanec a kým sa Štefanove bolesti kolena nestali neúnosnými, vždy si s ňou rád zatancoval. Medzi ich obľúbené spoločné aktivity patrí aj divadlo. Šťastie si tak predsa len našlo cestu aj k Štefanovi Harabinovi a obdarovalo ho rodinou, za ktorú denne ďakuje Bohu. Mrzelo ho len to, že sa svadby s Gabikou nedožila jeho mama.

Kosovo je Srbsko

Koncom deväťdesiatych rokov sa mu darilo aj v pracovnej oblasti. Počas rokov 1996 – 1998 pôsobil ako predseda trestného kolégia Najvyššieho súdu SR a v rokoch 1998 – 2003 bol predsedom Súdnej rady a predsedom Najvyššieho súdu SR.

Američania si ho prvýkrát všimli koncom deväťdesiatych rokov a zhruba odvtedy možno datovať mediálny pohon na jeho osobu. Bol to totiž práve Štefan Harabin, kto sa ostro vyhranil voči americkej štvanici na Srbov a ich prezidenta Slobodana Miloševiča. Krátko pred bombardovaním Juhoslávie vystúpil v srbskej televízii a vyhlásil, že z hľadiska medzinárodného práva je vojenský akt, ktorý sa Američania chystajú urobiť, neprípustný a znamenal by hrubé porušenie noriem OSN. Samozrejme, Spojené štáty to neodradilo od pošliapania práv srbského ľudu, od podpory albánskej teroristickej organizácie UCK ani od posvätenia ilegálnemu vzniku Kosova.

Nepatríš medzi nich

Leto 2006. Bol práve s manželkou a mladšími dcérami na Draždiaku, keď mu zazvonil mobil. Volal Vladimír Mečiar. Dohodol si s ním stretnutie, na ktorom mu ponúkol post ministra spravodlivosti vo vláde, ktorej bolo HZDS členom. Harabin mal dve podmienky: vyhradil si právo na akékoľvek personálne, justičné či legislatívne zmeny a prísľub zrušenia Špeciálneho súdu. Pripomína, že existencia tejto ustanovizne je bežná len vo fašistických či totalitných režimoch a je určená na represiu a likvidáciu slobody prejavu. Vtedajší predseda vlády Robert Fico mu na obe podmienky prikývol a Špeciálny súd bol naozaj zrušený, Štefan Harabin však neskôr upozornil na podlosť zo strany bývalého slovenského premiéra, ktorý dal vzápätí pokyn na založenie Špecializovaného súdu. „Ty medzi nich nepatríš. Budú si ťa chcieť kúpiť, aby si zakryl ich špinavosti,“ hovorila manželovi pred zasadnutím do ministerského kresla manželka Gabika. „Bude nám to všetkým len na príťaž.“

Pán minister

Štefan Harabin sa stal ministrom spravodlivosti 4. júla 2006. Primárne sa zameral na trestné zákonodarstvo, skrátil dĺžku súdneho konania, zaviedol prácu väzňov, čím ušetril milióny eur na súkromné upratovacie firmy. Štvavá kampaň však naberala na obrátkach. V roku 2008 zverejnil Denník SME údajný prepis rozhovoru Štefana Harabina s drogovým dílerom Bakim Sadikim. Harabin trvá na tom, že išlo o falzifikát a diskreditačnú kampaň vedenú Danielom Lipšicom. Na poste ministra spravodlivosti skončil v júni 2009. Pred koncom svojho funkčného obdobia inicioval dodatok k sekcii trestného práva o holokauste, aby sa za trestný čin považovalo nielen popieranie holokaustu, ale akejkoľvek genocídy, aj genocídy arménskeho národa. Slovensko tak bolo prvou krajinou EÚ, ktorá uzákonila, že popieranie genocídy je trestné.

Vždy víťazí

V roku 2009 sa Štefan Harabin opäť vrátil na post predsedu Súdnej rady a najvyššieho súdu. Funkčné obdobie sa mu skončilo v roku 2014, keď na jeho miesto nastúpila Daniela Švecová. Ostro ju kritizuje za nariadenie, podľa ktorého môžu byť sudcovia stíhaní za názor, ona sa zas Harabina všemožne snaží zbaviť sudcovského talára. Márne. Zo štrnástich procesov, v ktorých stáli proti sebe, vyhráva Harabin v pomere 14:0. Obhajoval seba aj iných sudcov, ktorých chcela Švecová stíhať za názor. „Ľudia by sa mali zamyslieť nad tým, kto stojí na čele najvyššieho súdu. Mali by sa zamyslieť nad tým, kto má asi pravdu, keď je zákon na jeho strane štrnásťkrát po sebe. Veď Švecová prehrala spor ešte aj s knihovníčkou, ktorú vyhodila v čase jej práceneschopnosti,“ hovorí s trpkým úsmevom sudca a právnik, ktorý neprehral jediný súdny spor vo svojej kariére.

Budúci prezident?

V závere nášho stretnutia s Harabinovcami nám nedalo neopýtať sa na Štefanovu motiváciu stať sa prezidentom Slovenskej republiky. „Už sa na to nemôžem pozerať. Nie je normálne, aby štát riadili takíto ľudia – kriminálnici, ktorí rozhodujú o nás všetkých. Prizeráme sa na rozvrat štátu, devalváciu hodnôt, výmenu európskeho obyvateľstva za moslimské. Na čele generálnej prokuratúry stojí človek, ktorý sa zaoberá pouličnou bitkou, ale že 30-tisíc ľudí umrelo v priebehu desiatich rokov v nemocniciach z dôvodu rozkrádania štátneho majetku a s tým spojenej zanedbanej starostlivosti, to nerieši nikto. Veď to je genocída národa! Celý život rozhodujem, tak kto iný ak nie sudca má prevziať do rúk moc?“ Potvrdil, že na špinavú kampaň je pripravený. „Špinavá kampaň sa proti mne vedie už pätnásť rokov. Tentoraz chcú vraj vytiahnuť, že mám nemanželské dieťa. Už sa na to teším, nech ho len dovedú a okamžite pôjdeme na testy DNA. Vďakabohu za ne!“ Hovorí s úsmevom. A čo si o jeho kandidatúre myslí Gabika? „Vždy som stála pri ňom a budem i naďalej,“ uzatvára náš rozhovor s charakteristickým pokojom.

Dve zo štyroch detí Štefana Harabina, Braňo a Katka, kráčajú v jeho šľapajach. Kamila študovala medzinárodné vzťahy a Tamara fyzioterapiu a nevesta Petra niekdajšia letuška sa dnes venuje obchodu a marketingu.