SEDLIACKY KRÁĽ

Ondrej Áchim nikdy nezaprel svoj pôvod a vždy stál na strane chudobných

Foto ARCHÍV
Dátum 20.02.2019

Vodca agrárno-socialistického hnutia v Uhorsku, najradikálnejší uhorský politik svojej doby, ženami obdivovaný fešák, kontroverzný sedliacky kráľ bojujúci proti svojvôli veľkoroľníkov, Apolón, sedliak v čižmách. Hoci sám patril do vrstvy bohatších gazdov, vždy stál na strane chudobných. Podobne ako Franza Liszta či Mateja Bela by si ho na zoznam svojich slávnych rodákov radi zapísali i Maďari, ale nesporný fakt je, že Ondrej Liker Áchim sa narodil slovenským rodičom a jeho materinským jazykom bola slovenčina. Dobrovoľne sa k slovenskej národnosti hlásil, a to i v časoch, keď byť Slovákom v Uhorsku nebolo príliš populárne. O jeho súkromnom živote veľa nevieme, vďaka politicko-spoločenským aktivitám je však meno „tótskeho gazdu“ aj po viac než storočí od jeho zavraždenia opradené legendou.

Slovák bez pochybností

Po vyhnaní Turkov z Dolnej zeme tam zostalo veľa spustošenej, neobrobenej pôdy a takmer úplne vyľudnená krajina. Túto pôdu získali do daru od štátu cisárski úradníci, dôstojníci a vojenskí zásobovatelia. Značnú časť Békešskej stolice dostal podobným spôsobom i zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Harruckern, pochádzajúci z Rakúska. Na jeho výzvu potom prúdili tisícky slovenských poddaných na miesta, kde im zemepán zo začiatku poskytoval daňové úľavy. Prišli sem i Áchimovci, ktorí sa prechodne na ceste z Malohontu usídlili v Cinkote a napokon zakotvili v Békešskej Čabe. Práve tu prišiel 15. marca 1871 na svet Ondrej Liker Áchim.

V časoch Áchimovej politickej aktivity bolo v Uhorsku 324 veľkostatkov s rozlohou nad 10-tisíc jutár pôdy.

Jeho rodičmi boli Ondrej a Elena, rodená Prístavková. V tejto evanjelickej rodine sa rozprávalo po slovensky a maďarčinu sa Ondrej naučil až v škole. Od detstva sa vyznačoval tvrdohlavosťou a bol síce bystrým, ale mimoriadne vzdorovitým žiakom, čo sa prejavovalo už na nižšom gymnáziu. Otec ho preto zapísal do gymnázia v Sarvaši, kde mal v štúdiu pokračovať pod dohľadom strýka, farára a békešského seniora. Ondrej, vychovaný v roľníckom prostredí, však omnoho viac než na štúdium myslel na hospodárenie. Rodičia jeho štúdium preto v 6. ročníku prerušili a energický mladík až do nástupu na vojenskú prezenčnú službu gazdoval na rodinnom hospodárstve. Počas vojenčiny bol ošetrovateľom koní v Mezőhegyesi,odkiaľ ho neskôr odvelili do Sarajeva.

Tótsky gazda

Po návrate z vojenskej služby sa ako 23-ročný oženil s Čabiankou Helenou Rajtárovou. Nevedno, či bolo toto rozhodnutie motivované viac láskou alebo rozumom, vďaka svojej manželke totiž mladý gazda získal 190 jutár pôdy, čo predstavovalo asi 108hektárov. Následne si prenajal ďalších päťsto jutár, čím sa zaradil medzi väčších gazdov. Stal sa vďaka tomu i členom mestského poslaneckého zboru a tiež presbyterom evanjelického cirkevného zboru. Práve pôsobením v poslaneckom zbore sa naučil rečniť a argumentovať a hoci patril k skupine bohatších gazdov, vždy zastával stranu chudobnejúcich Čabanov. Pridobre poznal život čabianskych maloroľníkov a ich hrdlačenie u majetných gazdov. Aj preto sa začal verejne angažovať v miestnom Ľudovom spolku, ktorý si pod jeho vedením získal zásluhou protipanskej orientácie popularitu medzi chudobnejšími vrstvami ľudí. Vrchnosť ho dokonca označovala za radikála. O mandát poslanca uhorského parlamentu za Békešskú Čabu sa po prvý raz uchádzal v roku 1905. Už vtedy zvíťazil nad kandidátom vládnej strany Michalom Zsilinszkým, čím zaznamenal veľký úspech. V období dualizmu to bol totiž prvý a jediný prípad, keď nad tradičnou vládnou stranou zvíťazila opozícia.

Boj s veľkostatkármi

Po rozpustení poslaneckej snemovne v marci roku 1906 založil Áchim Nezávislú socialistickú stranu Uhorska, zvíťazil v nasledujúcich parlamentných voľbách a začal vydávať Sedliacke noviny. Jeho hlavným cieľom bolo vybojovať zákon nariaďujúci tým, ktorí vlastnia nad 10-tisíc jutár pôdy, prenajať pôdu nad tento limit drobným roľníkom a bezzemkom. Koalícia ho obvinila z buričstva a zostavila petíciu, na základe ktorej Kráľovská rada zrušila jeho poslanecký mandát. Ondrej sa však nevzdal a tvrdo kráčal k naplneniu svojich cieľov. V roku 1908 založil odborovú organizáciu maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a kubikárov. Jeho strana okrem snahy rozparcelovať latifundie žiadala aj väčšiu podporu pre národnosti, za čo si vyslúžil obvinenie z panslavizmu.

Ondrej Áchim bol v častom styku s Milanom Hodžom, ktorý na jednom z jeho snemov vystúpil s prejavom v slovenčine.

Zavraždený pre pravdu

Aktivity Áchimovej strany vzbudili pozornosť aj v ostatných častiach Uhorska. Sedliacky kráľ pôsobil naraz v parlamente, vládnej strane a v čabianskom poslaneckom zbore. Áchim v roku 1910 nad svojimi protikandidátmi vysoko zvíťazil a stal sa tretíkrát poslancom parlamentu, ale pre jeden svoj radikálny prejav bol opäť zbavený mandátu. Z pätnástich rokov sedel pre rôzne obštrukcie v parlamente len dva, ale aj to stačilo, aby dôrazne trval na radikálnych zmenách. Bohatí protivníci proti nemu často snovali intrigy nazývajúc ho hlúpym tótom. Keď upozorňoval na plány rozpútania svetovej vojny, označili ho za konšpirátora vedúc proti nemu diskreditačnú kampaň. Osudným sa mu stala snaha zverejniť mená tých, ktorí podvodom získali veľkostatky nad 10-tisíc jutár. Každý vedel, že ide o vplyvnú rodinu Zsilinszkých. Keď v Stoličných novinách vydal článok o ich podvodoch, vtrhli 12. mája 1911 bratia Ondrej a Gábor Zsilinszkí do jeho domu, kde Áchima najprv fyzicky napadli a keď sa bránil, z revolvera naňho vypálili štyri guľky. Vrahov síce postavili pred súd, ale pomery, ktoré vládli vo vtedajšom Uhorsku, prejavili sa aj na rozsudku – bratov Zsilinszkých oslobodili. Na Áchimovom pohrebe sa zúčastnila takmer celá Békešská Čaba – koniec koncov, pre svojich rodákov zostal navždy ich Ondrišom. Jeho odkaz žil ešte dlho po jeho smrti. Pozemková reforma, za ktorú celý život bojoval, sa napokon uskutočnila a svojmu autorovi vypálila stigmu legendy.