SLOBODA NIKDY NIE JE ZADARMO

Sny o samostatnom štáte Slovenskej národnej strany dokázal Vladimír Mečiar pretaviť do reality. To je historický fakt a zásluhu na tomto prezieravom akte mu nemôže nikto vziať ani zmeniť.

Foto TASR
Dátum 01.09.2020

„Sloboda nikdy nie je zadarmo. Myslíte si, že Chorváti, Bosniaci, Macedónci a dokonca aj Srbi neplatili za svoju slobodu? Platili, a to aj krvou. Veď koľko ľudí umrelo v balkánskych vojnách? A my sme dosiahli rozdelenie spoločného štátu a založenie demokratickej Slovenskej republiky bez jedinej kvapky. Obabrali nás pri delení majetku, ale za slobodu sa platí. A my sme zaplatili radšej hmotne ako slovenskou krvou,“ hovorieval Augustín Marián Húska pri našich rozhovoroch o období, keď vznikala Slovenská republika.

Zlomový okamih

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa na Slovensku sformovala skupina ľudí, ktorej neboli cudzie myšlienky vzniku samostatného štátu Slovákov. V tom čase sa na politickej scéne objavila výrazná, takticky zmýšľajúca osobnosť – Vladimír Mečiar, člen vtedajšieho VPN plného zástancov čechoslovakizmu. V roku 1991 vstúpil do pronárodnej platformy, ktorá sa oddelila od VPN. Zakrátko sa táto skupina pretransformovala na Hnutie za demokratické Slovensko a charizmatický Mečiar sa stal jeho predsedom. Prišli voľby v roku 1992, v ktorých HZDS s výsledkom vyše 37 percent valcovalo slovenskú politickú scénu. Vladimírovi Mečiarovi sa otvorila brána na realizáciu myšlienok a plánov na poste predsedu vlády. Nastal zlomový okamih – rozdelenie spoločného štátu Slovákov a Čechov. V živote platí, že každá príležitosť trvá iba istý čas. To si veľmi dobre uvedomoval aj Vladimír Mečiar, a tak nabral odvahu na vážny krok. V dnes už legendárnej vile Tugendhat sa spolu so šéfom ODS Václavom Klausom dohodli na pokojnom rozdelení česko-slovenskej federácie na dva samostatné štáty. Rozchodu však predchádzalo množstvo stretnutí, rokovaní, ale aj dramatických hlasovaní vo Federálnom zhromaždení. Jedným z nich nepochybne bolo to 17. júla 1992, keď bola prijatá Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Prvého septembra 1992 bola ústavnou väčšinou (114 poslancov) schválená Ústava Slovenskej republiky. Určite nikomu nezaškodí zapamätať si práve toto hlasovanie: štyria poslanci sa zdržali, maďarskí menšinoví poslanci demonštratívne odišli a všetci poslanci KDH boli proti schváleniu ústavy. Zánik spoločného štátu k 31. decembru 1992 ústavnou väčšinou odobrili poslanci Snemovne ľudu i Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tým bol demokratickou a ústavnou formou zavŕšený proces sformovania sa dvoch zvrchovaných štátov, dvoch starobylých národov v srdci Európy. Pre každý národ to bol historický míľnik, krok smerom vpred.

Roman Stopka, predseda  politickej strany Práca slovenského národa (PSN):

 

Vznik samostatnej SR som zažil ako mladý, nezaťažený aktivista plný romantických nádejí v predstave možností vznikajúcich zvrchovanosťou SR. Veľmi si ctím ľudí, ktorí sa na vzniku našej samostatnej republiky podieľali, a to od radových pracovníkov po vrcholových dobových vodcov, ktorí sa nespreneverili záujmom štátu a zotrvali na chránení celistvosti územia, nedotknuteľnosti hraníc, zvrchovanosti, suverenity, nezávislosti SR, rozvíjaní slobody občanov a ochrane ich majetku. Verím, že títo ľudia budú mať v histórii Slovákov a Slovenska rovnaké miesto ako štúrovci.

