REVOLUČNÝ BURŽUJ

Karl Marx: To, čo máme, deformuje to, čo sme

Foto archív
Dátum 18.05.2018

Budúcnosť videl v robotníckej triede, hoci on sám nikdy manuálne nepracoval. Mal talent na míňanie peňazí, omnoho horšie mu už išlo ich zarábanie. Skúsil si život na hranici chudoby, ani vtedy sa však nevzdal buržoáznych manierov. Aj keď mu v žilách kolovala židovská krv, obviňovali ho z antisemitizmu. Ani po dvesto rokoch od svojho narodenia neprestal byť Karl Marx rozporuplnou postavou. Pre jedných génius, pre iných dogmatik. Aký život prežil otec myšlienky o spravodlivej beztriednej spoločnosti, ktorého filozofia dodnes ovplyvňuje milióny ľudí po celom svete?

Búrlivá mladosť

Pred Karlovým narodením patrili Marxovci k priemerne prosperujúcim členom vzdelanej strednej vrstvy. Otec Hirschel vlastnil niekoľko vinohradov, no jeho ambície siahali omnoho vyššie. Nezmieril sa s tým, že ako žid nesmel zastávať verejné funkcie a z čisto pragmatických dôvodov sa rozhodol prijatím krstu premeniť na luterána a vlasteneckého Nemca Heinricha Marxa. Od toho momentu mu už nič nebránilo vykonávať prácu advokáta a k právu sa snažil nasmerovať aj svojho syna. Karl Marx prišiel na svet 5. mája 1818 v západonemeckom meste Trier. Ako dieťa bol vraj prchký, úprimný a panovačný, s pozoruhodným rozprávačským talentom, bystrým umom a zaľúbením v Shakespearovi. V sedemnástich začal na univerzite v Bonne študovať právo, popri škole mal však dosť času i na pijatiku a výtržnosti. Peniaze rodičov míňal raketovým tempom, a tak mu zúfalý otec po roku vybavil preloženie na univerzitu v Berlíne. Tu začal mladý Karl koketovať s filozofiou. Spočiatku sa ju opatrne pokúšal prepojiť s právom, po otcovej smrti sa však nadobro vydal vlastnou cestou, obdivujúc revolučného Hegla. Napísal porovnávaciu štúdiu Demokrita a Epikura, v ktorej chcel dokázať, že náboženstvo musí ustúpiť pred nadradenou múdrosťou filozofie a skepticizmus vyhrá nad dogmou. Svoje tézy predložil na univerzite v Jene a len deväť dní po odoslaní dizertácie získal doktorát z filozofie.

Navždy Jenny

Karl Marx nemal pestrý milostný život. Ešte v detstve sa zaľúbil do sestry svojho kamaráta, krásnej, urodzenej, múdrej a o štyri roky staršej Johanny Berthy Julie Jenny von Westphalenovej. Bolo jasné, čo jeho priťahuje na nej, nik však nechápal, čo vidí bohatá dcéra baróna na mladom chudobnom židovi, ktorý začal byť po krajine známy pre svoje nepohodlné názory. Odmietla kvôli nemu svojho oficiálneho ženícha a niekoľko rokov naňho trpezlivo čakala, zatiaľ čo on filozofoval pri čaši vína v Berlíne. Vzali sa takmer v tajnosti 19. júna 1843. On mal dvadsaťpäť, ona dvadsaťdeväť rokov. Barónka im dala ako svadobný dar veľkú škatuľu peňazí, ktorá mala mladomanželom pomôcť v prvých mesiacoch manželstva. Tento majetok im vydržal iba týždeň a finančné suchoty sa s nimi tiahli po zvyšok života. Obaja boli totiž zúfalo márnotratní a neschopní šetriť, no aj napriek tomu spolu vydržali štyridsať rokov. Nerozdelili ich ani nekonečné zmeny bydliska a Karlove úteky pred systémom, ktorý tak vytrvalo kritizoval. Jenny priviedla na svet sedem detí, dospelosti sa však dožili len traja Marxovi potomkovia. Alebo štyria? Syn ich slúžky Helene Demuthovej bol totiž údajne aj jeho synom, ale nikdy ho neuznal za svojho a po narodení chlapec putoval do sirotinca.

Pero ako zbraň

Prvú prácu dostal v novinách Rheinische Zeitung, kde sa veľmi rýchlo prejavil ako nemilosrdný autor. Cenzori noviny zakrátko zakázali, podobne ako ďalšie dva plátky, v ktorých publikoval svoje čoraz radikálnejšie články namierené proti pruskej vláde. Zbalil sa a spolu s manželkou odišiel do Paríža, kde začal prispievať do Francúzsko-nemeckých almanachov. Keďže sa hneď po prvom vydaní rozhádal so spoluvydavateľom Arnoldom Rugem, noviny zanikli, vyšla v nich však dôležitá esej venujúca sa židovskej otázke. Na základe nej mnohí považujú Marxa za antisemitu, ale židom nič nevyčítal, z ničoho ich neobviňoval. Prekážalo mu náboženstvo ako také. „Náboženské utrpenie je súčasne výrazom skutočného utrpenia a protestom proti skutočnému utrpeniu. Náboženstvo je vzdychom utláčaného tvora, srdcom sveta bez srdca a dušou podmienok bez duše. Je ópiom ľudstva,“ tvrdil. U svojich nasledovníkov vzbudzoval obdiv a prirodzený rešpekt, o čom svedčí aj list jeho spolupracovníka Mosesa Hessa priateľovi: „Predstav si, že by Rousseau, Voltaire, Holbach, Lessing a Hegel splynuli do jednej osoby – hovorím, splynuli, nie postavili sa vedľa seba – a dostal by si doktora Marxa.“

Najvernejší priateľ

Bol to práve Paríž, kde sa Marx v roku 1844 zblížil so svojím priateľom a spriaznenou dušou – Friedrichom Engelsom. Spoločne sformulovali historický materializmus, zakrátko však pruský veľvyslanec u francúzskeho kráľa Marxovi vybavil expresné vyhostenie z krajiny. Filozof sa vzdal pruského občianstva a spolu s rodinou sa v roku 1845 usídlil v Bruseli, kde sa onedlho zabýval i Engels. Založili Komunistický korešpondenčný výbor, neskôr premenovaný na Komunistický zväz. Pohár belgickej trpezlivosti pretiekol vydaním Manifestu komunistickej strany v roku 1848, po ktorom Marxa vyhostili aj z Belgicka. Jeho posledným útočiskom bolo Anglicko. Opäť za ním prišiel verný Engels, ktorý Marxa a jeho početnú rodinu štedro finančne dotoval. Spoločne založili v roku 1864 Medzinárodné robotnícke združenie, známe pod názvom Prvá internacionála, ktorá združovala robotnícke zväzy a socialistické strany. Mnoho rokov pracovali na prelomovom diele Kapitál, ktorého prvá časť vyšla v roku 1867. Obsahom bola známa kritika kapitalistickej spoločnosti opisujúca konflikt medzi ovládanými a vládnucimi, ktorý možno odstrániť len zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a nastolením beztriednej spoločnosti. Vydania ďalších dvoch dielov sa Marx nedožil – po jeho smrti 14. marca 1883 ich však Engels dokončil a publikoval. Bol to práve on, kto rečnil na Marxovom skromnom pohrebe a prirovnajúc ho k Darwinovi predpovedal, že jeho meno a dielo pretrvá naveky. A nemýlil sa.