ŠKANDALÓZNE PROCESY

Magické osmičky (7)

Foto ARCHÍV
Dátum 15.10.2018

V rokoch 1898 – 1907 bolo za slovenskú vec odsúdených 400 osôb a peňažné pokuty dosiahli 25-tisíc zlatých. Súdny proces v osmičkovom roku 1898 sa týkal obmedzovania slobody slova a prejavu – takže súčasné procesy s „nevhodnými“ vyjadreniami nie sú v našich dejinách vlastne nič nové.

Za názor do väzenia

Dvadsiateho tretieho júna 1898 odsúdil v Budapešti tlačový súd Ambra Pietra „pre priestupok poburovania proti národnosti a triedam na osem mesiacov štátneho väzenia a 600 zlatých peňažnej pokuty“. Dôvod? Národné noviny, ktorých bol Pietor zodpovedným redaktorom, uverejnili články, odsudzujúce maďarizačné praktiky, pomaďarčovanie názvov slovenských obcí či pracovné podmienky slovenských tehliarov v Budapešti.

Na druhý deň, 24. júna 1898, martinský advokát Matúš Dula pozval niekoľkých priateľov, aby prišli na martinskú železničnú stanicu privítať odsúdeného Pietra. Prišlo 80 až 100 známych a rodinných príslušníkov. Keď Pietor vystúpil z vlaku, Dula mu stisol ruku, objal ho a pobozkal, tri slečny mu podali kvety, a ostatní prítomní volali „Živio!“, „Nech žije!“ a „Nazdar!“ Potom Dula usadil Pietra do svojho koča a viezol ho domov, ostatní kráčali za kočom, a pritom spievali „Hej, Slováci!“

A to bol dôvod na politický proces „pre búrenie“, ktorý vyvrcholil o dva roky. Obvinili a obžalovali 28 občanov Martina za to, že prišli privítať odsúdeného, a podľa paragrafu 174 trestného kódexu ho tým „vychvaľovali za jeho priestupok“. Okrem Dulu obžalovali aj celý rad známych a vplyvných slovenských národovcov tých čias.

Súd sa začal 4. januára 1900 pred kráľovskou súdnou stolicou v Banskej Bystrici. Priebeh procesu zachytil Vajanský „verne dľa stenografických zápisiek“ a vydal o ňom brožúru. Označil v nej proces za „čisto politický, čo uznal i štátny fiškus hneď na počiatku svojej reči. Hneď sa vyjachal na roduverných Slovákov, ktorí znebezpečňujú existenciu úbohej, štát tvoriacej a udržujúcej rasy maďarskej. Chudiatko, tá úbohá rasa, tá voľačo vytrpí od tých Slovákov!“

Na druhý deň vyhlásili rozsudok, obžalovaných odsúdili do väzenia (Dula na tri mesiace, Bula dva mesiace, ostatní, ako Vajanský, Mudroň, Škultéty, Sokolík či Bielek na jeden mesiac, Cablk, Pavol Mudroň a ďalší na 14 dní). Všetci mali zaplatiť súdne trovy 112 zlatých a 47 grajciarov.

„Geniálne“ uhorské voľby

Viacero súdnych procesov súviselo s uhorskými voľbami, ktoré boli nepochybne svetovou raritou. Mohli sa na nich zúčastniť iba šľachtici, majetní ľudia a ľudia s vyšším vzdelaním. Ženy nemohli voliť. Celkovo mohlo voliť len asi sedem percent obyvateľov. Volilo sa verejne, pričom každý musel vysloviť nahlas meno kandidáta, za ktorého hlasuje. Voľby sprevádzal spev a tanec, ale aj bitky a zatýkanie. Maďarské strany neváhali využiť akýkoľvek spôsob znevýhodnenia súpera, osobitne potom „národnostných politikov“. Zneužívali bankárov, advokátov, žandárov, robili prekážky pohybu voličov, pod zámienkou karantény uzatvárali počas volieb celé dediny. Voličov korumpovali úžerníci a prenasledovali žandári.

Za týchto podmienok sa Slovákom nedarilo presadiť svojich ľudí do snemu. V piatich voľbách za sebou, v rokoch 1861 až 1881, nezískali ani jedného poslanca. Neuveriteľné spôsoby a protizákonné správanie viedli dokonca k tomu, že v roku 1884 SNS oznámila svoju volebnú pasivitu. Zmena konečne nastala pri voľbách v roku 1896, keď Slovákom aj pod vplyvom ich príbuzných spoza mora zrejme svitlo, že aj predvolebná agitácia má zmysel.