Štát na zelenej lúke

V roku 1990 bola z parlamentných subjektov jedinou nositeľkou myšlienky samostatnosti SR Slovenská národná strana. Hlavný cieľ vtedajšieho politického programu národniarov nakoniec zrealizovalo HZDS. Niekdajší predseda SNS Jozef Prokeš v tejto súvislosti podotkol: „Ak sa pozrieme do histórie, tak väčšinou tí, čo prídu s vlastnými prevratnými myšlienkami, nie sú aj ich realizátormi. Vždy sa ich zmocní niekto iný. V roku 1990 nám vtedajší minister vnútra (Vladimír Mečiar) pripomínal, že väznice sú prázdne. Samozrejme, vývoj dal za pravdu nám. Myšlienka samostatného štátu bola veľmi životaschopná. Nakoniec sa ukázalo, že aj keď drvivá väčšina politických strán bola proti vzniku suverénneho Slovenska, bola to jediná schodná cesta na udržanie svojho postavenia v rámci integrujúcej sa Európy. SNS je otcom štátu a HZDS ho porodilo...“ Mečiarovci po všetkých schvaľovacích procesoch zakladali štát na zelenej lúke, doslova zo dňa na deň. Otázka je, čo by bolo, keby sa v tom období neobjavila osoba, ochotná vziať na seba bremeno zodpovednosti za slovenský národ. Zrejme by dnes Slovenská republika neexistovala. Sny o samostatnom štáte Slovenskej národnej strany dokázal Vladimír Mečiar pretaviť do reality. To je historický fakt a zásluhu na tomto prezieravom akte mu nemôže nikto vziať ani zmeniť. Ako to však v každom príbehu či rozprávke býva, šťastie netrvá večne. Zlo sa nikdy neunaví, len čaká na svoju príležitosť. Nebolo to inak ani pri budovaní slovenskej štátnosti, ktorá nebola po chuti veľkým medzinárodným hráčom a najmä podporovateľom čechoslovakistických myšlienok, zastrašujúcich každého vlastenca. Píšem o tej časti „elity“ národa, ktorá sa 23. septembra 1991 „celým svojím bytím“ postavila proti slovenskej zvrchovanosti a samostatnosti. Reč je o tých, ktorí v ten deň v Kultúrnom živote publikovali výzvu Za spoločný štát. Okrem iných ju podpísali Milan Lasica, Ladislav Kováč, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Stanislav Radič, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Miroslav Žbirka, Stano Dančiak, Jaro Rihák, Martin Kasarda, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Boris Farkaš, Tatiana Rosová, Magda Vášáryová, Eugen Korda alebo Rudolf Chmel. Celkovo sa ich nazbieralo 891. Paradox je, že viacerí z nich čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. Dodnes verejne Slovenskú republiku a ozajstných Slovákov dehonestujú za asistencie novín či televízií. Slovensko je možno malý štát, ale sme krajina Slovanov, kresťanov, slušných ľudí s tradíciami a „priateľ“, ktorý nás zastrašuje, nie je priateľ. Ľudia si musia uvedomiť, že majú dôležitejšiu prácu ako útočiť jeden na druhého len preto, že sa cítia byť Slovákmi a nie Čechoslovákmi.

Čas na zmenu

Aký bude jej ďalší osud? Zmobilizuje sa konečne tento národ a pochopí, že treba skoncovať so šírením klamstiev a poloprávd v médiách? Nastáva éra zastaviť rozbujnenú korupciu, ľahostajné šafárenie so štátnym majetkom, ktorý vytvorili generácie našich predkov. Na Slovensku sa už stalo tradíciou, že zahraniční investori sú zvýhodňovaní na úkor slovenských podnikateľov. Bojujeme s nedostatkom práce a ak ju máme, tak na strednom, severnom a východnom Slovensku ľudia robia za almužnu. Je absolútne nedôstojné, aby dôchodcovia, ktorí štyridsať rokov prispievali do sociálnej poisťovne, žili na hranici chudoby. Za 28 rokov od „revolúcie“ v roku 1989 sa neprestajne zhoršuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Úroveň vzdelávania a výchovy je v totálnom rozklade. Slovenský národ vždy stál na tradíciách a kresťanských princípoch – dnes nastal čas sa k týmto prirodzeným ľudským hodnotám vrátiť. Prestaňme podporovať deformovanie pravdy, ospravedlňovať príživníkov, popularizovať zločincov a tzv. celebrity. Treba si uvedomiť, že my občania tvoríme spoločnosť a preto štát nemôže arogantne ignorovať potreby obyvateľov – platiteľov daní, plniacich štátny rozpočet. Štát je potrebné zveľaďovať a zachovať jeho zvrchovanosť, na ktorú Slováci čakali veľa rokov. Zastavme proces vytvárania novodobých otrokov. K štátu nemáme len povinnosti, ale aj práva. Prestaňme doma nadávať na politiku a rozhodnime o lepšom osude ľudí, ktorí žijú ešte stále v pokojnej a nádhernej krajine. Verím, že Slováci nerezignovali na slová mier, viera, láska a na to najdôležitejšie – nádej. Nádej je dobrá vec, tá najlepšia zo všetkých a dobrá vec nikdy nezomrie.

