ŠARMANTNÝ IDEALISTA

Janko Francisci-Rimavský je považovaný za vzor Štúrových cností

Foto IVAN PAVLISKO
Dátum 30.05.2017

Už v detstve mal averziu k maďarčine a národu bol ochotný oddať sa telom i dušou. Hoci bol rozhodnutý nikdy sa neoženiť, predsa len sa v jeho živote mihlo niekoho žien a jedna si napokon jeho srdce získala navždy. Janko Francisci, známy predovšetkým ako najväčší fešák spomedzi štúrovcov, bol tretím najvýznamnejším organizátorom slovenského národného hnutia a po Štúrovej smrti jeho vedúcou osobnosťou. Prvého júna si pripomíname 195. výročie jeho narodenia.

Maďarčina trestom

Na svet prišiel v Hnúšti na brehu Rimavy, ktorú sa v dospelosti rozhodol niesť i vo svojom priezvisku. Podľa rodného listu bol pokrstený deň po svojom narodení – 2. júna 1822. Od rodičov dostal dve krstné mená – Ján Samuel, o tom druhom sa však podľa vlastných slov dozvedel, až keď pred sobášom nahliadol do rodného listu. Pochádzal z krajčírskej rodiny – krajčírom bol jeho starý otec, otec, brat i synovec. Podľa Francisciho autobiografie mal však otec príliš živého, umného a podnikavého ducha. Rozhodol sa preto zanechať remeslo a „oddal sa na takzvanú špekuláciu a obchod, árendoval mlyny, krčmy, kupčil so zbožím, vínom, strovou, slaninou či dohánom. Bol vo svojich podnikoch zručný, umný a šťastný, a to bez úžerníctva a zderstva, preto sa mu i darilo a nikto nemal ťažké srdce na neho“, spomína na otca. Janko bol odmalička mimoriadne nadaný a do školy nastúpil už ako päťročný. Všetko šlo ako po masle, až kým sa nemusel učiť po maďarsky. „Na konci môjho tretieho školského roku, keď som sa bol už začal učiť i po maďarsky čítať, podal mi bol raz otec akúsi maďarskú knižku a kázal mi z nej čítať. Ja, až dosiaľ neznám prečo a z akej príčiny, nechcel som čítať. Nebola to naučená alebo namyslená protiveň proti maďarskej reči, lebo veď som bol ešte len osemročný chlapec, a môj otec, hoci bol dobrým Slovákom, nemal nič proti maďarčine, teda ani on, ani iní domáci nevzbudili vo mne nechuť. Ani neposlušný a zaťatý som nebol. Ale veru nechcel som čítať z maďarskej knižky,“ spomína. Otec ho tak trochu za trest poslal v roku 1830 do školy v Ožďanoch a tu už maďarčine neunikol – bol to totiž jediný povolený jazyk, ktorým sa tu mohli chlapci medzi sebou zhovárať, ak sa chceli vyhnúť trestu.