Pojednávanie prebiehalo v duchu platného výkladu pojmu pansláv: „Pansláv je ten, koho verejná mienka za takého označí, netreba dôkazy.“

Jedným z kandidátov bol lekár Július Markovič, významný slovenský intelektuál tej doby, politik, národovec, otec budúceho Benešovho spriaznenca Ivana Markoviča. Podľa priebehu volieb v roku 1896 jasne viedol, a tak do volebnej miestnosti vo Vrbovom vtrhli najatí výtržníci a potrhali volebné zápisnice. V záujme „čistej voľby“ sa o štrnásť dní voľby zopakovali. Vtedy použili iný podvod: zorganizovali falošnú volebnú komisiu a tam poslali hlasovať mnohých Slovákov z kopaníc, takže hlasy za Markoviča vyšli navnivoč. To nestačilo, voľby vo Vrbovom mali dozvuky aj na súde, ktorý odsúdil dvanástich roľníkov na 5 až 7 dní väzenia a pokutu od 100 do 150 korún. Július Markovič vyvodil z týchto volieb záver, založil Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, aby chránil ľud pred úžerníkmi, aby nemohli robiť nátlak na jeho svedomie a presvedčenie. Na jej valnom zhromaždení povedal: „Počas volebných bojov sa každý presvedčil, ako veľmi vplývali peňažné ústavy a jednotliví židovskí úžerníci na voličstvo. Hrozili vypovedať pôžičky, a tak nútili slovenských voličov hlasovať proti ich presvedčeniu. Preto treba v Novom Meste založiť slovenský peňažný ústav.“

Vo voľbách v roku 1901 kandidovalo 13 Slovákov, zvolení boli štyria. Maďari sa vyľakali, veď napriek silnej maďarizácii, keď všeobecne sa verilo, že o 30-50 rokov v Uhorsku nebude Slováka, zvolili si Slováci štyroch poslancov! A tak úrady siahli po zastrašujúcich opatreniach, Jána Valáška za volebný prejav nitriansky súd odsúdil na tri mesiace a Františka Veselovského dokonca na rok väzenia.

Obvinenia z nevlastenectva

A súdili aj bratov Markovičovcov – Júliusa a Rudolfa, keďže hneď po voľbách novomestskí maďaróni rozširovali reči, že Markovičovci búrili proti „zjavnej a zaväzujúcej moci zákona“ a obviňovali ich z „nevlastenectva“. Sám novozvolený ministerský predseda Széll na sneme kritizoval „maďarského“ advokáta Rudolfa Markoviča, ktorý „v Magyarországhu zarába svoj chlieb a z maďarského národa žije“ a rozosieva „jedovaté semená slovenskému ľudu, ktorý bol vždy verný svojej vlasti“.

Škandalózny proces s Markovičovcami sa konal pred 115 rokmi, začiatkom roku 1903 v Nitre. Pojednávanie prebiehalo v duchu platného výkladu pojmu pansláv: „Pansláv je ten, koho verejná mienka za takého označí, netreba dôkazy.“ Sudca svedkom obžaloby slovo dával, ale svedkom obhajoby len veľmi neochotne. Súdny spor sa viedol v úradnej reči, teda v maďarčine. Farár Čulík prosil súd, aby mohol hovoriť po slovensky, lebo, „ako vidia, maďarčinu lámem“. Predseda súdu mu odpovedal: „Celkom dobre hovoríte po maďarsky, ak by ste sa v niečom nevedeli dobre vyjadriť, povedzte to po slovensky.“ Rudolfa Markoviča odsúdili na päť mesiacov väzenia a 500 korún, jeho brata Júliusa na dva mesiace a 200 korún, Čulíka na tri mesiace a 300 korún pokuty. Na odvolacom súde v Bratislave 6. augusta 1903 však všetkých obvinených oslobodili. Dôvodom bolo, že svedkovia Šalamún Pless a Eduard Deutsch (židovskí obchodníci) utrpeli veľkú škodu kvôli potravnému spolku, ktorý založili Markovičovci, „a preto príkre prejavili svoju nenávisť voči obžalovaným“.