Prvého septembra 1992 vlastne Slovensko ako zvrchovaný štát na mape Európy ešte nejestvovalo. Ale už malo svoju ústavu. Bol to prvý veľký zápis do novodobej kroniky slovenského národa, ktorý predchádzal vyhláseniu samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Útoky národných bezdomovcov

Ústava štátu je zákon zákonov a v mnohých krajinách z nej citujú ako z motlitebnej knihy. Odvolávajú sa na ňu právnici i radoví občania. V USA je Deň ústavy najväčším štátnym sviatkom a preambulu ústavy sa učia naspamäť a deklamujú ju pred začiatkom vyučovania žiaci základných škôl. Na Slovensku bola vtedajšou opozíciou a veľkou časťou printových médií Ústava Slovenskej republiky prijímaná s dešpektom, nepochopením jej významu pre novú štátnosť aj s odporom časti inteligencie čechoslovakistickej orientácie. Rudimenty týchto negativistických postojov k našej ústave pretrvávajú v niektorých médiách doteraz. Keď vlani v relácii STV Hit storočia (vysielaná 2. 6. 2007) odznela v komentári veta, v ktorej sa Ústava SR prirovnala k čítaniu pre záhradkárov či Kámasútre a poslankyňa NR SR Katarína Tóthová v otvorenom liste protestovala proti dehonestujúcemu výroku, komentátor denníka SME považoval tento protest za zasahovanie do slobody médií, politický nátlak a pokus o cenzúru. Následné ospravedlnenie riaditeľa verejnoprávnej inštitúcie za znevažujúci výrok o ústave zožalo v tom istom denníku búrku kritiky. Táto smutná epizóda nepotrebuje komentár.
Opakovať do omrzenia, čo je sloboda prejavu a čo urážka ľudskej dôstojnosti, znevažovanie národa, jeho štátnych symbolov a aký je medzi nimi rozdiel, by nemalo zmysel, ak by sme to mali vysvetľovať ultraliberálom bez národnej príslušnosti. Žiaľ, úcta k symbolom našej štátnosti a prejavy patriotizmu sú v slovenských médiách neželateľné, dokonca zatracované pojmy. Napriek tejto mediálnej nežičlivosti je Deň Ústavy Slovenskej republiky v povedomí ľudí ako začiatok čohosi nového, čo vyústilo do spontánneho nadšenia sedemdesiattisícového davu Bratislavčanov, ktorý vítal nový rok 1993 ako deň vzniku Slovenskej republiky.

Novú slovenskú ústavu 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni Bratislavského hradu podpísal predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády SR Vladimír Mečiar. Na slávnostnom akte sa zúčastnili politickí predstavitelia ČSFR, SR aj ČR. Jozef Prokeš nesie Ústavu SR. ktorý v tejto súvislosti podotkol: „Ak sa pozrieme do histórie, tak väčšinou tí, čo prídu s vlastnými prevratnými myšlienkami, nie sú aj ich realizátormi.

Štúrovský kompromis

Samotná ústava, hoci sa to niekedy nesprávne interpretuje, nevznikla ako dielo niekoľkých právnikov za necelé tri mesiace. Uvádza to vo svojej historickej štúdii aj Katarína Tóthová, ktorá sa intenzívne podieľala na finalizačných prácach na texte ústavy. Už na jar roku 1990 bola zriadená komisia na prípravu Ústavy SR, hoci je pravdou, že k jej záverečnému dotvoreniu prišlo v hekticky krátkom čase až po voľbách v roku 1992. K. Tóthovej, vtedajšej ministerke spravodlivosti, pripadla úloha predkladať a obhajovať text návrhu ústavy vo výboroch Slovenskej národnej rady. Dnešná poslankyňa za ĽS-HZDS si spomína ako vznikal v náročných rokovaniach a za právnych kompromisov základný dokument nového štátu: „V politických rokovaniach v súvislosti s prípravou textu ústavy boli odlišné názory aj na názov parlamentu. Zástupcovia SMK odmietli názov Slovenská národná rada a poslanci SNS vychádzajúc z histórie, za najpriliehavejší považovali názov Snem Slovenskej republiky. Kompromisné riešenie sa našlo načretím do štúrovskej histórie. Štúrovci v roku 1848 svoju Slovenskú národnú radu premenovali, ako sa uvádza na pečiatkach historických dokumentov, na Národnú radu Slovenska. Toto riešenie bolo bezproblémovo prijaté a od účinnosti Ústavy SR parlament nesie názov Národná rada Slovenskej republiky."