Prebudenie

Po štyroch rokoch v Ožďanoch putoval mladý Janko na evanjelické lýceum do Levoče, aby sa podľa otcovho želania zdokonalil v nemčine. Otec sa z jeho úspechov však dlho netešil – počas leta v roku 1836 ho takpovediac z večera do rána skolila vzácna choroba. Janko začal po otcovej smrti študovať jeho zbierku kníh, medzi ktorými boli i české knihy od kníhkupca Mateja Hrebendu. „Našiel som knižtičku dosť obšúchanú a starobou ožltnutú s nápisom: Československá gramatika od Šramku. Aké bolo moje podivenie! Vidieť a zvedieť, že aj slovenská gramatika jest na svete. Veď som sa už od šiestich rokov učil gramatiku latinskú, maďarskú, nemeckú a počul som, že vo vyšších triedach učia sa aj gramatiku grécku a hebrejskú; ale o slovenskej gramatike som nikdy nič neslýchal, ani som netušil, že taká jest na svete. A tu, hľa! na vlastné oči vidím tlačenú slovenskú gramatiku! To bolo prebudenie sa vo mne Slováka!“ V tom roku prijal i slovanské meno Vratislav a svoje národné cítenie nechal rásť aj po odchode na evanjelické lýceum v Bratislave v roku 1839. Počiatky vzťahu k rodnej reči a národu kvetnato opísal vo svojej autobiografii: „Až po môj rok šestnásty bola v hlave mojej a v srdci mojom, okrem z domu donesenej nábožnosti a viery, úplná prázdnota a tma. Bol to následok a výsledok vtedajšieho vyučovania, menovite takmer výlučne trojakých, mne celkom cudzích a jedna od druhej podstatne rozdielnych rečí gramatík. Len po vstúpení do levočského ústavu začalo sa mi v hlave brieždiť a svitať a v srdci rozhrievať. V hlave začalo sa mi budiť myslenie, nadobývalo sa vedomie o predmetoch, o ktorých do tých čias ani neslýchaval som, počnúc od vedomia, že jest slovenská mluvnica, že reč slovenská je reč moja materinská, teda že som ja synom národa slovenského, ktorý je ratolesťou slovanského veľnároda. A v srdci začala ma rozohrievať láska, oddanosť a vernosť k národu slovenskému, ku všetkým bratom slovanským a vôbec ku Slovanstvu.“

A predsa sobáš

V živote Janka Francisciho sa napriek oddanosti národu vyskytlo niekoľko žien. Hlavu mu pobláznila prvá slovenská herečka, pôvabná a vzdelaná Anička Jurkovičová. Príťažlivosť bola vzájomná, Francisci však uprednostnil národ. „Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť.“ Po čase sa predsa len rozhodol založiť si rodinu, vtedy však už Anička patrila Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. „V mesiaci apríli 1852 stal sa v mojom súkromnom živote rozhodný a môžem povedať šťastlivý krok. Oženil som sa. Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, a druhú, ktorú som na mikulášskom vysťahovaleckom bále bol poznal, rodičia za mňa dať nechceli a v ten čas medzi známymi mne Slovenkami nepoznal som žiadnu takú, ktorá by podľa mojich náhľadov a i mojej sympatie bola súca bývala za moju manželku v mojom vtedajšom a podľa môjho predpokladania budúcom postavení, odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického,“ uvádza. On bol evanjelik, ona katolíčka, ale ani jeden nežiadal od toho druhého reverz. Svadbu mali tichú a nenápadnú, bez ohlášok a veľkej parády. Po svadbe do ich rodinného hniezda postupne pribudli tri deti – Mária, Miloslav a Fedor.

Revolucionár

Už počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik, nevyčísliteľnú hodnotu mal však najmä v boji za naše národné záujmy. Stál na čele mladíkov, ktorí na protest proti Štúrovmu vylúčeniu z Katedry reči a literatúry československej odišli z Bratislavy a rozhodli sa doštudovať v Levoči. Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 patril k najaktívnejším štúrovcom a bol jedným zo signatárov Žiadostí slovenského národa. Spolu so Štefanom Markom Daxnerom a Michalom Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy, za čo bol odsúdený na trest smrti, v januári 1849 ho však z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda. Neskôr pôsobil ako veliteľ celého slovenského dobrovoľníckeho zboru. I po revolúcii sa významným spôsobom zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia. V marci 1861 sa stal vydavateľom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo známe Memorandum národa slovenského. Stál na čele prípravného výboru Matice slovenskej a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným miestopredsedom. Ani vo vyššom veku neprestával byť politicky a novinársky aktívny a ako dlhodobý predseda martinského Kníhtlačiarenskeho spolku sa zaslúžil o rozvoj vydavateľskej činnosti. Na večný odpočinok odišiel ako 82-ročný 7. marca 1905 v milovanom Martine.