„Národná" kontra „národnostná"

Mnohí si iste spomínajú, aké prudké boli diskusie o preambule ústavy. Niektorí poslanci SNR chceli iné znenie preambuly, alebo požadovali preambulu z návrhu ústavy vynechať. K. Tóthová v spomínanej štúdii uvádza: „Ťažisko diskusií sa krútilo okolo vyjadrenia a kvalifikovania nositeľa štátnosti. Konečný verdikt sa formoval postupne na argumentoch vychádzajúcich z porovnaní zahraničných ústav, ako aj z medzinárodných dohovorov. Dospelo sa k záveru, že jediný subjekt, ktorý si môže nárokovať právo na sebaurčenie, je národ a že táto skutočnosť musí byť vyjadrená v preambule. Rôznili sa aj názory na terminologické označenie menšín žijúcich na Slovensku. Poslanci maďarských strán trvali na ich označení ako národnej menšiny, zatiaľ čo poslanci HZDS, SDĽ a SNS presadili v tomto terminologickom boji vo výboroch svoj názor, a tak sa prijalo označenie národnostná menšina." Podľa Tóthovej to bol jeden z dôvodov, prečo bezprostredne po otvorení plenárneho zasadnutia parlamentu poslanec A. Duka-Zolyomi v mene poslancov Együttélés a MKDH navrhol vládny návrh Ústavy SR neprerokovať a označil ho za nedomyslený, obsahujúci veľa nedostatkov a protirečení. S takýmto odôvodnením ho navrhol vrátiť vláde na prepracovanie. Za jeho návrh však hlasovalo iba 29 poslancov.

Maďari a KDH zlyhali

Veľmi živé boli parlamentné diskusie o stanovení dĺžky funkčného obdobia sudcov, diskusie o zakotvení prokuratúry v ústave, o spôsobe zakotvenia referenda, atď. atď. Ústava Slovenskej republiky sa rodila v zložitej a hektickej dobe a platí v takmer nezmenenej podobe dodnes. O schopnosti jej tvorcov svedčí aj to, že bola navrhovaná a prijatá v čase, keď ešte platila federálna ústava, s ktorou nemohlo byť v rozpore nijaké jej ustanovenie. O európskych demokratických princípoch našej ústavy, o jej modernosti svedčí napríklad to, že sa v nej zakotvilo právo občanov na zdravé životné prostredie, čo v ústavách európskych demokratických štátov v tom čase ešte nebolo.
Podľa vtedy platnej Ústavy ČSFR člen vlády nestrácal poslanecký mandát a bol aj poslancom parlamentu. Bol to aj prípad K. Tóthovej, ktorá ako predsedníčka Legislatívnej rady vlády SR a ministerka spravodlivosti mala možnosť hlasovať o prijatí tohto slovenského zákona zákonov v SNR. Dnes si na diskusiu okolo prijímania Ústavy SR spomína takto: „Ešte dodnes mi idú zimomriavky po tele, keď si spomeniem, ako predseda vlády Vladimír Mečiar pristúpil k rečníckemu pultu a povedal, že je to prvá demokratická ústava prerokovaná v Slovenskej národnej rade bez vonkajších vplyvov, ktorá vyplýva z názorov a ideí vnútri našej spoločnosti a je krokom k emancipácii Slovenska v európskom i svetovom význame." Proces prijímania ústavy vyvrcholil individuálnym a verejným hlasovaním, v ktorom mali poslanci vyrieknuť osudovú vetu: „Hlasujem (alebo nehlasujem) za ústavu Slovenskej republiky." Je to zapísané na stránkach novodobých dejín nášho národa: poslanci troch maďarských strán demonštratívne odišli z rokovacej sály a poslanci KDH za ústavu nehlasovali. Historický dokument bol prijatý 114 hlasmi a svet ho označil za moderný a demokratický.

(Ľudovít Števko, september 2008)

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.